Ani tá najodpornejšia moc sa neudrží naveky

K slovenským čitateľom sa aktuálne dostáva tvoja prozaická kniha Pixel s atypickou štruktúrou – na seba nadväzujúce kapitoly zbierky fungujú ako pixlové štvorce: každá kapitola, nazvaná podľa inej časti tela, predstavuje autonómny celok, no každá tvorí zároveň súčasť jedného uceleného príbehu. Rozhodla si sa pre túto netradičnú kompozíciu vedome, alebo vyplynula prirodzene, v procese písania?

Nechcela som vytvoriť tradičný román s lineárnym príbehom. Zaujímala ma skôr štruktúra príbehu, snaha „vybudovať“ čosi nezvyčajné. Telo textu, textový korpus ako teoretický pojem pôsobí veľmi chladne. Pre mňa je literatúra skutočná, esenciálna záležitosť, preto som – s ironickým gestom – zoradila vedľa seba reálne časti ľudského tela. A z nich sa v knihe formuje socha človeka. Rozprávač však do textu vnáša istý atribút cudzosti, naznačujúc, že predsa len čítame literatúru: mieša sa do príbehov, modifikuje a začína ich odznova.

V knihe sa prelínajú príbehy viacerých postáv, ktoré sa v istých okamihoch, situáciách stretávajú, aby sa od seba vzápätí opäť vzdialili a žili svojím vlastným životom. Bolo pre teba ako autorku náročné nestratiť sa v spleti príbehov a postáv, v procese ich približovania a vzďaľovania sa, zaznamenávania „stopy“ každého z nich?

Načrtla som si vzťahy medzi postavami, čím sa jasne zobrazili styčné body príbehov. Dôležitá bola aj správna chronológia, keďže postavy sa stretávajú v rôznych etapách a na rôznych dejiskách svojho života. Čitateľovi pomáhajú v orientácii isté špecifické predmety. Je zaujímavé, že kniha vo všetkých jazykoch, do ktorých bola preložená, motivovala čitateľov k tomu, aby naskicovali a odkryli vzťahy medzi postavami. Keďže som vyštudovala sochárstvo, je pre mňa mimoriadne dôležitá štruktúra. Naši pedagógovia kládli vždy veľký dôraz na fázu plánovania. Skôr ako sme sa pustili do tvorby hoci aj miniatúrnej figúrky z hliny, museli sme z viacerých pohľadov špecifikovať, čo presne chceme robiť. Ďalším dôležitým krokom bolo vytvoriť kostru, nosnú konštrukciu zodpovedajúcich rozmerov a mierok. Kostra musela udržať váhu hliny a v hrubých obrysoch naznačiť, vykresliť štruktúru budúceho diela. Keď túto pracovnú fázu človek odflákol, neskôr sa márne snažil – hlina popraskala a na niektorých miestach sa aj odlúpla. Písanie prózy považujem za veľmi podobný proces ako tvorbu sochy a pripravovaný text si väčšinou predstavujem ako priestorový objekt, ktorý má svoju váhu, rozmery a ktorý z rôznych uhlov pohľadu vyzerá úplne inak. Aj text má svoje telo i vystupujúce časti, ktoré musí čosi udržať. Logika jeho výstavby je v podstate identická. Nie je náhoda, že v kľúčovej kapitole v strede románu vidíme obrovskú sochu, torzo.

Pixel by sme mohli charakterizovať ako veľký príbeh o človeku, o ľuďoch, o osobných, priam intímnych rovinách ich individuálneho bytia, ako aj koexistencie, interakcie s inými ľuďmi – rodičmi, deťmi, manželmi, partnermi, priateľmi, známymi i náhodnými „spolupútnikmi“. Inšpirujú ťa primárne skutočné osoby a ich reálne príbehy, alebo sa spoliehaš predovšetkým na vlastnú fantáziu a autorskú fikciu?

Povedala by som, že oboje. Som vášnivá pozorovateľka a veľmi rada sledujem, počúvam iných ľudí. Rozprávajú sa, telefonujú a ja sa započúvam do ich príbehov. Občas do fikcie zapracujem aj fragmenty vlastných životných príbehov, pretože všetko môže poslúžiť ako základná surovina. Podstatné je, aby tieto fragmenty našli svoje miesto vo veľkom celku. Autentickosť napísaného nezávisí od toho, či sa konkrétny príbeh stal alebo komu sa stal, podstatné je, či my ako čitatelia máme pocit, že sa mohol stať. Či prostredníctvom neho rozpoznáme dobu, v ktorej žijeme, a nájdeme v ňom odtlačky vlastného života.

