Ak sa vzdáme, neprežijeme

Názov Naši iní evokuje množstvo asociácií. Aký príbeh je za ním?

Ten príbeh je naozaj veľmi zaujímavý. V roku 2016 sme s mojou kolegyňou Martou Barnyč prišli na nápad ukázať, že na Ukrajine žijú ľudia iných národností, ale nie sú pre nás cudzincami. Že sú iní, ale nie cudzí. Aby sa títo ľudia necítili opustení. Sú naši a sme súčasťou jednej spoločnosti.

Aké sú oficiálne jazyky v Ukrajine?

Oficiálny jazyk je ukrajinský. Ale v mnohých regiónoch sa používa aj ruština. Aj mnohé dokumenty sú v ruskom jazyku.  A rôzne jazyky sa používajú aj v školách. Myslím, že v Ukrajine táto otázka nebola úplne jednoznačne vyriešená a v každom regióne sa to upravilo tak, aby to bolo pre nich najvhodnejšie. Napríklad ukrajinskí Gagauzi – národnosť, ktorá má turecký pôvod, ale sú pravoslávni – majú svoje kultúrne centrum v Odese. Vydávajú literatúru v gagauzskom jazyku. A to je úplne normálne. To je rozmanitosť jazykov, ktoré na Ukrajine existujú. Čítať v iných jazykoch bolo úplne prirodzené. Samozrejme v tých, ktorým rozumieme. A ešte som si spomenula na ďalšiu vec — keď som cestovala, v niekoľkých regiónoch som videla tabuľky v rôznych jazykoch. Napríklad, keď som písala o Rumunoch, o príbehu Rumunov v dedine Herca aj v Černivciach: tam je veľa tabuliek v rumunskom a ukrajinskom jazyku. Takisto tam, kde je maďarská komunita, sú tabuľky v maďarskom a ukrajinskom jazyku.

Vo vašej knihe ma prekvapil príbeh ukrajinských Švédov...

Aj mňa tento príbeh prekvapil. Myslím, že aj my Ukrajinci vieme len veľmi málo o všetkých národoch, ktoré v Ukrajine žijú. Jednoducho som našla publikácie o tom, že sú v Ukrajine Švédi a išla som tam. Bolo to v Chersonskej oblasti. Je naozaj ťažké sa tam dostať pre zlé spojenie. Je to dedina, kde žije viacero rôznych národností. Sú tam aj Nemci, aj Bojkovia, ktorých tam Stalin premiestnil v roku 1952, a aj Švédi. Hovoria starošvédskym, unikátnym jazykom,  ktorý už vo Švédsku neexistuje. Prišiel ich navštíviť aj kráľ Karol Gustáv XVI. Tento príbeh je podľa mňa naozaj traumatický. Pozvali ich do Chersonskej oblasti ešte za čias Ruského impéria. Potom sa pre komplikovanú situáciu sami rozhodli vrátiť naspäť na ostrov Dagö aj do Švédska. Ale tam sa im nedarilo a vrátili sa do Ukrajiny. Potom sa začala druhá svetová vojna. Nacisti ich transportovali do Nemecka pracovať. Po skončení vojny ich deportovali do Vorkuty (mesto za polárnym kruhom, gulag – pozn. red.), lebo Sovieti ich brali ako nepriateľov národa, keďže boli v Nemecku. Keď som komunikovala s mojou hrdinkou Máriou Maľmas, ktorá je už na dôchodku, bolo mi jej veľmi ľúto, lebo už toľko za svoj život prežila... A ešte horšie je predstaviť si, že teraz prežíva znova niečo podobné. Komunikujem s mnohými, no kontakt na Máriu nemám, lebo je staršia a nie je na sociálnych sieťach, takže je ťažké sa s ňou spojiť.  Z rodiny, u ktorej som bývala, pochádza aj starosta dediny Mykola Kuryvčak. A on sám je z Bojkov, ktorých tam kedysi premiestnili.

