Vyhľadávanie
Nárazom sa človeku môže zmeniť skupenstvo
Rozhovor so spisovateľkou Jaroslavou Blažkovou
Jaroslava Blažková (1933), výrazná osobnosť modernej slovenskej prózy, sa vracia nielen do slovníkov a encyklopédií, ale, čo autorka sama iste považuje za podstatnejšie, aj do čitateľského povedomia. Po výbere jej próz zo 60. rokov, ktorý vyšiel roku 1997 pod názvom „…ako z gratulačnej karty…“, vydalo Záujmové združenie žien Aspekt koncom roka 2001 aj súbor jej nových prozaických textov, nazvaný podľa titulnej novely Svadba v Káne Galilejskej. Autorka, ktorú po jej odchode do emigrácie roku 1968 najskôr vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a normalizačná kritika na dvadsať rokov vyradila jej dielo i jej meno zo slovenskej literatúry, sa znova začala na Slovensku stretávať so svojimi čitateľmi. Patria k nim aj deti. Otázkou, aké zážitky si do Kanady odniesla práve zo stretnutí s nimi deťmi, začal sa aj náš nasledujúci rozhovor.
o Zásluhou obetavosti a vytrvalosti vašej priateľky, dnes vydavateľky Kvety Daškovej, vyšli v jej vydavateľstve Q 111 znova vaše úspešné detské knihy zo 60. rokov Ohňostroj pre deduška a Ako si mačky kúpili televízor. Písali ste ich, obrazne povedané, pre svoje deti, a teraz ich čítajú vnúčence vašich rovesníčok. Ako ich prijali dnešné deti?
– Keď som začiatkom októbra bola na Slovensku, prežila som jeden veľmi krásny slnečný deň v Piešťanoch, kde sme celé predpoludnie strávili v skvelej knižnici, ktorú vedie zanietená Ing. Margita Gállová. V miestnosti, naplnenej deťmi, dievčatká recitovali Ako si mačky kúpili televízor naspamäť, od začiatku do konca, s veľkým mačacím pôvabom. Dve skupiny detí predviedli dramatizované scénky z Ohňostroja, a darilo sa im to výborne. Myslela som si: no, panie učiteľky decká dobre natrénovali. Na môj úžas nasledovala beseda, kde sa deti, celkom spontánne, pýtali kadečo, napríklad, či v ich veku bol mojím najlepším priateľom papier. To, pravdaže, chcelo vedieť dievčatko, ďubajúca sa spisovateľka. Nebola som na besede s čitateľmi vyše tridsať rokov, kedysi som to strašne nemala rada. Vždy mi to prichodilo predstierané. Asi som zosentimentálnela, v Piešťanoch sa mi to videlo nesmierne milé.
o Hneď vaše prvé poviedky si získali ohlas vtedajšej mladej generácie. Do vašej prózy „vtrhol život“, ulica s vlastným, mestským jazykom, v ktorom nechýbali slangové výrazy. Spolu s inými autormi vašej generácie ste pomáhali otvoriť to, čo by som dnes pomenoval ako „jazykovú konzervu“, úzkostlivého ľpenia na prísnej norme spisovného jazyka. Ako si spomínate na toto obdobie?
– Pamätám sa na zápasy v nakladateľstvách, na trampoty svedomitých redaktorov, odchovaných krásnym klasickým jazykom: ,,Tak to nemôžeš povedať! Toto nie je prípustné slovo! Ale, Jarka, kde si toto zobrala?" No, kde som to zobrala? Mala som našpicované uši, nastavené antény. Počúvala som mláďatá a ulicu. Čítala som plagáty. Spomínam si, že tam som videla slovo ,,Kasabubu", v očiach vrchnosti to bol dajaký nevhodný africký vodca. Potom v poviedke Malá galéria mladšieho brata hrdina, čiže mladší brat, uteká, a v bezmocnosti soptí: ,,Pirát! Somár! Kasabubu!" Musela som redaktora veľmi prehovárať, aby mi to pustil. Vidíte, neboli iba priestupky politické, tie politické nasledovali vzápätí. Na celé toto obdobie si však spomínam ako na ohromnú zábavu, a to naťahovanie s jazykovými strážcami a cenzormi, to všetko bol tenisový zápas, keď sme si s veľkou energiou a chuťou vracali loptičky v krkolomných smečoch. Tu a tam ma pobili, tu a tam som vyhrala. Ale všetko to patrilo k humoru mladosti, a mňa to ohromne vzpružovalo.
