Haiku a jeho slovenský variant

Skúsme si priblížiť pravidlá haiku. Kto sa s ním stretol, eviduje základné pravidlo 17 slabík, ale ty si vo svojej publikácii opísala jeho pravidlá širšie a oveľa zaujímavejšie. Ako sa dá haiku bližšie definovať?

To je náročná otázka, na celú monografiu. Haiku by sa dalo definovať ako niečo „tu a teraz“. Možno ako niečo zenové, čo evokuje východný filozofický náboženský nádych prítomnosti na určitom mieste. Pretože v haiku je dôležitý priestor, ukotvuje nás v nejakom fyzickom svete. Nemyslím tým, že haiku sa musí odohrávať na geograficky presnom mieste, ale miesto má svoj význam. Väčšinou je to prostredie prírody, keďže pôvodné haiku vychádzalo práve z nej. Tu by sa dalo nadviazať na ďalšie pravidlá, napríklad kigo. To je sezónne slovo, ktoré sa vzťahuje na konkrétne ročné obdobie, v ktorom sa odohráva daný okamih.

Haiku by nemala byť nejaká myšlienková operácia alebo imaginatívna predstava ako pri bežnej poézii, ale malo by to byť niečo, čo sa vzťahuje na konkrétnu skutočnosť, ktorú práve zažíva tvorca. A pri slove „práve“ sa dostávam k druhému faktoru, k slovu „teraz“. Prítomnosť je v haiku veľmi dôležitá, prítomnosť na seba viaže pravdu. Autor niečo zažíva v danom momente, v danej chvíli, za nejakých okolností, niečo pozoruje, zaznamenáva, nejaký okamih pravdy, záblesk skutočnosti.

Pravidiel je naozaj mnoho, ale všetky asi spája jednoduchosť, pravdivosť, umiernenosť, zdržanlivosť v emóciách aj vo výraze (ako vieme, haiku je minimalistické) a zároveň určitá hĺbka, ktorá z tohto pramení.

Aké sú filozofické alebo náboženské rozmery haiku? Lebo v estetike haiku, ako som sa dočítal v tvojej knihe, nejde iba o estetiku autonómnosti, teda že má na nás pôsobiť krásne, ale malo by mať – aspoň v  japonskej tradícii – aj nejakú vyššiu funkciu.

Ak by sme haiku nazvali žánrom, ako ho definujem ja, tak má mať určité žánrové kategórie. V našej tradícii si pod tým predstavíme metrum alebo počet veršov, slabík a podobne. Žánrové kategórie alebo pravidlá haiku, ktoré sa vyvíjali povedzme od 17. storočia, majú dva rozmery. Nemajú len formu, ale mohli by sme povedať, že majú aj obsah, význam. Sú jednotkou, ktorá sa nevzťahuje len na ten počet slabík, čo nie je nejaký normatív, ale aj na pozorovanie prírody, a tá je nepravidelná. Odráža vzťah Japoncov k prírode, ktorý vychádza z filozofického, náboženského rozmeru. Odráža sa tam šintoizmu, ako pôvodné náboženstvo, zenbudhizmus, ale aj taoizmus a konfucionizmus. V každom haiku akoby predpokladáme, že deklaruje aj životnú filozofiu. Tá hĺbka, ako som to pomenovala, je nejaké presvedčenie, životná cesta, ale nemôžeme povedať idea, to by bolo značne skreslené.

Ako sa v súčasnej slovenskej literatúre píše haiku? Venovala si tomu celú monografiu a pomerne vyčerpávajúco si predstavila rôzne kontexty.

Asi by bolo dobré začať históriou. Keď som v nej pátrala, povedala som si, že nájdem prvé haiku, ktoré autor či autorka takto označí, čiže napísal ho s nejakým žánrovým vedomím. K takýmto prvým autorom patrí napríklad Karol Chmel, Peter Repka, Ján Zambor, pridávajú sa Stanislava Repar, o tejto forme minimálne vedia Osamelí bežci...

A povedala by som, že je značný rozdiel medzi prvými slovenskými haiku a tými, ktoré sa píšu dnes. Keď čítam napríklad staršie Chmelove haiku, mám pocit, že je v nich do veľkej miery prítomná snaha buď o intelektualizáciu – teda trochu komplikovanejšie podať tie tri riadky –, alebo o antropomorfizovanie a projektovanie sa do prírody. Sú recepčne náročnejšie, nie sú také prístupné. A haiku by malo byť na prvé prečítanie jednoduché, aj keď je v ňom hĺbka. Ale minimálne prvú vrstvu by malo odkryť aj malé dieťa. Naše prvé haiku také nie sú, čo nehovorím ako nejaké negatívum. Je to cesta slovenského variantu a podľa mňa celkom prirodzená. Jednoducho, mám tu minimalistickú formu a chcem sa s ňou pohrať. Doslova je tam princíp hry. Ján Štrasser tvorí dodnes v podstate haiku, ktoré je na pomedzí aforizmu. Nevzdialil sa svojmu autorskému rukopisu, prítomnosť je trochu inak pretavená.

Pri súčasnom haiku, teda po roku 2000, keď nastal boom známych i neznámych autorov, je pre mňa ešte otázka, či by nejaký skvelý básnik alebo poetka haiku bol aj dobrým básnikom inej formy. Kladiem si tú otázku, pretože pripravujeme antológiu slovenského haiku a v nej bude aj pár úplne neznámych mien autorov, ktorí sú len minimálne spojení s poéziou, ale píšu výborné haiku. Tak sa sama seba pýtam, ako by prípadne vyzerala ich zbierka poézie. 

Celý rozhovor s Evou Urbanovou a autorom haiku Matúšom Nižňanským si môžete vypočuť v podcaste Knižná revue.