Na hrane dvoch antverpských svetov

Príbeh, ktorým sa začína Mazl Tov, vychádza z toho, že ste sa stali súkromnou učiteľkou v rodine moderných ortodoxných Židov. Čo ste ich mali učiť?

Zo začiatku som im mala asi len pomáhať s domácimi úlohami a s francúzštinou, ale postupne (strávila som s nimi šesť rokov) som ich začala učiť veci súvisiace so životom, najmä dcéru. Keď som si asi po roku získala ich dôveru, začali sme sa spolu zaoberať oveľa širším okruhom otázok, než boli tie, ktoré si nosili zo školy. Mala by som dodať, že zatiaľ čo oni boli moderne ortodoxní, no stále veľmi nábožensky založení, ja som bola neveriaca. Potrebovali sme preto čas, aby mi začali dôverovať, aby sme zistili, či vôbec môžeme spolupracovať. Nábožensky a kultúrne sme pochádzali z úplne iných svetov.

Bolo to v ich prípade tak, že chodili do ortodoxnej školy, kde sa učili len náboženské predmety, alebo získavali rovnaké vzdelanie ako žiaci v sekulárnych školách?

V Antverpách žije najväčšia ortodoxná židovská komunita v Európe. Je zložená z moderne ortodoxných Židov a Chasidov – tí väčšinou pochádzajú z východnej Európy, napríklad z Ukrajiny či Maďarska. V chasidských školách ide zväčša o náboženské vyučovanie, ale v tých moderne ortodoxných, rovnako ako v škole detí, ktoré som učila ja, sa vyučuje to isté, čo v našich školách. Len s menšími rozdielmi. Napríklad, keď si vezmete zoznam kníh, ktoré majú prečítať. Nenájdete v nej takú, kde by sa písalo o zamilovaní, pretože to sa v ich svete nemôže odohrať pred uzavretím manželstva, ale až potom. Nebude tam ani kniha, v ktorej by sa čo i len spomínala homosexualita. Rovnako je to s ilustráciami – ak zobrazujú dievča, tak len v dostatočne zahaľujúcom oblečení s dlhým rukávom. V učebniciach biológie nie sú ženské prsia a ak áno, sú zobrazené z profilu. Tieto školy sa síce kurikulum snažia prispôsobovať hraniciam svojej kultúry, ale aspoň ponúkajú žiakom ten istý vzdelávací program ako v sekulárnych školách. Udržujú si tak odstup od vonkajšieho sveta, chránia si svoje tradície. Musím však dodať, že sú otázky, ktorým sa nevenujú v školách, ale v doma, v rodine. Napríklad sexuálna či predmanželská výchova, ktorej sa venujú až po dosiahnutí určitého veku. Vždy sa mi tieto rozdiely páčili, obohacovali ma, mohla som sa od nich učiť. Samozrejme, občas sa medzi nami vyskytli nedorozumenia, ale netreba zabúdať, že tým, ako ma vpustili do svojich životov, prelomili tabu – a to sa u Židov často nestáva; oni si, na rozdiel od nás, svoje tabu chránia.

Ako je možné, že si vybrali práve vás? Neveriacu, nežidovku, navyše v úzkych džínsoch.

Odpoveď na túto otázku som našla až po rokoch, keď som dopísala Mazl Tov. Myslím, že sa o to pričinil najmä otec tejto rodiny. Nábožensky bol síce veľmi konzervatívny, no výchovu svojich detí vnímal výnimočne progresívne. Okrem toho sa nikdy nebál, že by jeho deti zanechali svoju vieru alebo že by chceli viac vstúpiť do môjho života, žiť ako ja. Tak či onak, hlavným dôvodom, prečo ma k sebe pustili, bola pravdepodobne Elzira. Keď som k nim nastúpila, mala dvanásť rokov, keď som odchádzala, bola už na prahu dospelosti. Elzira mala dyspraxiu. Netrpela zvlášť silnou formou, no niekedy nebola schopná koordinovať svoje pohyby, mala problém s motorikou. Občas jej niečo vypadlo z rúk, mala dni, keď sa jej ťažko písalo. Keď som túto knihu dopísala, dozvedela som sa, že aj to bol jeden z dôvodov, možno aj hlavný dôvod, prečo si ma najali. Dyspraxia je dedičná porucha a čokoľvek, čo je spojené so zdravím a genetikou, je v ortodoxnej komunite držané v tajnosti, kým sa dievčaťu nenájde ženích. O Elzirinom probléme som vedela len ja, lekárka a terapeutka. Keby sa táto informácia dostala do ich komunity, hodnota Elziry by klesla, už by nebola takou žiadanou nevestou.

Prečo ste sa po rokoch rozhodli, že tento príbeh spracujete knižne?

