Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1998
Ján Litvák sa čitateľskej obci predstavil útlou, no o to viac provokujúcou, knižkou próz Samoreč (1992). Ešte predtým savšak spoluatorsky podieľal (popri M. Bančejovi a J. Urbanovi) na projekte Výstrel z motyky (1990). Často sa sprítomňuje časopisecky, okrem spomenutého aj v literárnokritických súradniciach. Najnovšia knižka Kráľ kalichov dopĺňa uvedený výpočet o poéziu. Tak sa zdá, že práve poézia dáva Litvákovi možnosť duchovne sa vtesnať do slova, vyjadriť intímno-mystické sféry, prežívanie sveta a seba cez vieru v istú filozofiu, náboženstvo. Táto tendencia v dôsledkoch znamená pomerne zásadnú ideovú zmenu oproti doterajšej tvorbe. Na prvý pohľad sa to prejavuje v tematickom výbere, ktorý sa nezriedka uberá k túžbe, k láske ako princípu, k pokoju, čo predznačuje prevažne striedmy až meditačný charakter. Naplno sa však zmena (postoja, slohu...) prejavuje v postavení lyrického subjektu. Lyrický subjekt sa vplyvom iracionálnych skutočností učí vyrovnávať sa s osudom: ,,Sme iba slovo,/ jediný hlt vody" (s. 26). Na tejto ceste (,,Len po chodníku srdca" (s. 53)) sú smerodajné hodnoty: ,,V pokoji nechaj všetko odplynúť" (s. 28), vzťah k nim, konfrontácia v spomienkach aj ich aktualizácia: ,,mám/ odmenu a ničotnosť tohto sveta/ preklenutú snami" (s. 17). Istým obsahovým záverom je pointa básne Cez prestávku: ,,Pretože poznám skrýšu všetkých pokladov./ Vyzradím ju však len za halier deravý,/ až sa nám pohľad stretne medzi obočím." (s. 23). Svojím spôsobom je to narážka na náboženské tvrdenia, a tie v každom človeku uprednostňujú srdce a vôľu. A keďže o úprimnosti lyrického subjektu niet pochýb: ,,srdce v dlani" (s. 55), a keďže jeho vôľa je zameraná na absolútno: ,,Na nič si nesmiem zvykať,/ ešte dnes si dám všade výpoveď" (s. 22), vedie to k domienke, že Litvák sa snaží písať o hrdinovi, ktorý prežil, prežíva a chce prežívať šťastie z viery, ktorý akoby chcel svoje osvietenia prostredníctvom veršov tlmočiť, zdeliť, zvestovať ostatným. Ladenie Kráľa kalichov je teda viac optimistické, časté motívy slnka (znovuzrodenie), vody (očista), oblohy (božstvá), prezrádzajú nádej a zmierenie. Bližšej konkretizácii inšpiračných zdrojov napomáhajú básne Óm namo Šiva, Óm, aj fragmenty iných básní, vyznievajúce v našich končinách veľmi exkluzívne, pretože v nich sa odkrýva prostredie Indie, východných náuk, hinduizmu – kde je Šiva obrodzujúcou silou. Litvák sčasti siaha aj po kresťanskej a židovskej sakrálnosti, sporadicky aj po ženskej aure, a preto je na jednej strane nejednoznačný a na strane druhej zaujímavý. Zaujímavá je aj formálna práca s básňou. Medzi pasáže nálad sú vkladané príbehy, a aby sa zvýraznila dôležitá myšlienka, prípadne významový zlom, sú voľné verše prekladané viazanými. Zručnosť v tejto oblasti sa zhutnila aj v sonete. Menej zaujímavá je zas znôška emócií, sentiment, slovné bubliny, čo až podozrivo zaváňajú verbalizmom. V niektorých básňach prekvapuje rozvláčnosť (Pod dekou v máji) či, takpovediac, potknutia (Cez prestávku, Za bludičkou).
Výpoveď Kráľ kalichov považujem za maximálne štylizovanú, aj pre dobu, v ktorej sa nachádzame, aj pre básnenie, akým sa Ján Litvák najnovšie prezentuje. Pri troche zlomyseľnosti je to celkom šikovný ťah, ako zaujať, pri troche dobromyseľnosti je to duchovná poézia a súčasná slovenská klasika.
Radoslav Matejov