Intimita a vnútorná psychológia postáv silno rezonuje nielen v tejto knihe, ale v celej tvojej tvorbe. Mohli by sme povedať, že emocionalita je hybnou silou tvojich príbehov a veršov?

Áno, ale tak, že pritom zostávam emocionálne nezainteresovanou vonkajšou pozorovateľkou. Som presvedčená o tom, že najväčšie príbehy sa dajú „dostihnúť“ najmä v každodenných interakciách. Ak chcem napríklad opísať nefungujúce manželstvo, nemusím vyrozprávať celý jeho príbeh: stačí krátky vražedný dialóg v obchode o tom, akú žemľu treba kúpiť. Z literárneho hľadiska je najvzrušujúcejšou témou zobrazovanie strát, čiže odkrývanie toho, čo sa pokazilo, kde si postavy pomýlili cestu.

Istým protikladom tejto emocionality je hutnosť, koncentrovanosť výpovede, ktorú uprednostňuješ vo svojich prozaických, ale i poetických textoch. Znamená to, že nerada poťahuješ nitky svojich príbehov viac, ako je nevyhnutné, rada prenechávaš časť tejto „práce“ aj na čitateľa?

Áno, bezpodmienečne. Svoju literárnu dráhu som kedysi začala písaním poézie a aj v poetike prózy ma zaujíma predovšetkým zhutnenie, to, ako sa dajú veci uchopiť v čo najkoncentrovanejšej podobe. Mňa nezaujíma, do akej miery sa dá príbeh rozvinúť, zaujímajú ma najmarkantnejšie okamihy, na základe ktorých si čitateľ dokáže zostaviť aj chronológiu predchádzajúcich udalostí. Dnešný čitateľ, ktorý už prešiel postmodernou, je mimoriadne citlivý a chápe aj z drobných náznakov. Nepotrebuje, aby mu autor ukazoval všetko.

V roku 2020 vyšla v slovenskom preklade Tímey Krekovič Beck tvoja kniha pre deti Rozprávka o pandémii – príbeh vírusu Korony, ktorý sa rozhodol dobyť svet. Rovnako ako v knihách pre dospelých, tak ani v tvorbe pre deti sa nevyhýbaš vážnym, aktuálnym témam (medziľudské vzťahy, inakosť, pocit osamelosti, úzkosti, choroba, smrť, staroba), ktoré približuješ veľmi zrozumiteľným a zaujímavým spôsobom. Čím je pre teba ako autorku inšpiratívne dieťa ako cieľové publikum, v čom sa líši od dospelého publika (samozrejme, okrem veku)?

Detská kniha je pre mňa zároveň priestorom, kde môžem využiť spontánny humor. Cyklus rozprávok Prasa a hus (Malac és Liba) je mimoriadne populárna a obľubujú ju aj rodičia, keďže príbehy obsahujú vždy aj rovinu, na ktorej sa vedia zasmiať i dospelí. Hlavnými postavami Príbehu pre smrkáčov (Orrfújos mese) sú dva soplíky, ktoré žijú v pravej a ľavej nosnej dierke malého chlapca. Jedného dňa sa stretnú, zaľúbia sa do seba a v priebehu chrípky si zväčšia príbytok a splodia deti. Tento príbeh sa zrodil v období, keď bola moja dcérka dlhší čas chorá a za žiadnu cenu sa nenechala presvedčiť, aby si poriadne vyfúkala nos. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď si uvedomila, že pán Soplík sa môže nasťahovať aj do jej nosa. Mimochodom, ilustrátorka (Bíbor Timkó – pozn. J. R.) sa vyslovene tešila, že hlavnými postavami knihy boli soplíky, keďže z vizuálneho hľadiska to bola pre ňu výzva. Keď píšem detskú knihu, píše ju moje bezuzdné detské „ja“, ktoré kašle na zvyky a pravidlá. Myslím si, že práve preto majú deti moje knihy rady.

Keď sme už spomenuli čitateľov – si jednou z najčítanejších a najobľúbenejších súčasných maďarských autorov. Na prezentáciách tvojich kníh je vždy plno a na autogramiádach k tvojim knihám sa čaká v dlhých radoch. Netajíš sa tým, že je pre teba podpora a priazeň čitateľov veľmi dôležitá...

