Zmieriť sa so svojím zlom

Uvedených desať výrazov zdobí obálku najnovšieho prírastku do knižnej edície Bibliofílie Slovenského literárneho centra, ktorej poslaním je sprostredkovať úvahy slovenských autorov a autoriek o význame písania v ich životoch. Tentoraz dostala slovo etablovaná spisovateľka a prekladateľka Ivana Dobrakovová, ktorá sa tejto úlohy zhostila so surovosťou sebe vlastnou. Čitateľov a čitateľky pozýva do svojho sveta ovplyvneného bipolárnou a obsesívno-kompulzívnou poruchou, z ktorého vzišli také úspešné diela, akým je román Bellevue či zbierka poviedok Matky a kamionisti, ktorá v roku 2019 získala Cenu Európskej únie za literatúru. „Ak som začala písať, bolo to preto, aby som ukázala, čo sa deje v hlave človeka, ktorý si prechádza psychózou.“ (s. 4)

Bipolárka, obsesia. Bellevue.

Hovoriť verejne o svojom duševnom ochorení stále vyžaduje veľkú dávku odvahy, aj keď v posledných rokoch vidíme v spoločnosti snahy o destigmatizáciu psychických problémov. Spoločenská stigma však nie je dôvod, prečo sa Ivana Dobrakovová priznala k autobiografickým prvkom svojho románu Bellevue až 14 rokov po jeho vydaní. Podľa jej slov ako začínajúca spisovateľka nechcela byť zaškatuľkovaná do kategórie „tá, čo sa len potrebuje vypísať zo svojich skúseností“, čo by mohlo viesť k vnímaniu jej tvorby ako menej serióznej literatúry.

Vďaka takémuto retrospektívnemu pohľadu môžeme vidieť, akým vývojom si prešla literárna scéna na Slovensku za posledných 15 rokov. Ak by Dobrakovová vydávala Bellevue dnes, s veľkou pravdepodobnosťou by bol román od začiatku otvorene propagovaný ako autofikčný a rozhovory s ňou o bipolárnej poruche by vyšli vo veľkých slovenských denníkoch v podobe článkov aj podcastov. Autofikčná literatúra si od roku 2010 vydobyla svoje miesto pod slnkom, zažili sme jej vzostup aj vrchol a je otázne, či v blízkom čase zažijeme aj pád. Talianska spisovateľka Claudia Durastanti, ktorá podobne ako Ivana Dobrakovová pracuje ako prekladateľka a vlastné písanie vníma skôr ako voľnočasovú aktivitu, sa vo svojom nedávnom článku zamýšľa nad triednymi aspektmi autofikčnej literatúry. Čo ak je autofikcia jednoducho lacnejšia? Vymýšľanie nových svetov si vyžaduje čas, čas sú peniaze a peniaze sú niečo, čo začínajúci spisovateľ či spisovateľka väčšinou nemá nazvyš. Čerpanie z vlastných skúseností je lacnejšie. Preto je pravdepodobné, že autofikcia v literatúre ešte nepovedala svoje posledné slovo.

Ivana Dobrakovová však vo svojej eseji uvádza iné ako ekonomické dôvody, prečo sa pri písaní rozhodla inšpirovať vlastnými zážitkami. „Neskrývam sa pred žiadnou neprijateľnou myšlienkou. Aj tá ku mne patrí.“ (s. 78)

Prijať, čím som. Preniknúť k druhým.

Tvorba Dobrakovovej sa vyznačuje prenikavou túžbou po ľudskom kontakte, pochopení a prijatí. Autorka nachádza krásu v škaredosti, nesúmernosti a nekonzistentnosti, považuje tieto prvky za neoddeliteľnú súčasť ľudského života, s ktorými je nutné sa zmieriť, prijať ich a nezamietnuť ich pod koberec. Jej odvaha odhaliť temné zákutia ľudskej povahy a neuhýbať pred pravdou, nech je akákoľvek, môže niekedy pôsobiť šokujúco. Podľa Dobrakovovej jej bipolárna porucha pomáha prekračovať hranice spoločensky prijateľného, čo niekedy prináša aj humorné situácie. Na literárnych stretnutiach v Poľsku čelila kritike za hlavnú postavu svojho ostatného románu Pod slnkom Turína. Kým čitatelia ju vnímali ako nemorálnu, sebeckú a zhýralú, sama autorka ju vnímala ako sexuálne naplnenú ženu. „Boj je ostať slovenskou spisovateľkou a prekladateľkou. Neocitnúť sa na území nikoho.“ (s. 69)

Pravé ja. Ticho. Priamo v hlave.

Ako však dospieť k svojmu pravdivému ja? Je to vôbec možné? Ivane Dobrakovovej túto cestu komplikuje nielen duševné ochorenie, ale aj jazyková neukotvenosť. Autorka sa zaujímavým spôsobom zamýšľa nad tým, ako nás formuje jazykové prostredie a do akej miery sú preklady literárnych diel vlastne autentické. Ak by Lila z Geniálnej priateľky od Eleny Ferrante prežívala rovnakú situáciu, ale hovorila by po slovensky, vyjadrila by sa rovnako? Správala by sa rovnako? Pravdepodobne nie. Mnoho polyglotov na sebe pozoruje fenomén, pri ktorom sa so zmenou jazyka mení aj ich osobnosť, gestikulácia a spôsob vyjadrovania. Jazyk je nielen nástrojom komunikácie, ale aj formou sebavyjadrenia a sebareflexie a ako taký ovplyvňuje naše myslenie, správanie a vnímanie sveta. Dobrakovová žije dlhodobo v Taliansku, no napriek tomu sa snaží zostať slovenskou spisovateľkou a za seba môžem povedať len toľko, že sa tomu nesmierne teším.