Vyhľadávanie
Pascal Janovjak (1975) sa narodil vo švajčiarskom Bazileji, po otcovi (počas prezentácie v Bratislave čítal ukážku v slovenčine) má slovenské korene, po matke francúzske. Multikulturalita je mu teda vlastná, aj preto vo svojom prvom románe Neviditeľný (L´Invisible, 2009) sa prostredníctvom hlavného hrdinu zamýšľa nad identitou človeka, nad jeho začlenením do spoločnosti: stal sa neviditeľným, pretože túžil, aby ho všetci videli...
Pascal Janovjak pracoval v kultúrnej diplomacii na Blízkom východe aj v Bangladéši, na okupovaných palestínskych územiach sa okrem pedagogickej činnosti venoval písaniu a prekladaniu. Básne v próze z tohto obdobia si vydal sám pod názvom Coléoptères (2007). V súčasnosti žije s talianskou manželkou Serenou a synom (narodil sa v marci 2011) v Ríme.
Na Slovensku vás zviditeľnil slovenský preklad vášho románu Neviditeľný (Post Scriptum, 2011), aké sú vaše kontakty s vlasťou svojich predkov?
Napriek tomu, že môj otec od roku 1968 žije vo Švajčiarsku, je pevne zrastený so Slovenskom. Po roku 1989 tento vzťah ešte posilňuje ľudskými a pracovnými kontaktmi. Zrastenosť so všetkým slovenským preniesol aj na nás, troch synov, a tak som privítal záujem slovenského vydavateľa. Pre mňa ako autora to bola veľká výzva a vytvoril som si ešte bližší kontakt s vlasťou môjho otca. Teraz som šťastný, že kniha vyšla v slovenčine, v jazyku, ktorým rozprávame v rodine. Po prezentácii v Bratislave som cítil, že som znovu o čosi bližšie k Slovensku.
Naplnil slovenský preklad vaše očakávania?
Prirodzene, prečítal som si ho, hoci to bola pre mňa poriadna tortúra. Vari asi tridsiatim percentám slovenského prekladu svojho románu som detailne neporozumel. Nech mi slovenský vydavateľ i prekladateľka prepáčia, ale v slovenčine som si nedokázal román naplno vychutnať, tobôž posúdiť jeho kvalitu. Keďže som všetky odtiene slovenčiny nevedel postihnúť, zrazu som nadobúdal pocit, že čítam novú knihu. Bolo to také zvláštne citové rozpoloženie...
Vo vašej rodine sa hovorí viacerými jazykmi – okrem slovenčiny a francúzštiny komunikujete aj po anglicky, nemecky, taliansky a arabsky. Sledujete literárne dianie v týchto jazykoch, napríklad aj slovenskú literatúru?
Žiaľ, na slovenskú literatúru som zatiaľ nemal čas. Počas pôsobenia mimo Európy – v Bangladéši alebo Libanone som mal pocit, že som strašne ďaleko aj od francúzskej literatúry. V Palestíne som mal obmedzený prístup ku knihám, takže som si ich objednával cez otca zo Švajčiarska. Mám však veľa priateľov-spisovateľov vo Francúzsku a Švajčiarsku, kontakty ožívajú. Keďže teraz tvorím v Ríme a som v centre európskeho literárneho diania, aj moja spisovateľská duša viditeľne pookrieva.
Snažíte sa rozvíjať vlastný, osobitý štýl písania, vytvárania deja, postáv, obrazov?
Nemám vopred naformulovaný plán, ani program. O námete skôr premýšľam vo svojom vnútornom svete. Zistil som, že dobré myšlienky prichádzajú pozvoľna, znenazdajky. Skôr vtedy, keď robím nejaké činnosti, ktoré s písaním nesúvisia. A keď už píšem, vystačím si s minimálnou štruktúrou, len aby som neubehol od podstaty.
Pripravujete nový román, v čom bude originálny?
V Ríme píšem doslova na ulici. Každý deň sa vyberám z domu s rozkladacou stoličkou a mechanickým písacím strojom. Rozložím sa so svojou „remingtonkou“ v odľahlom kúte námestia či ulice a oslovujem náhodných ľudí, ktorí budú hrdinami budúceho románu. Ponúkam im svoju spoločnosť, debatu. Stane sa, že odmietnu, ale predsa o tom sú dotyky ulice. Rím je na takýto zvláštny štýl románu ako stvorený, fascinuje ma táto forma práce.
