Vyhľadávanie
Pavel HRÚZ: Hore pupkom, pupkom sveta
Na (nemnohé) rozhovory s Pavlom Hrúzom sa teším rovnako ako na jeho prózu. Tento, ako uvidíte, prebiehal telefonicko-listovo. Na telefonické otázky písomné odpovede. Rámcovaný bol mojou dovolenkou, a tak kým som sa ja slnila, milý autor mal úložku. Po redaktorskom čítaní textu (a morí) teda ďalšie osvieženie.
(Príde vydovolenkovaná, oddýchnutá Vierka do roboty a ajhľa: zase len redigovať!) A ani len tie otázky si autori nevedia zapamätať – pozrime, čím vypĺňať miesto: „Zo samotárov sa už stali bezzubí šamotári, tak prečo zase mišmaš! Kvôli Miss máš?“
Je známe, že vaše prózy vznikajú v celkom inom čase, než napokon vychádzajú. Ako to bolo s touto?
Keď som v päťdesiatych rokoch prvý raz naďabil na centrometrické výskumy, nedalo sa odolať a neprispieť svojou troškou. Od decka ma sprevádzali prostonárodné pripomienky, že prostriedkom sveta je Repište a že vo Zvolene zemskú os olejujú. Neskôr som s údivom zistil, že v centrománii nelietajú Slováci samučičkí samotní... Od divošských kultúr po najcivilizovanejšie megakonzumné pretrváva hlad po pevnom ústrednom bode. Súvisí to zrejme s pudom sebazáchovy a tkvie v prastarých, predčlovečích génoch.
Na rozdiel od zvierat neoznačujeme svoje teritóriá pachom, potrebujeme na to masívne hraničné kamene. (Ale aj tak to občas zasmrdí a nie iba v štáte dánskom.) Nevyhnutným dôsledkom tejto chvastavej vyznačovacej snahy je potom hľadanie refúgia – miesta, ktoré je od votrelca najvzdialenejšie a teda najneskôr dobyteľné. A tak sa tešú a vztyčujú ďalšie monumenty; na ázijskej aj americkej strane, na juhu aj na severe stoja pamätníky megalitických čias, ktorých jestvovanie logicky ťažko vysvetliť, nanajvýš ak ideologicky... Túto úchylku by mala popisovať literatúra faktu. Ja však mám stále otvorený účet s ideológiami a tak roky a roky vlepujem centrografické smiešnosti do poviedok. O opevňovaní teritórií som už popísal dosť (jeho najkrajším symbolom u nás je erbový znak kovoroľníctva: vytlačenie drevených plotov tonami železobetónu), muselo raz dôjsť aj na opačný pól expanzie. Keďže ani ja sa nemôžem vyčleniť zo snáh nájsť pevný bod, z ktorého by sa dalo pohnúť zemeguľou, musel som hľadať miesto, kde by sa ten poviedkový mišmaš dal zavesiť na cverničku. Nebolo to ťažké. História o tom mlčí, ale ťažiská sú zjavne v Abdérach a Kocúrkovách.
(Druhý raz neboráčka redaktorka oči otvorí – čo vidí? Starý pán si zjavne zapamätal len čosi o humore a satire...) A tak teda otázka:
Ako je to vo vašich textoch s humorom? Zdá sa mi, že „je smiešno“ už i slovíčkam, ktoré sa z vôle autora ocitnú vedľa seba...
Celé pokolenia si lámu hlavy, ako definovať to najťažšie: čo je život, čo je humor. Izolovaný systém nemôže dokázať sám seba, takže otázku života môžeme nechať pokojne bokom... V druhej veci sa mi páči heslo collinsovskej encyklopédie: „Humor je kvalita imaginácie, ktorá dáva ideám groteskný repulz.“ Názorný dôkaz, že humor vzniká vtedy, keď píšeme vážne o smiešnych veciach! Repulz, keď smiešnym spôsobom berieme vážne veci, prináša humoru podstatne menej – aj keď budovateľským románom a ódam na vodcu grotesknosť ťažko uprieť.
Úplným nešťastím je už, keď smiešne veci chceme ponímať smiešne! Tento humor na druhú zvyčajne nazývajú satirou. Normálni ľudia sa jej vyhýbajú ako čert krížu – sú však aj takí postihnutí, čo musia brať smiešno smiešne, na večné časy a nikdy inak! Môjho neustáleho vyzývateľa v tejto ťahavej kauze azda najlepšie pomenoval Vlado Barborík („devótna a vyprázdnená ideologická novoreč“). A tak sa starorečou bránim proti čoraz zhubnejším novotvarom. Neraz tak úporne, že až úsporne; kvôli zabudnutému slovu mrhám poviedkovým textom, len aby som relikt zachoval pre tých, čo ho už nemôžu ani vystáť.
Nech sú už definície akokoľvek duchaplné, humor je zväčša čarom nechceného. Darmo sa vyhovárame, že žijeme v časoch, keď nemožno napísať satiru – modelová próza nikdy nezužitkuje surovinu tak vtipne ako starý dobrý realizmus.
Pýtala sa Viera Prokešová
PROKEŠOVÁ, Viera – HRÚZ, Pavel: Pavel Hrúz: Hore pupkom pupkom sveta (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 11. 11. 1998, č. 23, s. 4.