Ale nevedela som sa spojiť ani s ním, iba s jeho dcérou, lebo v Chersonskej oblasti počas okupácie nebolo možné komunikovať telefónom ani cez internet, keďže Rusi posielajú ľudí do filtračných táborov, kde počúvajú všetky nahrané hovory a vyhľadávajú absolútne všetko v mobile. Takže ak by som mu niečo napísala po ukrajinsky, hrozilo by mu, že ho zajmú. Keď som sa rozprávala s jeho dcérou, povedala mi, že ho zobrali do zajatia, lebo hovoril po ukrajinsky. A nebola to nejaká dlhá konverzácia: povedal len pár slov, oni povedali, že je nacista, hodili ho do tanku a uniesli. Bol zajatý dvadsaťtri dní, týrali ho, bol v zlých podmienkach bez vody a jedla. Potrebuje operáciu. Nemôžem uveriť, že toto sa deje v 21. storočí. Doteraz neviem, čo s ním je. Počuli ste, že Cherson je oslobodený, lenže keď Rusi odchádzajú, všetko ničia, aj komunikačné siete, preto stále nefunguje elektrina ani mobilné siete.

Vo vašej knihe Slováci vystupujú ako Liptáci. Sú to ľudia z Liptova, z Liptovskej Tepličky. Prečo prišli na Ukrajinu?

Liptáci prišli stavať železnicu. Oni takto nazývali sami seba. Preto aj keď ich ideme navštíviť, povieme, že ideme k Liptákom.

Príbeh židovskej komunity je sprostredkovaný, pretože pani Sofia má Alzheimerovu chorobu a nepamätá si. V knihe ju počujeme spomínať mamu. Matka a detstvo aj u iných národnostných komunít predstavuje puto s rodným jazykom. Akým jazykom hovorila pani Sofia?

Pani Sofia so mnou rozprávala niekoľkými jazykmi, pretože jej choroba je v pokročilom štádiu. Niektoré slová hovorila v nemčine, v jidiš, keď počula niečo ukrajinsky, hovorila po ukrajinsky, ale aj rusky, lebo bola na ruštinu zvyknutá z čias Sovietskeho zväzu.

Za viaceré komunity hovoria prostredníci. Pochopila som správne, že aj s Rómami ste hovorili prostredníctvom sprostredkovateľa?

Čo sa týka rómskej komunity, tá je dosť uzavretá a cudzích ľudí k sebe nepúšťa. Stretla som Oľhu Rudenko, ktorá s nimi pracuje a má už vybudovanú dôveru. S jej pomocou som sa k nim dostala, lebo prísť len tak som k nim nemohla. Hovorili rusky, sedeli sme spolu za stolom a mohla som sa s nimi rozprávať priamo. Komunita sa nachádza v doneckej oblasti, v depresívnom chudobnom mestečku. Z chudoby sa nedá dostať, je to taký začarovaný kruh, aj z úradu ich pošlú preč... Našou úlohou je vytiahnuť ich z chudoby von.

V knihe sa rozprávači vracajú do svojho detstva, do svojich rodných domov, do svojich kuchýň. Ako v jedle nachádzame svoju rodnú identitu a seba?

Áno, je to naozaj tak. Kuchyňa túto  identitu podporuje. Poznám veľa mladých ľudí, ktorí už nerozprávajú jazykom svojich rodičov, ale tie jedlá poznajú a vedia ich variť. U Nemcov mali strojček na prípravu jedla a jeho chuť bola iná, aj keď sme bývali iba kúsok od seba.

Utrpenie Ukrajiny – hladomor, vojny, stalinské odvlečenie celých národnostných skupín, masové deportácie – to všetko sa opakuje. Regióny niečo spája, všetci cítime jednotu Ukrajiny. Kde sa berie sila vzdorovať po toľkom utrpení?

Neviem. V pokojných časoch je to inak. Keď rozmýšľam, knižka bola napísaná ešte v roku 2018 a vtedy sme boli v mieri, hoci vojna sa začala už v roku 2014. Ale v takýchto situáciách sa vieme spojiť. Dávnejšie vieme, čo je to Rusko. Aj stará mama bola deportovaná na Sibír. Aj Krymskí Tatári. V strašných podmienkach cestovali a mnohí cestu neprežili. Aj Poliaci boli deportovaní do Kazachstanu v roku 1937 zo Žytomyrskej oblasti. Aj Grékov zabíjali, lebo ich považovali za vrahov. Toto sa dá porozprávať o každej národnosti. Všetci majú smutný príbeh či už z čias cárskeho Ruska alebo Sovietskeho zväzu. Vieme, aká bola politika. Kto s nimi nesúhlasil, bol iný, tak bol týraný.  A vrátim sa k vašej otázke. Silu berieme, lebo bojujeme za seba, za svoju identitu, za ukrajinskú identitu, ale aj za iné komunity, ktoré spomínam v knihe. Vieme, že ak to vzdáme, neprežijeme, nebudeme existovať, nebudeme mať budúcnosť.