Spočiatku som si neuvedomovala, že sa v týchto spomienkach skrýva aj skutočný príbeh. Pred knihami Mazl Tov a Minjan som napísala päť románov. Bolo mi jasné, že sú to zaujímavé spomienky, ale nenapadlo mi, že je v nich celá kniha. Zároveň pre mňa bolo dôležité počkať na odchod týchto detí, mojich niekdajších žiakov. Nemohla by som o nich písať, keby ostali žiť v Antverpách a odohrával by sa tam celý ich spoločenský život. Teraz sú už všetci dospelí, žijú v New Yorku, Zurichu a Amsterdame. Elzira má už päť detí, najstaršie má dokonca dvadsaťdva rokov. Naozaj som čakala dosť dlho. Tridsať rokov! Ale získala som potrebný odstup, získala som dostatočné skúsenosti, naučila som sa za to obdobie písať. Moje ostatné romány sa na rozdiel od týchto dvoch neprekladajú, tak to asi má nejakú výpovednú hodnotu, čakanie stálo za to. Ak by som Mazl Tov napísala pred dvadsiatimi rokmi, bol by to úplne iný text. Druhým dôvodom, prečo som sa tieto skúsenosti rozhodla spracovať knižne, bola vlna antisemitizmu, ktorá sa zdvihla aj v okruhu mojich známych a kolegov. Šokovala ma, cítila som, že s tým musím niečo robiť. Uvedomujem si, že situácia na Blízkom východe je náročná, ale antisemitizmus je slepý.

Knižné spracovanie bolo teda vaším dlhodobým zámerom alebo to podnietil až antisemitizmus, ktorý sa začal objavovať vo vašom okolí?

Antisemitizmus nebol síce hlavným dôvodom, prečo som tieto knihy napísala, ale cítila som naliehavú potrebu písať aj o svojej osobnej skúsenosti, priblížiť ju ostatným, konfrontovať ňou „reči o Židoch“. Neznamená to však, že sa na Židov pozerám nekriticky. Rovnako je to aj v knihách; ak sa mi na ich spôsobe života niečo nepáči, komentujem to. Zvlášť pri Chasidoch. Ale keď počujem, že sa do nich niekto naváža, mám zimomriavky. Nezabúdajme, že v západnej Európe sme mali v posledných rokoch niekoľko útokov islamských radikálov. Väčšina zavraždených karikaturistov v Charlie Hebdo mala židovský pôvod. Rovnako v Bruseli, kde zomrelo päť ľudí pri útoku na židovské múzeum. Vôbec sa to nestalo dávno, cítila som, že o tom musím písať. A ukazuje sa, že Mazl Tov má v sebe niečo, čo prispieva k pochopeniu Židov a židovstva. Kniha sa ešte stále prekladá, ľudia ju čítajú, onedlho vyjde aj v Ukrajine.

Keď ste sa po tých tridsiatich rokoch rozhodli príbeh spísať, vychádzali ste len zo svojich spomienok alebo ste si v čase pôsobenia v tejto rodine robili poznámky?

Pri písaní s takým časovým odstupom sa nemôžete spoliehať len na svoju pamäť, musíte ju zrekonštruovať. Obrátite sa na svoje denníky a poznámky, na dobovú korešpondenciu – zvykli sme si písať veľa listov – kontaktujete ďalších ľudí, ktorých poznáte z toho obdobia, a narábate s kľúčovými aspektmi príbehu, udalostí a postáv. Napríklad pri vytváraní  postavy otca Schneidra som vychádzala z toho, že v reálnom živote mal akúsi zvláštnu neurózu: stále rozprával vtipy, vyrovnával sa tak so spoločnosťou, snažil sa tak získať sympatie. Keď som rekonštruovala jeho charakter, najprv som si spomenula na to, že stále hovoril vtipy, a potom na to, že tie vtipy boli zvyčajne strašné – často sa na nich smial len on. Najviac si pamätáme veci, ktoré nás hlboko zasiahli, o tých sa píše ľahko. Nikdy nezabudnem, ako som prvýkrát videla, že mali dve identické kuchyne; jednu na mäso, druhú na zvyšok. V knihe Minjan sa dokonca dočítate, že v niektorých rodinách sú aj tri identické kuchyne, jedna slúži len na Pesach. Nosím v sebe mnoho príbehov o tom, ako sa Židia v mojom okolí držia svojich tradícií, ortodoxia je pre nich jediná záruka, že neasimilujú. Mám známeho, ktorý vždy na šabat prelepí svetlo v chladničke, iní z nej radšej rovno vyberú žiarovku. Ďalší zo zážitkov, na ktoré si dobre pamätám, je školský výlet Jakova (starší brat Elziry). Každá moderne ortodoxná židovská škola organizuje cesty do Domu Anny Frankovej v Amsterdame. Jakov sa na tomto výlete odpojil od skupiny a kúpil si balík prezervatívov. To sú momenty, na ktoré nikdy nezabudnem a ktoré som použila pri rekonštrukcii spomienok.

Otec Schneider nie je jediná postava, ktorá vo vašich knihách nadmerne žartuje. Všimla som si to aj pri čítaní Minjanu. Je to typická židovská črta?

