Vyhľadávanie
Daniela Dvořáková (1965) vyštudovala históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pôsobí ako vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV, skúma stredoveké dejiny Uhorska. Je autorkou odborných publikácií Rytier a jeho kráľ či Kôň a človek v stredoveku.
Pavel Dvořák (1937) vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, od roku 1991 vedie vlastné Vydavateľstvo Rak v Budmericiach. Napísal množstvo kníh literatúry faktu, v ktorých približuje staršiu históriu Slovenska, napríklad série Odkryté dejiny či Stopy dávnej minulosti.
Manželia Dvořákovci žijú v Budmericiach a život si nevedia predstaviť bez svojich psov, mačiek, koní... No najmä bez histórie, o ktorej píšu úspešné knihy. Najnovšie im v ich Vydavateľstve Rak vyšli dve publikácie – Pavlovi Dvořákovi Stopy dávnej minulosti 6 a Daniele Dvořákovej Barbora Celjská.
Ako vznikali vaše nové knihy? Čo ste prežívali v období, keď ste na nich pracovali?
D. D.: Bolo to obdobie absolútnej koncentrácie a následne úplného vyčerpania. Vzniku všetkých troch kníh predchádzali roky práce, ale vo fáze ich dokončovania sa obaja sústreďujeme iba na písanie, obaja zvyčajne pracujeme pod veľkým časovým stresom, aby knihy vyšli v určenom termíne. Takže je to obdobie, keď zanikne akýkoľvek iný život v našej domácnosti, kuchyňa je studená, domácnosť rozvrátená, naše kone a psy zanedbávané, deti máme, našťastie, dospelé a navyše žijúce v zahraničí, takže sú tohto stavu ušetrené. Je to ale súčasne obdobie veľmi vzrušujúce, lebo až pri písaní sa človeku veci spájajú do nových súvislostí, rodí sa príbeh, ktorý má vo fáze heuristiky (štúdia prameňov) iba nejasné kontúry, no postupne sa premieňa na plnokrvné, niekedy doslova napínavé rozprávanie, akých sú naše dejiny plné.
P. D.: Stopy dávnej minulosti 6 (Slovensko v stredoveku. Čas cudzích kráľov) – ako vidno už z titulu – je šiestym zväzkom edície, ktorú som trochu nezáväzne nazval Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch od najstarších čias až do súčasnosti. Šiesta časť sa zaoberá dejinami Slovenska v čase po vymretí Arpádovcov a nástupe kráľovských dynastií zo zahraničia – Anjouovcov z Talianska a Žigmunda Luxemburského z Českého kráľovstva. Je to veľmi dramatické a významné obdobie plné príbehov. Pravda, v čase, keď som knihu dokončieval, som už pracoval aj na siedmom zväzku, ktorý siaha až po bitku pri Moháči a obsahuje kapitoly venované vláde Mateja Korvína a celej rodine Huňadyovcov. V mojom prípade teda šlo o napĺňanie plánu, ktorý som začal pripravovať dávno pred rokom 2000. Zaoberám sa históriou od maturity, a to už je takmer šesťdesiat rokov. Počítač mám plný príbehov, dúfam, že ich stihnem aj spracovať.
Knihy mojej ženy sú naopak celkom výnimočné. Polemizujú so vžitými predstavami o nedobrom Žigmundovi, hrdzavej líške, a jeho nevernej a neveriacej manželke Barbore, Čiernej kráľovnej. Tieto predstavy sú ustálené predovšetkým v Čechách, a keďže už predtým Daniela Dvořáková uverejnila polemickú štúdiu s pochybnosťami o údajnej „husitskej kráľovnej“ Žofii, manželke Václava IV., napísal nám priateľ z Prahy, že česká historiografia bude musieť vymaľovať. Myslel to zo žartu, mne sa však veľmi páči búranie falošných legiend, aj keď v podstate sú nesmrteľné – na Beckovskom hrade si napríklad každý deň môžete opakovane vypočuť lživú legendu o zlom zemepánovi Stiborovi zo Stiboríc, hoci kniha Rytier a jeho kráľ v ňom objavila jednu z najzaujímavejších postáv našich dejín, rytiera v pravom zmysle tohto slova.
Čo si na svojich knihách najviac ceníte?
