Hovoriť jednoducho a pritom nezjednodušovať

Ako písať a hovoriť o dejinách tak, aby sa história dostala k širšiemu publiku?

Jednou z najväčších výziev popularizácie dejín v akejkoľvek forme je hovoriť o dejinách jednoducho, no zároveň dejiny nezjednodušovať. Presne toto je aj jedným z cieľov podcastu Dejiny. V rozhovoroch, ktoré s mojím kolegom Jarom Valentom robíme s odborníkmi, sa preto snažíme zameriavať na jednu tému a zároveň ísť v tejto téme do hĺbky – aj preto niektoré naše podcasty presahujú tridsať či štyridsať minúť. Úprimne ma teší, že poslucháčov táto dĺžka neodrádza, a možno sme až sami prekvapení, ako naša počúvanosť každým rokom rastie.

Zdá sa, že rastie kritická skupina poslucháčov, ktorým je zrejmé, že ak máme ísť do hĺbky, nestačí nahrať pár sekundových reels, youtube rozhovorov či niekoľko úderných tweetov. Dejiny potrebujú čas.

Podcasty o dejinách, zvlášť tie, čo sú vo formáte rozhovoru, zároveň ukazujú, že pýtať sa (klásť predovšetkým náročné otázky) je úplne legitímne a dokonca veľmi prínosné. V otvorenom dialógu totiž často odhalíme poznatky, ktoré by v monológu, akokoľvek komplexnom, zostali skryté.

Ako zabrániť tomu, aby sa alternatívne poňatia dejín nestali mainstreamom?

Tzv. alternatívne pohľady na dejiny tu vždy boli a vždy budú. Dôležité je, aby boli vo verejnom priestore k dispozícii dostupné odborné a zároveň – a to je veľmi dôležité – zaujímavo spracované príbehy dejín v celej ich komplexnosti. V porovnaní s obdobím tesne po páde komunizmu, nehovoriac o neslobode v komunizme samotnom, je dnes situácia neporovnateľne lepšia. Na rôznych platformách od podcastov až po tik-tok máme k dispozícii aj na slovenské pomery relatívne veľké množstvo takýchto zdrojov. Hoci sa nám historikom môžu zdať niektoré z týchto formátov povrchné, ja osobne ich vnímam ako dôležitý medzistupeň k postupnému rozširovaniu poznania dejín, ktoré sa, chcem veriť, deje aj v rámci o niečo náročnejšieho formátu, akým je aj náš podcast.

Ktoré témy spracované v podcaste Dejiny doteraz najväčšmi zarezonovali?

Veľmi populárne sú podcasty z regionálnych dejín (dejiny Gemera, dejiny malokarpatského vinohradníctva, dejiny Nových Zámkov a podobne). Pre nás je to zároveň signál, že práve cez regionálne dejiny vedie cesta k účinnej popularizácii dejín. V rámci príbehov regionálnych dejín vieme hovoriť aj o tzv. veľkých dejinách, no zároveň v regionálnom kontexte, v kontexte, ktorý poslucháči poznajú, a dokážu si tak príbehy dejín, či už veľkých, alebo malých, veľmi živo predstaviť.

To isté platí o ďalšej obľúbenej téme – o dejinách bežných ľudí, resp. o dejinách každodennosti. Snažíme sa politické dejiny a dejiny elít programovo vyvažovať rozhovormi o tom, aké boli konkrétne dosahy veľkých dejín na bežných ľudí. Veľmi populárne boli napr. diely o bežných vojakoch v prvej svetovej vojne, ktorí boli často našimi prarodičmi.

A napokon je tu téma dejín žien. Na príbehy žien sa opäť snažíme pozerať nielen prostredníctvom postáv „veľkých“ žien, ale aj cez príbehy bežných žien. A zároveň skúmať ich príbehy bez akéhokoľvek romantizovania. Veľmi zaujímavo sa to ukázalo napríklad v podcaste s doc. Evou Škorvánkou, ktorá skúmala snahy Slovenského štátu zamedziť ženám prístup k vysokoškolskému vzdelaniu.

Ako reagujete na prípadné negatívne ohlasy, či dokonca hejty?

Hejty zväčša prichádzajú od ľudí, ktorí si podcast nevypočuli, a po pár otázkach je zrejmé, že reagujú len na titulku. Ak je záujem o rozhovor, radi sa porozprávame. Zatiaľ som sa však nestretla s niekým, kto hejtuje a zároveň je otvorený rozhovoru. Treba však povedať, že hejtu dostávame naozaj veľmi málo. Oveľa častejšie dostávame povzbudzujúce ohlasy a návrhy na témy, ktoré následne aj radi zaradíme do programu.

Tvorcovia podcastu Přepište dějiny na prezentácii ich publikácie v Bratislave uviedli, že česká spoločnosť je „hladná“ po histórii. Dá sa to povedať aj o slovenskej?

Súhlasím, na Slovensku je to veľmi podobné. V mnohom to považujem za dobrú správu minimálne o časti slovenskej spoločnosti.

V posledných rokoch dostávame pozvania od poslucháčov, aby sme prišli o dejinách hovoriť aj osobne. Pričom nejedno z týchto pozvaní prichádza z regiónov. A to nás s Jarom veľmi teší. Nielen preto, že ani jeden z nás nepochádza z Bratislavy (úsmev).

Poslucháči chcú o dejinách počúvať, pozývajú nás do miest aj do menších obcí. My veríme, že popri našich ďalších profesionálnych povinnostiach – v mojom prípade ide najmä o výskum – budeme mať čo najviac času na stretanie sa s našimi poslucháčmi.

Takže uvažujete aj o rozšírení svojho záberu formou priamych debát s ľuďmi?

Máme za sebou už niekoľko živých nahrávaní. Hoci nechodíme medzi ľudí tak často, ako by sme chceli, máme dlhú, a ak sa nemýlim, aj dlhšiu tradíciu živých nahrávaní ako naši českí kolegovia (úsmev). Veľmi populárne bolo naše minuloročné nahrávanie na tému „Sú Slováci naozaj rusofili?“ V lete máme pripravených niekoľko živých nahrávaní. Prezradím, že jedno z nich pripravujeme v spolupráci s Archívom mesta Bratislavy a malo by ísť o tému žien v mestských archívoch. Hlasy žien, najmä tých bez aristokratického alebo meštianskeho pôvodu, sa hľadajú zložito. Teším sa, čo všetko sa dozvieme od našich kolegov archivárov.

Agáta Šústová Drelová

Vyštudovala politológiu na UK v Bratislave a históriu na Univerzite v St Andrews a Univerzite v Exeteri vo Veľkej Británii. Pôsobí v Historickom Ústave Slovenskej akadémie vied, kde sa zameriava na kultúrne a intelektuálne dejiny Strednej Európy od konca druhej svetovej vojny. V denníku SME moderuje podcast Dejiny.

Zdroj: Archív Agáty Šústovej Drelovej