Moji čitatelia pre mňa veľa znamenajú. Publikujem vyše tridsaťpäť rokov a stretávam sa s čitateľmi, ktorí poznali najprv moje detské knihy a neskôr, v dospelosti, zistili, že som napísala aj množstvo kníh pre dospelých. V krajine, ktorá je často antikultúrna a v ktorej sú literáti vystavení rozmarom politiky, sú angažovaní, zanietení čitatelia istotou. Čitateľ totiž nie je hlúpy. Existujú snahy vnímať ho tak, ale nie je hlúpy.

Svoje postavenie etablovanej literátky vnímaš aj ako priestor na osobnú angažovanosť, na vyjadrovanie sa k veciam verejným. Vystupuješ za práva žien, menšín, za slobodu prejavu a dodržiavanie princípov demokracie v spoločnosti. Aj to vo veľkej miere prispelo k tomu, že si sa prednedávnom stala – spolu s ďalšími autormi – obeťou rozsiahlej diskreditačnej kampane zo strany provládnych maďarských médií. Ako sa ti toto náročné obdobie podarilo ľudsky i autorsky preklenúť?

Prežila som ho, ale nerozdýchala. A že sa terčom týchto útokov stali aj moje deti, to im nikdy neodpustím. Provládne médiá pracujú s odpornými manipulačnými nástrojmi. Recept je nadčasový, a hoci sa zdá byť priehľadný, žiaľ, funguje. Ak sa niekoho snažia zastrašiť a systematicky diskreditovať, je to odkaz aj pre ostatných: ak sa nestiahnete, môže sa to stať aj vám. Ale ani tá najodpornejšia moc sa neudržala naveky – zo mňa bude literátka aj vtedy, keď už niktoši, čo si zo mňa robili posmech, nebudú nikde. Možno sa to za môjho života už nezmení, no človek by mal urobiť všetko pre to, aby si zachoval integritu a autonómiu, aby vždy odpovedal len svojimi dielami, platnými dielami, a nikdy neklesol na úroveň tých, čo sa ho snažia zdiskreditovať. Mojou úlohou je, aby som písala, kým ich úlohou je, aby mi v tom všetkými spôsobmi bránili. Ibaže ja považujem aj osočovanie za tvorivý materiál, ktorý možno zužitkovať. Je zaujímavé sledovať, ako funguje mechanizmus moci a ako sa v tomto prostredí správa bežný človek. Vlastne v tom nie je nič nové, len nie príjemné zažiť to z bezprostrednej blízkosti.

Napriek tomu si v jednom z rozhovorov uviedla, že sa cítiš byť slobodná. Čo konkrétne pre teba ako človeka, ženu, občianku a umelkyňu znamená „byť slobodná“?

Znamená to, že som nezačala robiť niečo iné a žiť inak, ako som žila doteraz. Keď niekomu napríklad do poštovej schránky napchajú výkaly, nie je to samozrejmé. V tejto súvislosti mi napadá otázka, ktorú mi zakaždým kladú na margo mojich diel: povedzte, vy čerpáte z vlastného materiálu? Kým v človeku žije zmysel pre humor, všetko je v poriadku. My v stredo-východoeurópskom regióne v tom máme prax. Čo sa týka žien, vrátili sme sa o sto rokov dozadu a kompromitovať ženu-autorku je pre kompromitujúcich dôležité aj preto, aby to ona nevedela dôveryhodne tematizovať. Provládne médiá sústavne opakujú, že som priemerná autorka. V poriadku. Ale prečo sa potom so mnou toľko zapodievajú? Nech sa všetci upokoja, dajú si studenú sprchu a hovoria o iných, dôležitejších veciach, nie?

Na záver obligátna, avšak v prípade tvorivého človeka ako ty absolútne legitímna otázka – na čom aktuálne pracuješ?

Aktuálne mi vyšla zbierka poviedok Odkiaľ vidno nebo (Ahonnan látni az eget) a po dystopii Oči opice (A majom szeme) som sa pustila do nového románu, ale ešte som len na jeho úplnom začiatku. Na jeseň bude v Manchestri uvedená moja hra Gumený netopier (Gumidenevér) – triler z prostredia materskej školy, ktorý hovorí o predsudkoch a rozdelenosti.

Foto: Gábor Zsigmond Papp

Krisztina Tóth (1967)

Maďarská poetka, prozaička, dramatička, autorka literatúry pre deti a prekladateľka vyštudovala sochárstvo a literatúru, dva roky štúdií strávila v Paríži. Doteraz vydala 10 prozaických kníh, 9 zbierok poézie a vyše 20 kníh pre deti. Jej texty boli preložené do pätnástich jazykov. Je držiteľkou mnohých literárnych ocenení. Žije v Budapešti, kde prekladá francúzsku literatúru a učí kreatívne písanie.