Vyhľadávanie
Marja Holecyová (1988) pochádza z Nitry. V súčasnosti študuje finančnú matematiku a popritom sa venuje písaniu ako svojmu najväčšiemu koníčku. O tomto nezvyčajnom spojení štúdia exaktnej vedy s umeleckými ambíciami vraví: „Aj keď sa môže zdať, že matematika a písanie sú nezlučiteľné, opak je pravda. Matematiku vnímam ako reč prírody, ktorá mi pomáha lepšie chápať svet aj správanie ľudí.“
Sériu Mariotovi dediči začala Marja Holecyová písať ako 16-ročná. s pôvodnou verziou románu však nebola spokojná, a tak sa s kratšími textami zapojila do viacerých literárnych súťaží a zverejňovala fanfiction na internete. Priaznivé reakcie čitateľov jej dodali odvahu Mariotových dedičov prepracovať a napokon zaslať do Vydavateľstva Fragment.
Čítal som prvú verziu prvého dielu tetralógie, ktorú ste poslali do vydavateľstva Fragment. Veľký kus práce. Poodkryli by ste jej zákulisie?
Možno sú dnešní začínajúci autori múdrejší, ako som bola ja. No keď som posielala rukopis do vydavateľstva, mala som naivnú predstavu, že ak mi to odklepnú, mojou jedinou povinnosťou bude podpísať sa na zmluvu. No tam sa moja cesta ešte len začala. Mali sme viac ako polrok na to, aby sme na rukopise zapracovali, prepísali, prečítali, opravili, upravili, dopísali, vymazali… Jednoznačne to bola tá časť práce, ktorá ma najviac naučila. Dostala som sa totiž do rúk skúsených profesionálok, ktoré mi pomohli dotiahnuť do detailov to, čo bolo v mojej hlave perfektne rozvinuté, no na papieri veľmi rozpačité. Priznám sa, že keď som rukopis posielala do vydavateľstva, nebola som s ním najspokojnejšia.
Váš text je typický príklad boja talentu o vlastnú tvár. aký je váš vzťah k sérii o harrym Potterovi?
Veľmi dobrý…
Spočiatku som sa vôbec netajila tým, že som začala písať hlavne vďaka pani Rowlingovej. Neskôr sa to však začalo interpretovať celkom inak a ja som sa týmto vyjadreniam pokúšala vyhnúť. Keď mi niekto povie, že som plagiátor, lebo z anotácie vyčítal, že Dediči sú príbeh o dospievajúcich deťoch v magickom svete, tak skutočne neviem, čo na to povedať. Vyčítali mi dokonca, že obálka Blúdenia je plagiátom druhej knihy Percyho Jacksona, lebo v zmenšenom náhľade to tak asi pôsobilo vďaka farebnému pozadiu. Keby som nebodaj použila mandragoru v príbehu, vyčítajú mi, že to vymyslela Rowlingová, aj keď trocha sčítanejší čitateľ vie, že mandragoru poznali už v antike. Keď som teda priznala prepojenie medzi Dedičmi a Harrym Potterom, v mysliach ľudí, ktorí poznajú fantasy len vďaka Tolkienovi a Rowlingovej, sa vynoril jednoduchý obraz zúfalej snahy napodobňovať. Nemyslím si, že Paolini, ktorého inšpirácie všetkým možným od Star Wars cez Pána Prsteňov až k Zememoriu sú celkom evidentné, musí čeliť podobným útokom. Ja priznávam, že som sa odpichla od Harryho Pottera, veď som predsa písala aj fanfiction k jeho príbehom, ale to neznamená, že som sa snažila skopírovať anglický originál do slovenského. Dediči boli prvým príbehom, aký som kedy napísala (ak nerátame slohy), svoj „štýl“ si ešte stále iba tvorím, preto sa mi zdá prirodzené, že literárne vplyvy sú u mňa ešte zreteľné.
Na druhej strane si myslím, že títo kritici by sa mali viac venovať tomu, čo chcem príbehom povedať, ako tomu, čím som sa inšpirovala. Uvideli by tak veľké rozdiely.
Až pri čítaní ďalších zväzkov série som si uvedomil nenásilnú prácu s motívmi slovanskej mytológie. aké zdroje ste používali?
V súčasnosti nie je problém nájsť informácie, problém skôr spočíva v ich kvalite a spoľahlivosti. Spočiatku som využívala najmä internet, neskôr som sa radšej spoliehala na knižné zdroje. Už od začiatku som chcela vytvoriť taký príbeh, ktorý by nás Slovákov ubezpečil, že za „magickým svetom“ netreba cestovať do Londýna či do imaginárnych miest, že aj naša krajina má bohatú mytológiu a históriu, z ktorej sa dá vytvoriť čarovný svet. Nepotrebujeme latinčinu, máme staroslovienčinu. Nepotrebujeme grécku mytológiu, keď máme krásnu slovanskú. Tú si však bežný Slovák pripomenie, iba keď zahreší: doparoma.