D. D.: O tom, čo si človek cení na vlastnej knihe, je dosť ťažko hovoriť. Keď je kniha napísaná, autor k nej tak trochu stráca vzťah, stáva sa preňho minulosťou. Obidve publikácie som púšťala do sveta s istou obavou, ako ich čitatelia, no najmä kolegovia medievalisti prijmú, pretože historické postavy, ktorým som sa v nich venovala, sú tak trochu kontroverzné a mne napokon vždy vyšli úplne inak, ako sa o nich zvyčajne píše.
Na knihách manžela si cením ich neskutočný záber, sviežosť jazyka, pútavosť, schopnosť nájsť príbeh aj v pôvodne „nudnom“ materiáli, ktorý má niekedy k dispozícii. Nakoniec, obrovský úspech jeho kníh, ktoré sa predávajú v desaťtisícových nákladoch, ukazuje, že to oceňujú aj čitatelia.
P. D.: Napĺňam svoj plán... Dokedy, to sa ešte len ukáže. Desať zväzkov azda zvládnem, či sa však dostanem až do súčasnosti, to teda neviem. Skôr nie. Hoci mám za sebou aj pomerne veľký pokus, päť kníh o Bratislave s dejinami až do roku 2012.
Knihy mojej ženy sú obdivuhodné jazykom a štýlom; hoci sú to knihy vedecké, sú napísané tak pútavo, že Rytier... vyšiel napríklad už po štvrtý raz a z Barbory... sa po troch mesiacoch predaja rozobrala väčšia polovica nákladu. Rytier a jeho kráľ vyšiel aj po maďarsky, v prípade Barbory Celjskej by som sa potešil nemeckému vydaniu. Nevyzerá to beznádejne, veď to bola nielen uhorská, ale aj nemecká a česká kráľovná.
Kto je väčší workoholik? Ako u vás vyzerá proces tvorby kníh?
D. D.: Ja som niečo ako nárazový workoholik. Keď musím, tak zapnem autopilota, ktorý ma vedie k jedinému cieľu, a svoj život chvíľu neriadim. Ale zvyčajne sa udržiavam v rovnováhe športom, mojimi zvieratkami, prírodou, knihami a usilujem sa nepracovať od rána do večera, ako to robí môj manžel, za čo ho hreším. On mi to výdatne vracia, keď idem poobede na dve hodiny ku koňom – obvykle mi povie: „Zasa nič nerobíš.“ :-) Máme málo času na rodinu, čo nás oboch mrzí a niekedy aj zaplavuje výčitkami svedomia.
P. D.: Vyzerá to nervózne. Obaja sme viazaní časom a čas je nemilosrdný šéf... Workoholici sme obaja, ja možno väčší, keďže mi s pribúdajúcim vekom ubúda zo zábavy a rozptýlenia. Na druhej strane som skúsenejší, lepšie sa dokážem popasovať s časom.
Ako sa dopĺňate? Pomáhate si navzájom pri písaní?
D. D.: Ja sa hlásim k tomu, že som žiačkou svojho manžela. Spočiatku ma doháňal k slzám, keď mi vracal zredigovaný text, kde nezostal kameň na kameni, a tie najkrajšie vety, na ktoré som bola náležite hrdá, nazval „hlúpym klišé“. Ale teraz je už láskavejší prvý čitateľ. Ja mu tie príkoria dnes niekedy vraciam, keď mu posudzujem texty ako historička z povolania. Každopádne, dopĺňame sa skvele.
P. D.: Od prvého článočku som prvým čitateľom textov mojej ženy, spočiatku veľmi prísnym, ako študentku som ju občas aj vyšticoval. V posledných rokoch ju však môžem už len chváliť. Rovnako ona je prvou čitateľkou mojich kníh. Niekedy riadne boľavou, a tak sa u nás zaužíval termín „odporný poradca“, ale osvedčilo sa. Upozornila ma už na mnoho chýb a omylov.
Čím sa líšia vaše knihy?
