Dnes nevie len ten, kto nechce vedieť

Onedlho vám na Slovensku vyjde kniha Najdlhšia cesta, v ktorej vysvetľujete vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou a ktorá už bola preložená do 8 jazykov. Ako vznikala?

Je to prvá kniha v mojej kariére, ktorú som napísala na objednávku. Po dvoch týždňoch od začiatku agresie, keď už bolo jasné, že Kyjiv nepadne za tri dni ani za tri mesiace, že Ukrajina sa nechystá kapitulovať a že sa v Európe začala najväčšia vojna od 2. svetovej, môj taliansky vydavateľ zatelefonoval mojej agentke a požiadal, aby som napísala 120 000 znakov, v ktorých by som objasnila príčiny vojny a ruskej agresie od roku 2014. Moja reakcia bola takmer hysterická, veď tu nejde o osem rokov, ale aspoň tri storočia. Na takej malej ploche predsa nemôžem písať históriu útlaku ruského impéria!

Začiatok vojny vo februári 2022 ste zažili vo Varšave počas prezentácie svojej knihy. Mali ste pred svojou cestou do Poľska nejaké tušenie? Našepkávala vám intuícia, čo sa stane?

Atmosféra bola veľmi ťažká a napätá a zo všetkých strán ma bombardovali, aby som sa vyjadrila.

Celá zima sa niesla v takom duchu. Bolo to ako na hojdačke, či bude alebo nebude vojna. Muži, ktorí už mali nejaké vojnové skúsenosti, si skúšali uniformy a pre všetky prípady si zbalili kufre, pred vojenskými centrami, kde sa dalo zapísať do armády, stáli dlhé rady. Západné médiá v tom čase rozmýšľali, ako by Ukrajina mala zmeniť svoju ústavu, aby upokojila Putina. Celé ma to znervózňovalo, a tak som sa rozhodla, že na tri dni odídem. Napadlo mi, čo ak sa niečo stane a nebudem sa môcť vrátiť, ale napokon som sa rozhodla a šla do Varšavy, len s malou batožinou a mobilom. Notebook zostal doma.

Keď vypukla vojna, hovorilo sa o tom, že Ukrajina by čosi zo svojej nezávislosti mala obetovať, aby západná Európa mohla mať spokojný život. Ako vnímate súčasný mediálny záber po začiatku izraelsko-palestínskeho konfliktu, keď sa vojna v Ukrajine dostala do úzadia?

Myslím, že prejde ešte trochu času, kým médiá a celá spoločnosť na Západe prídu na to, že vojna v Ukrajine a v Izraeli je tá istá vojna. Že za Hamasom je ruský výcvik, že Rusko je teroristický štát, ktorý rozosieva terorizmus po celom svete. Nedeje sa to iba teraz, zažili to už minulé generácie. Izrael, Ukrajina, predtým Sýria, Gruzínsko, všetko sú to časti jednej veľkej reťaze, ktorá je porozhadzovaná po celom svete. Rusko s Iránom a ďalšími spojencami ohrozujú celosvetovú bezpečnosť. Je to matrica budúcej svetovej vojny, ktorá nebude taká, ako prvé dve. Môže to byť vojna o hodnoty. Preto nemôžeme pokojne spať, či už sa nachádzame tu v Trnave, v Paríži alebo kdekoľvek inde na svete.

Aký je vplyv sociálnych sietí v súvislosti s ruskými fabrikami botov na vojnu a politiku celkovo?