Ste vzdelaním matematička. táto veda pre mňa je a zostane strašiakom, vám však pomohla, tipujem, pri logickom usúvzťažňovaní motívov. vytváranie vlastného sveta sa deje modelovaním rea lity. nakoľko a v čom boli tušené vplyvy vedomé?
Máte úplnú pravdu. Netvrdím, že matematické vedomosti som vedome aplikovala do príbehu. No matematika istým spôsobom formuje naše rozmýšľanie, rozvíja logiku, núti nás mať vo veciach poriadok a dôkladne vyjadrovať svoje myšlienky. To je veľmi užitočné, keď sa snažíte vytvoriť príbeh.
Len nedávno som sa začala zamýšľať nad priamym využitím matematiky v literatúre a napadlo mi niekoľko možností. Nemyslím si, že sa to stretne so všeobecným porozumením a záujmom, no som si istá, že teória grafov by dokázala vystavať veľmi pekný dynamický príbeh, ktorý pracuje s viacerými dejovými líniami. Na druhej strane spisovatelia toto zvládajú vďaka talentu a vlastnej intuícii, nepotrebujú algoritmy. To len matematikov nesmierne rozveselí každá nová aplikácia ich teórie.
Poznáte dobre (reálne) lokality, o ktorých ste v knihe písali. V Nitre ste sa narodili. Čo Ľubietová?
Nitru poznám veľmi dobre, Ľubietovú som poznala len z GoogleMaps. Neskôr sa starosta dozvedel o tom, že istá slečna Holecyová je presvedčená, že je čarodejnícky starešina, a tak ma pozvali na ľubietovské slávnosti. Ukázal mi tiež okolie, upozornil na nepresnosti v knihe v porovnaní so skutočnosťou a poviem vám… aj reálna Ľubietová má v sebe veľké čaro! Mimochodom, dozvedela som sa, že moji predkovia kedysi žili v Ľubietovej, moje priezvisko tam veľmi dobre poznali.
Máte v hlave širšie a presnejšie kontúry vášho sveta? Budú sa dať použiť v ďalších príbehoch?
Mám, ale nemám v úmysle rozvíjať ďalšie príbehy v tomto svete. Úmysel vytvoriť slovenský magický svet som naplnila, treba ísť ďalej. Mariotovi dediči boli vystavaní ako príbeh štyroch elementov, každý z nich venovaný jednej knihe. Nikdy som nemala v úmysle rozšíriť ich príbeh a neurobila by som to, ani keby sa z nich stal svetový trhák. Chcem ísť ďalej, nech ma tam už čaká čokoľvek. Radšej vojdem do dverí, za ktorými nie je nič, akoby som sa mala hrabať na miestach, ktoré už poznám. Fantáziu som si zatiaľ nevyčerpala.
Ukončenie príbehu ste na jednej z prezentácií charakterizovali ako nechuť vracať sa k ukončenému.
Kvalita týchto nadstavených dielov hovorí sama za seba. Verím, že čitateľ si rád prečíta pokračovanie obľúbeného príbehu, no autori by mali mať viac sebaúcty, keď sa púšťajú do niečoho takého. Rozumiem celkom dobre vidine zárobkov, ktorá ich láka, na druhej strane to ale chápem ako ich verejné priznanie, že sa boja napísať niečo nové, lebo to pravdepodobne nebude dosť úspešné. Tiež si myslím, že je veľký rozdiel, keď sa niečo robí zo ziskuchtivosti a z potreby niečo povedať. Ak má autor pocit, že ešte nepovedal vo svojom príbehu všetko, čo chcel, rada si prečítam pokračovanie. Ale nech ma preboha neotravuje, ak je jeho jediným cieľom kúpiť si v lete drahšiu dovolenku.
Čo najradšej čítate?
Dobré knihy. Bez ohľadu na žáner alebo meno autora. Samozrejme, niekedy práve meno autora zaručí kvalitu, no ak poviem, že čítam Jane Austenovú, ale mám rada aj Oscara Wilda či Georga Orwella, akú predstavu o mojom literárnom vkuse získate? A keď k tomu dodám, že sa nebránim ani literárnym katastrofám od Twilightu cez historické romance, lebo si pri nich rada oddýchnem, no páčil sa mi aj Nietzscheho Tak vravel Zarathustra? Nehovoriac o ekonomicky či matematicky ladených textoch.
S Mijou, hlavnou hrdinkou cyklu, ste sa teda vyrovnali. Ako a čo ďalej?
Myslím, že chvíľku potrvá, kým získam predstavu o tom, ako a čo ďalej. Nový príbeh s fantasy prvkami som už začala písať, no momentálne sa nachádzam v zúrivom období života. Najprv dopíšem diplomovku, absolvujem štátnice, rozhodnem sa, čomu sa budem profesionálne venovať, a popri tom si budem pomaly, postupne dotvárať príbeh, ktorý nosím v hlave už nejaký ten rôčik. Tentoraz už nemám v pláne zabiť hlavnú hrdinku, rozhodne nechcem byť takýmto spôsobom charakterizovaná, preto je koniec tejto novej série veľmi otvorený.
