„Dôležitý je moment prekvapenia, inovácie.“

Zlatá vlna je teraz v šiestom ročníku a je to v súčasnosti jediná cena dedikovaná iba poézii na Slovensku. Pociťovala si predtým ty osobne absenciu takejto ceny? Potrebujú poézia či literatúra všeobecne na prežitie ceny?

Zdá sa mi, že po tom, čo sa Anasoft Litera ako výročne udeľovaná literárna cena za prozaické dielo rýchlo etablovala, celkom prirodzene vznikla otázka, či by slovenskému kultúrnemu prostrediu neprospelo vytvoriť aj cenu za poéziu. Fungovali, samozrejme, ceny Literárneho fondu za básnický debut ako jedna z kategórií Ceny Ivana Kraska či za básnický preklad v rámci Ceny Jána Hollého, no žiadna z nich nebola orientovaná výlučne na poéziu. Oproti českému prostrediu, kde Magnesia Litera fungovala od začiatku ako cena udeľovaná v rámci niekoľkých kategórií (dnes ich je myslím až dvanásť), Anasoft Litera bola zameraná výlučne na umeleckú prózu, takže jej pozornosť sa obmedzovala na čitateľstvom preferovaný literárny druh. Poéziu vnímam ako špecifický fenomén, v rámci dnešnej kultúrnej prevádzky minoritný, okrajový, v istom zmysle elitársky, ale zároveň svojou univerzálnosťou pomerne inkluzívny, v každom prípade však zameraný na veľmi výnimočné publikum. Práve v dôsledku tejto exkluzívnosti poézia potrebuje istú mieru starostlivosti, vytváranie priaznivých podmienok pre jej kultiváciu, zmysluplnú propagáciu, aby sa rozvíjalo povedomie o tom, aké rozmanité podoby môže v súčasnosti  nadobúdať. Literatúra, dokonca aj poézia by určite prežila aj bez cien: ale prečo prežívať, keď je možné aktívne žiť? Zvlášť pri takom špecifickom literárnom druhu, akým je poézia, je jeho kultivácia a propagácia zásadná. Zvyšuje citlivosť voči rôznym kreatívnym spôsobom narábania s jazykom, trénuje schopnosť vnímať s porozumením netriviálny spôsob vyjadrovania, kriticky analyzovať, alebo otvára možnosť použiť báseň ako terapeutický prostriedok, čo sú všetko veľmi aktuálne spoločenské potreby.

Aké má Zlatá vlna symbolické postavenie v dnešnej literárnej prevádzke? Dá sa podľa teba na základe nominovaných vo všetkých ročníkoch vytvoriť istý širokospektrálny obraz o slovenskej básnickej tvorbe?

Okrem už naznačeného prínosu Zlatej vlny pre čitateľky a čitateľov vnímam toto ocenenie aj ako podporu pre básnikov a poetky. Akékoľvek zviditeľňovanie minoritného druhu vo verejnom priestore výrazne pomáha aj jeho tvorcom a tvorkyniam. Nominácia do „finálnej“ skupinky piatich či šiestich básnických kníh je povzbudením a ocenením od odbornej kritiky nielen pre začínajúcich, ale myslím si, že aj pre už etablovaných autorov a autorky. Môže ich motivovať, stimulovať, ale zároveň aj rozšíriť publikum, pritiahnuť k ich textom niekoho, kto sa s ich tvorbou doteraz nestretol. Myslím si, že pre záujemcov a záujemkyne o poéziu nie je jednoduché orientovať sa v pomerne veľkom množstve každoročne vychádzajúcich básnických kníh, z ktorých mnohé majú len obmedzenú distribúciu. Výber Zlatej vlny tak pomáha kultúrnej verejnosti aspoň na malej vzorke sledovať, ako sa súčasná slovenská poézia vyvíja a čo z ostatného roka určite stojí za pozornosť. Táto vzorka, samozrejme, odráža to, aká bola konštelácia básnických kníh v konkrétnom roku, a určite zrkadlí aj konkrétne zloženie poroty v danom roku.

Porota akejkoľvek literárnej ceny môže byť vnímaná rôznorodo – môže ísť o privilégium, niekto to môže poňať ako povinnosť, pre niekoho symbolizuje stráženie brány do literatúry. Aký máš ty názor? Bol váš spoločný výber s Atillom Mervom a Jaroslavom Šrankom komplikovaný alebo, naopak, hladký? Narazili ste na odlišné kritériá pri hodnotení kníh?

Musím sa priznať, že úlohu porotkyne v Zlatej vlne 2024 som plnila s veľkou radosťou a vnímala som to jednoznačne ako privilégium. Potešilo ma, ako nezvyčajne sme si v porote sadli; debaty s Attilom Mervom a Jaroslavom Šrankom boli nielen úžasne príjemné, ale aj nečakane harmonické. Pri básnickej súťaži zohráva nezanedbateľnú úlohu vkus poroty. Akokoľvek sa snažíme byť objektívni a hodnotiť s nadhľadom, odstupom a profesionálne, je to podľa mňa literárny druh, pri ktorom sa subjektívnemu vhľadu nedá úplne vyhnúť. Každý z nás prešiel akýmsi „senzitívnym obdobím“, často sú to študentské časy, možno u niekoho nejaká neskoršia fáza, v ktorej intenzívne hľadal, čo mu je blízke, čo k nemu prehovára, čo s ním rezonuje, čo ho provokuje či vzrušuje. A tieto formotvorné kľúčové vnemy výrazne ovplyvňujú, čo si predstavujeme pod umením, filmom, literatúrou, poéziou. Zdalo sa mi preto výnimočné, ako ľahko a hladko sme sa v rámci poroty zhodli a vybrali šesť básnických kníh do užšieho výberu. Veľmi rýchlo bolo jasné, ktoré knihy to budú, aj že ich bude až šesť. Všetci v porote nielen radi čítame, ale naozaj máme radi poéziu, takže sme chceli zviditeľniť viac výnimočných kníh. A ako strážkyňa brány som náramne rada poslala za jej hranice dokonca až dva debuty, Michaela Papcuna a jeho zbierku Ghetto Palm a Filipa Németha s jeho Žitavou. Porotcovanie vnímam ako literárnokritický príspevok k reflexii súčasnej slovenskej poézie, ktorý, samozrejme, nie je definitívny. V čase sa bude vyvíjať nielen pohľad poroty, ale aj ďalšie modelovanie literárneho poľa: možno spochybňovaním nášho užšieho výberu, diskusiami a debatami o tom, kto tam mal byť a nebol, kto tam bol a nemal byť. A, samozrejme, nás ešte na jeseň čaká výber laureáta či laureátky národnej ceny za poéziu Zlatá vlna 2024. Takže sa môže stať aj to, že krásne zladená porota sa v druhom kole rozhodovania názorovo rozladí.

Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach nášho letného dvojčísla Knižnej revue!