Vyhľadávanie
Rozhľadený čitateľ iste vie, že Miroslav Brück je básnikom. Po knižných zbierkach poézie sa však rozhodol vstúpiť do literatúry aj prózou Žmurknutie z večnosti. Novela zachytáva ľúbostný vzťah Zlatoša a Zuzky. Obaja sa stretávajú v strednom veku, ktorý je z hľadiska psychiky spojený s dôslednejším bilancovaním vlastného osudu a často s otázkami o jeho ďalšej vízii. Toto prirodzené psychologické rozpoloženie danej etapy ľudského života autor výborne vkomponoval do rozprávania, takže v plynutí textu pôsobí rekapitulácia osudov oboch protagonistov rovnako prirodzene, odhaľuje ich existenciu a zároveň ozrejmuje príčiny ich aktuálneho konania. Čítame o pohnutých udalostiach života Zuzky, od detstva v domove sa dostávame k jej stroskotanému manželstvu až po jej súčasnosť, kde robí ako privátna prostitútka. Zlatoš je chemik a jeho manželstvo takisto skončí. V oboch prípadoch však nie vinou týchto dvoch hlavných postáv, čo je z hľadiska sympatií čitateľa veľmi dôležitý prvok. Postavy si ho získajú, priblíži sa k nim, prežíva ich tragické chvíle, ktorých je naozaj mnoho, aby potom zbadal v ich vzájomnom stretnutí reálne a pozitívne východisko a aby sa potom cez túto vieru v závere citovo zainteresovane neveriacky vyrovnával so strašnou pointou viac-menej melodramatického príbehu.
Brück napísal novelu v slobodovsko-mitanovskom duchu. Ale v jeho rozprávaní nemožno prehliadať isté zaváhania. Mal som dojem, že vlastne napísal dva texty: jeden fabulačný, dejový, ktorý zodpovedá látke populárneho rozprávania zo života; druhý text je zas sujetový, štylisticky a poeticky veľmi originálny, problémový a filozofujúci. V tom prvom akoby bol autor iba adeptom prózy s dávkou prvotných nedokonalostí v skladaní a prepájaní motívov, no v tom druhom je vyzretým, priam dokonalým rozprávačom o duševnom, pocitovom svete človeka. Oboje je, samozrejme, textovo súvislé, mne sa však Brück páčil v tej druhej polohe, ktorá organicky vyplýva z jeho básnenia. Vlastne tak pre mňa zostal aj v próze básnikom! Pre niekoho to však môže pôsobiť celostne.
Brückovu neobyčajnú schopnosť detailného a výstižného zachytenia vnútornej situácie hrdinov môžem ilustrovať na dvoch príkladoch, ale v knihe ich je množstvo. Napríklad narastajúci nepokoj z tušenej nevery Zlatošovej manželky je opísaný nasledovne: „Ľahostajný priestor izby si ma pohadzoval ako penovú loptičku a vzápätí som narazil sám do seba,“ alebo: „Okamih pravdy trpezlivo čakajúci na svoje zviditeľnenie, preletel tichým oblúkom ako klinec. Dopadol a zacvendžal, pretínajúc dozretú chvíľu.“ – to sa stalo vtedy, keď dcéra Lenka odhaľuje skutočné a dovtedy zatajované zamestnanie svojej matky Zuzky. Úžasné, koncentrovaná emócia, plastický obraz, priestorová metafora, prelomové napätie…
Miroslav Brück je jedným z našich najlepších básnikov v súčasnosti a výborným básnikom vo svojej próze. Ak by pokračoval v pokúšaní prózy, viem si ho predstaviť ako jedinečného autora sústredeného na vážne okamihy života introvertného hlavného hrdinu s minimom dejovosti a s maximom reflexívnosti a obraznosti…