Aká je národnostná politika Ukrajiny? Ako podporujú politici v mierovej situácii národnostné komunity? Vydávajú sa učebnice? Ako národnostné komunity pestujú svoje tradície?

V mierových časoch mala každá z menšín voľnú roku, mali svoje kultúrne centrá, mohli sa rozvíjať. Čo považujem za problém, je, že nemali finančnú podporu. Dostávali podporu z Turecka, Maďarska, ale nie z Ukrajiny No nebol to zámer. Pokrok nastal v roku 2021, keď prezident navrhol, aby sa menšiny nenazývali menšinami, ale národnými spoločenstvami. To znamená, že sú súčasťou spoločnosti, nie sú menšie. Zároveň vymenovali tri národnosti, krymských Tatárov, Karaimov a Krymov, ako pôvodné ukrajinské národy. Čo sa týka národnostných komunít, ideme správnym smerom. Očakávala som kritiku aj na moju knihu, ale naopak, ľudia mi ďakovali a veľmi ma podporili, lebo sa dozvedeli o iných národnostiach, ktorých príbeh nepoznali. Motivuje ich to cestovať po Ukrajine a zisťovať viac. Ľudia rôznych národností sú teraz v armáde a bojujú za Ukrajinu. Aj hrdina mojej knihy Michalčuk bojuje za Ukrajinu.

V knihe spomínate štrnásť národnostných komunít. Sú to všetky?

Samozrejme, že nie. To bol iba začiatok. Neviem, aká bude etnická mapa po vojne. Kto prežije, kto bude musieť utiecť... Ale chcem napísať aj o Azerbajčancoch, Gruzíncoch, Bielorusoch...

Už sme trochu spomenuli niektorých hrdinov z vašej knihy. Predpokladám, že teraz je veľmi ťažké sledovať ich osudy. Máte o nich nejaké správy?

Napríklad Turci, ktorí bývali v Meschetsku. Za svoj život zažili už tri presídlenia. Aj keď vojna už bola len kúsok od nich, nechceli sa sťahovať. Na jar som sa rozprávala s Jasimom, ktorý musel odísť do Žytomyrskej oblasti, časť jeho rodiny je v Turecku, ale aj inde. Je mi to ľúto, lebo kedysi museli odísť z Gruzínska. Boli deportovaní do Uzbekistanu a potom našli domov v Ukrajine, kde si postavili domy. A teraz musia zase utekať, roztratili sa a nemôžu byť spolu.

V tejto knihe ešte nie je príbeh Grékov z doneckej oblasti, kde žilo 75 000 ľudí, ktorí sa považujú za Grékov. Mali tam dve komunity, svoju knižnicu. Otec žien, s ktorými som komunikovala, napísal dizertáciu o doneckých Grékoch. Hrdinky môjho príbehu boli v kryte. Nemali tam dosť vody ani jedla a aj tak tam chceli ostať, ale potom počas ostreľovania ušli a sú v bezpečí. Keď som spomínala tú knižnicu a artefakty – je mi smutno, keď pomyslím na to, že kam Rusi prídu, tam ničia. Zničia naše knihy, ale nezničia našu pamäť.

Viacerí z hrdinov vystupujúcich v mojich príbehoch už nežijú. Chcela som im venovať knihu, ale už som ich nenašla. Aj preto si myslím, že história uteká a nestíham ju zachytiť. Mnohí zažili ešte druhú svetovú vojnu a ja už nemôžem zadokumentovať ich príbeh.

Olesia Jaremčuk (1991)

Ukrajinská novinárka a spisovateľka. Zameriava sa najmä na témy kultúrnej a národnej identity. Vyštudovala na Katedre žurnalistiky Ľvovskej národnej univerzity Ivana Franka. Jej reportáže boli preložené do angličtiny, nemčiny i češtiny. Pôsobila ako šéfredaktorka vo Vydavateľstve Choven, ktoré sa špecializuje na reportážnu a dokumentárnu literatúru. Je laureátkou Ceny za literárne reportáže Samovydets vydavateľstva Tempora (2014), Ceny roka LitAccent (2018), laureátkou ceny ADAMI Media Prize (2018) a KulturKontakt Austria Foundation (2019).

Foto: Michaela H. Lehoczká

Olesia Jaremčuk: Naši iní

Preklad: Veronika Goldiňáková

Žilina: Absynt, 2022