D. D.: Asi žánrom, hoci obaja sme vyštudovaní historici. Môj manžel sa orientuje skôr na literatúru faktu, dejiny ponúka v širšom kontexte a cez príbehy. Navyše sa venuje aj mnohým ďalším oblastiam, napríklad filmovej tvorbe (písaniu scenárov, moderovaniu). Ja som profesionálny historik, navyše taký, ktorému sa hovorí „Fachidiot“ – keď opustím 14. a 15. storočie, tápem. Zato v „mojom“ období sa pohybujem s istotou človeka, ktorý sa už takmer 25 rokov každodenne hrabe v listinách a kronikách, niekedy mám pocit, akoby som jednou nohou žila v tých časoch. Viem, ktorý Žigmundov dvoran bol špinavec a podvodník, kto bol surový karierista, kto veril v rytierske ideály, kto zabil manželku, poznám ich po mene, poznám ich deti. A to je – dúfam – cítiť aj v mojich knihách.
P. D.: Líšia sa predovšetkým v žánri. Ja píšem literatúru faktu, moja žena vedu, ale aj ja pracujem napríklad s poznámkami a jazyk a štýl Daniely sú plnohodnotnou literatúrou. Nelíšia sa v dizajne. Obom nám navrhuje vzhľad kníh Jakub, môj starší syn, skvelý dizajnér a ešte lepší fotograf. Všetci sa učíme byť lepšími, a tak ma dizajn našich posledných kníh naplnil radosťou. Čo sa stalo s Čiernou kráľovnou, to sa v žánri vedeckej literatúry azda ešte neudialo. Je to nádherná kniha. Chcel by som na tomto mieste pripomenúť, že naša spoločná kniha Kronika anonymného notára kráľa Bela (autor V. Múcska, dizajn J. Dvořák a J. Demovič, vydavateľ P. Dvořák) získala v Nemecku cenu UNESCO v súťaži Najkrajšie knihy sveta. Bola to veľká, aj keď už trochu zabudnutá sláva.
Máte rovnakých čitateľov? Stretávate sa s nimi?
D. D.: Občas sa s čitateľmi stretávam na besedách. Som skôr introvert a ako správny vedec radšej sedím v archíve alebo pri svojom stole, takže veľmi na besedy nechodím. Keď sa ale na nejakú odhodlám, často spoločne s manželom, je mi ľúto, že som taký odľud, pretože naši čitatelia sú úžasní a z každého stretnutia odchádzam s krásnym pocitom.
P. D.: Napodiv, máme rovnakých čitateľov, hoci vlastne píšeme každý niečo iné. Stretávame sa s nimi na besedách a je to príjemný pocit hovoriť s ľuďmi, ktorí nás nielen chvália, ale aj čítajú.
Aké sú vaše záľuby okrem písania?
D. D.: Asi by som všetky záľuby ani nemohla vymenovať, mojím nešťastím je neustály nedostatok času, vzhľadom na to, že okrem svojej práce sa starám aj o chod Vydavateľstva Rak a tiež malej rodinnej stajne, kde je okrem našich koní a oslov aj niekoľko cudzích koní. S tým súvisí moja druhá vášeň po histórii – etológia a výcvik zvierat. Okrem toho mám rada takmer všetky druhy bežných športov (okrem kolektívnych), najmä túlanie sa po horách, pri načasovaní ale máme s manželom trochu problém, lebo ja milujem slnko a horúčavy, kým on živly: víchor, dážď a zimu. Cestovanie ma nevábi, iba ak na krátku návštevu do Walesu, kde žije naša dcéra, alebo raz za čas do Číny, kde sa usadil náš syn.
P. D.: Hory v lete i v zime, v lete aj vodáctvo. Splavovanie riek je niečo úžasné. Ešte donedávna patrila medzi moje záľuby aj jazda na koni; po škaredom páde teraz len zbieram odvahu na návrat do sedla. Lebo, ako sa vraví, svet z chrbta koňa je najkrajší... Pravda, musíte sa na ňom udržať, len potom, keď sa vám to nepodarí, zisťujete, aký veľký kusisko meria cesta z koňa na zem.
Sú Budmerice dobrým miestom na bývanie pre historikov?
D. D.: Budmerice sú niečo ako raj na zemi a moja pracovňa je podobná Noemovej arche: okolo stola mi pospávajú mačičky a psy, čo vytvára atmosféru pohody a pokoja potrebnú pri písaní. Navyše sme na dohľad od hradu Červený Kameň, na polceste medzi Modrou a Trnavou, všetko sú to historicky významné lokality, s ktorými sa v mojich listinách každodenne stretávam.
P. D.: V Budmericiach som napísal všetky svoje knihy. A je ich kopa a prakticky všetky o histórii; sotva by sa mi to podarilo niekde inde.