Čiastočne. Myslím si, že je to spôsobené aj tým, že nie sú zvyknutí na komunikáciu s ľuďmi mimo svojej komunity. Keď sa s nimi rozprávajú, používajú vtipy na to, aby sa vyhli tabuizovaným témam. Ako príklad uvediem veľké množstvo vtipov o svokrách. Napadá mi jeden, ktorý je pomerne univerzálny. Muž príde k rabínovi a hovorí: „Rabín, ja nechcem umrieť, chcem žiť naveky.“ A rabín mu odpovedá: „Tak sa musíš oženiť.“ Muž nechápe. „Prečo by som sa mal oženiť? Budem potom žiť naveky?“ – „Nie, len si to už nebudeš priať.“

Sú židovské vtipy, ktoré dokážu pochopiť iba oni?

Pravdepodobne áno, ale sú to vtipy postavené na kódoch Tóry a Talmudu. Sú to interné vtipy pre zasvätených a ja nie som jedným z nich. V Belgicku hovoríme, že humor je smútok obrátený hore nohami. Židia si vo svojich dejinách nesú toľko smútku a utrpenia, že my, ľudia zvonku, to nevieme obsiahnuť. Potom, samozrejme, nedokážeme ani pochopiť hĺbku niektorých ich vtipov.

V knihe Minjan porovnávate židovskú kultúru raz ku komunizmu, potom k monarchii. Píšete, že okrem židovskej komunity žiadna iná tak nevyniká vo vymýšľaní zamestnaní pre ľudí, ktorí by si inak len ťažko našli prácu. Popisujete to na príklade inšpektora rabinátu, ktorý dohliada na prípravu kóšer jedál, čo prirovnávate k návštevám komunistických krajín, kde ste sa stretli so ženami, ktorých jedinou úlohou bolo obsluhovanie hotelového výťahu. Dá sa židovská spoločnosť porovnávať s komunistickou? Nie je to provokácia?

Myslím, že sa to dá. Hovoríme o malej, uzatvorenej komunite, ktorá sa nechce otvoriť ostatným. Musí si preto vytvárať pracovné príležitosti, panuje v nej veľmi silná solidarita. Tu treba povedať, že v antverpskej komunite sa postupne zvyšuje chudoba. Odchádzajú z nej prevažne moderne ortodoxné rodiny ako Schneidrovci, ktoré väčšinou patria k tým bohatším, rozpadá sa tak obchodná tradícia spojená so spracovaním diamantov. Na druhej strane je tam množstvo chasidských rodín, ktoré sa neustále rozrastajú, sú mnohodetné, často nedovzdelané – ženy prestávajú chodiť do školy už v pubertálnom veku, aby sa starali o rodiny. Ak chcú prežiť, musia sa navzájom zamestnávať. Výsledkom je, že ak chcete nakúpiť v kóšer potravinách alebo sa najesť v kóšer reštaurácii, vyjde vás to draho. Nie preto, že by ich ingrediencie boli drahé, ale preto, že tým zaplatíte celý rad ľudí, ktorí pracovali na príprave finálneho produktu. Odchod bohatej vrstvy a rozrastanie tej chudobnej postupne spôsobuje kolaps.

Zároveň tam však vidíte podobnosť aj s monarchiou, presnejšie s kráľovskými rodinami.

V židovských rodinách stále funguje systém dohodnutých manželstiev. Rodičia sa snažia pre svoje deti zabezpečiť čo najvýhodnejšie partnerstvo, hľadia pritom na ekonomické aspekty, na prestíž tej-ktorej rodiny a podobne. V moderne ortodoxných rodinách však budúca nevesta môže vyjadriť nesúhlas a rodičia musia hľadať ďalej. Podobne to funguje aj v kráľovských rodinách. Takisto tam hovoríme o malých uzavretých komunitách, ktoré nemajú radi „votrelcov“, a preto preferujú dohodnuté manželstvá a dodržiavanie pravidiel. Pozrite sa, čo sa stalo s Meghan a Harrym.

Ako vnímate tieto témy v kontexte aktuálneho konfliktu, ktorý vypukol po útoku Hamasu na Izrael?

Odvtedy sa zmenil svet; aj v Antverpách. Antisemitizmus je všade. Ľudia nevnímajú žiadne rozdiely medzi judaizmom, Izraelom, Izraelčanmi, izraelskou vládou atď. Ortodoxní Židia sú síce minoritou, ale sú veľmi viditeľní, takže v uliciach si toho odpykajú najviac. Neviem, či by sme v tejto situácii mali viac vzdelávať o židovských tradíciách, vnímam to skôr širšie – svet bude lepší, ak sa budeme väčšmi zaujímať o ľudí okolo nás. Ako jednotlivci nemôžeme zmeniť geopolitické pohyby moci, ale ako ľudské bytosti môžeme v našom malom svete urobiť zmenu tým, že prejavíme zvedavosť a záujem o tých, ktorých nepoznáme.

Margot Vanderstraeten (1967)

Flámska novinárka a spisovateľka. Venuje sa otázkam detskej traumy, jej vplyvu na život dospelého človeka či marginalizovaných komunít. Na Slovensku ju však poznáme vďaka českým prekladom Radky Smejkalovej, ktoré priniesli knihy venované životu ortodoxných a chasidských Židov v Antverpách: Mazl Tov a Minjan. V septembri 2023 vystúpila aj na Festivale súčasnej literatúry LiKE v Košiciach.

Foto: Tibor Czitó