Rusko nielenže trollov podporuje, ale ich vyrába. Tu ide o výrobu novej fejkovej reality. Začalo sa to dávno pred vojnou; za dnešným stavom je dvadsať rokov manipulácie s verejnou mienkou. Od jednej Ukrajinky existuje zaujímavá kniha, ktorá sa volá Ako som bola botom. Píše v nej o svojich skúsenostiach, keď bola ruským magazínom Life Journal najatá to trolej fabriky, aby písala o kinematografii. Pre mladú matku to bol fajn zárobok, tisícky dolárov za písanie o filmoch, myslela si, že nejde o nič zlé. No bol to film o tom, ako sa súčasní ruskí chlapci dostali do čias Veľkej vlasteneckej vojny, kde im mŕtvi hrdinskí vojaci vraveli, že ich čaká ich vlastný boj s fašizmom. Bola to forma mobilizácie do vojny v Ukrajine. Rusko pomocou takýchto botov roky zahlcovalo celú Európu. Stalo sa to v Ukrajine, zajtra to môže byť na Slovensku alebo kdekoľvek inde na svete. Dnes nevieme, kam bude smerovať ďalší úder, môže smerovať kamkoľvek. Ide o technickú kanalizáciu nenávisti v spoločnosti, ktorej úlohou je nasmerovať nenávisť tam, kam chcú politici. Hitler nenávidel Židov, dnes Putinovo Rusko nenávidí Ukrajincov. Svet internetu ohromne vplýva na bezpečnosť krajiny. Dnešné diktatúry majú k dispozícii technológie, o ktorých Hitler so Stalinom mohli iba snívať. Možnosti sociálnych sietí v dnešnom neoorwellovskom svete sa ukazujú ako neobmedzené. Myslím si, že v každej krajine by malo existovať ministerstvo internetovej bezpečnosti a vážne sa týmito hrozbami zaoberať.

Slovensko je jedna z krajín, ktorá najväčšmi podporuje Rusko. Čo by ste odkázali Slovákom, ktorí stoja na strane Putina?

Žijeme v 21. storočí. V dnešnej informačnej spoločnosti už nik nemôže povedať, že o niečom nevie, ako hovorili Nemci po porážke v 2. svetovej vojne, že netušili, čo sa dialo v koncentračných táboroch. Dnes nevedia iba tí, ktorí nechcú vedieť. Čo by som povedala týmto ľuďom? Nech sa pozrú na to, že Rusko vyviezlo devätnásťtisíc ukrajinských detí; doslova ich ukradli a teraz ich predávajú svojim občanom a vrhajú do ruského otroctva. Po Buči a Mariupoli, po tom všetkom, čo tam Rusi Ukrajine urobili, a všetko sa dalo vidieť online... Ak podporujete Rusko, podporujete vrahov a zlodejov detí. Podporujete znásilňovanie detí pred očami matiek, ničenie miest, mínovanie polí, hrozbu ničenia prírodného bohatstva ako po odpálení kachovskej priehrady. Ak niekto podporuje toto, otvorene hovorí, že stojí na strane zla a želá si peklo. To je všetko. Tu sa už nedá hovoriť o tom, že svet nie je čiernobiely. Tu veľmi jasne a konkrétne vidieť, kde je dobro a kde zlo. Vrátim sa k tomu, čo som už povedala. Toto je vojna o hodnoty a mali by sme začať veci nazývať pravými menami.

Na sociálnych sieťach sledujem svojich priateľov z Ukrajiny i zo západnej Európy. Na Západe sa rozšíril strach z hrozby jadrovej katastrofy, zatiaľ čo z Ukrajiny ich upokojujú: nepočúvajte propagandu, sú to blufy. Koľko ešte takýchto falošných tém má Rusko pre západnú Európu?

Ako rozoznať lož od pravdy? Možno nám pritom poslúži literatúra, ale nepotrebujeme k tomu knihy. Nejde o to, že spisovateľ napíše knihu, vy ju prečítate a viete. Ide o to, že spisovatelia sú citlivejší na slová a na to, ako sa skladajú do viet. I samotná kultúra čítania môže byť istou ochranou pred fejkmi. Pretože ak vieme, ako čítať, vidíme, kde autor manipuluje, a keď vidím, že manipulácie je veľa, viem, že ďalej ani netreba čítať, že tu ruská tajná služba blufuje. Spisovatelia sú v informačnej vojne veľmi užitoční a sú dokonca lepší ako spravodajské služby. Naučili sa to sami, zatiaľ čo rozviedku to bolo treba učiť. Poznanie, ako rozoznávať fejky, ako sa orientovať v informáciách, to, bohužiaľ, neviem sprostredkovať. Jediné, čo môžem urobiť, je takto jazdiť po svete, rozprávať o tom a písať.

Nie ste už unavená z toho neustáleho vysvetľovania vzťahov a situácie? Nechceli by ste si radšej v ústraní ako spisovateľka sadnúť a venovať sa písaniu románu?

24. februára som mala rozpísaný román a šlo mi to veľmi dobre. Stačil by možno rok, rok a pol a bolo by všetko hotové. Nedávno mi napadlo, že si to prečítam, a v tom rukopise bolo všetko ako z nejakého úplne iného života. Celý ten proces vychladol. Potrebujem sa do knihy opäť dostať, opäť materiál zahriať, rozmraziť ako zamrazenú večeru, zavrieť sa do slonovinovej veže, kam by som sa schovala pred súčasným svetom a kde by som nesledovala, čo sa u nás deje, či nebombardujú moje mesto, mala starosť o blízkych, či sú v poriadku. Bolo by potrebné izolovať sa od tejto vojny. Touto otázkou ste mi stúpili na môj boľavý otlak, pretože je pre mňa veľká výzva, či sa môžem znova do tohto procesu pustiť. Môžem sa utiahnuť niekam veľmi ďaleko, ako mi už navrhli z Ameriky: že by som sa mohla ukryť na tri mesiace v nejakom univerzitnom kampuse. Pokúsiť sa vrátiť do života, ktorý mi 24. február rozvrátil. Uvidíme, ako to celé dopadne, ale už len z morálneho hľadiska si myslím, že kým trvá vojna, nemôžem utiecť. Určite existuje dôvod, prečo sa knihy o vojne píšu až po vojne.

Keď sa skončí vojna v Ukrajine, ako sa vrátiť do normálneho života? Uvažujete nad tým?

Nehovorila som o návrate do normálneho života, pretože návrat do života pred vojnou sa nemôže stať. Vojna tu je a počas nej sa všetko mení, mení sa svet i ukrajinská spoločnosť. Týka sa to jedinca, vzťahov medzi ľuďmi, uvedomovania si reality. Neznamená to, že vyhráme vojnu, porazíme Rusov, vyženieme ich, navrátime hranice do stavu z roku 1991 a vrátime sa do normálnosti. Nie, nič také sa nestane. Koniec vojny bude nový začiatok. Bude ovplyvnený koncom posledného impéria a budú to veľmi turbulentné časy, keď sa bude tvoriť nová mapa sveta. Ako to bude vyzerať? Existuje jedna pieseň, v ktorej sa spieva, že príde deň, keď sa vojna skončí, ale nemyslím si, že na časovej osi existuje nejaký bod X, keď sa skončí vojna a vrátime sa do toho, čo bolo predtým. Pretože nás čaká budúcnosť a ja v tej budúcnosti vidím more možností. Čaká nás veľmi veľa práce, kým sa dopracujeme k výsledku, kým v diaľke uvidíme pevninu a budeme si môcť zakričať Zem! Zem!

Oksana Zabužko (1960)

Jedna z popredných ukrajinských intelektuálok, prozaička, poetka a esejistka, rodáčka zo západoukrajinského Lucku. Z jej rozsiahlej tvorby vyšli v českom preklade knihy Polní výzkum ukrajinského sexu (One Woman Press 2001), Sestro, sestro (Argo 2006), Muzeum opuštěných tajemství (Kniha Zlín 2013), alebo Jak si ochočit apokalypsu (Větrné mlýny 2015). Rozhovor vznikol počas trnavského literárneho festivalu Ypsalon.

Preklad: Ondrej Hubinský

Zdroj foto: Wikimedia Commons/ European Parliament