o Nedá sa obísť váš Nylonový mesiac. Nielen pre jeho fenomenálny čitateľský úspech - doma vyšiel v 60. rokoch v štyroch vydaniach a bol preložený do ôsmich jazykov – ale preto, že jeho protagonistka Vanda je typom modernej hrdinky, ktorá sa odváži svoju „slobodu voľby“ uplatniť aj v erotickej oblasti. To bol na konzervatívnom Slovensku odvážnejší krok, aký urobila Saganová svojím románom Dobrý deň, smútok v liberálnom Francúzsku. Ako sa rodil tento príbeh, ktorý s odstupom času možno považovať za nástup feministických tém do slovenskej, ale aj českej prózy…
– Musím sa priznať, že keď som písala Nylonový mesiac a vžívala sa do Vandy, feminizmus mi vôbec nezišiel na um. Bola to spontánna výpoveď o sebe ako mladej žene, ktorá by rada bola Vandou. A výpoveď o Slovensku, ako som ho vtedy vnímala. Písanie v tom čase nebolo pre mňa akési uvedomelé tvorenie literatúry s veľkým L. Všimnite si, ako aj slovo ,,uvedomelý" prešlo vývojom, a znamená dnes niečo celkom iné než roku 1959. Bola som v tom období autorkou prekypujúcou túžbou položiť na papier, čo vo mne bublalo. Len keď sa potom strhol povyk, bola som až ohúrená. Nič také som neočakávala. Bola som prosto vták, čo mal v hrdle píšťalku, a jeho prirodzenosťou bolo pískať. Všetky ideológie mi spadli na hlavu dodatočne.
Saganová u nás vyšla len neskôr, nepoznala som ju. A jej francúzske situácie, aj keď ju už u nás preložili, sa mi videli neporovnateľne iné, a iné aj zostali. Ja som po Nylonovom mesiaci písala poviedky o chudobných chuligánskych deťoch takzvanej socialistickej Bratislavy, ona písala o éterickej kultúrnej a finančníckej smotánke Francúzska.
o V poviedkovom výbere „… ako z gratulačnej karty…“ som hneď siahol po vašej slávnej Poviedke plnej snehu, ktorá v čase svojho vyjdenia vyvolala polemiku, spochybňujúcu mravnú bezúhonnosť nielen hrdinky poviedky, ale aj vás ako jej autorky. Erotickosť tejto poviedky je ale obmedzené len na dve vety – aj to len v súvislosti s hrdinkiným kocúrom, ktorý prejde „krížom cez ich nahé telá“. Prečo teda toľko dobového pobúrenia?
– Keď som si prečítala túto vašu otázku, urobila som to isté, čo vy: Išla som do knižnice, vytiahla som si zbierku poviedok Jahniatko a grandi, a prečítala si znovu tú škandalóznu Poviedku plnú snehu. Dávno som ju nemala v rukách, a žila som vo vedomí, že je veľmi nevinná. No musím priznať, že som v nej nenašla dajaké gynekologické a sexuálne manuály, ako sa dnes s nimi človek v próze často stretáva, no beží v nej, a to nemožno odškriepiť, silne erotický tón, a je to erotika dvadsaťdvaročného dievčaťa, a to bolo to, čo bilo do očí. Devy boli u nás erotickým objektom každého mladého básnika, od Hollého cez Sládkoviča, Mihalkoviča atď. No panny, panny klopili dlhé čierne riasy. Manévrovali šatôčkou, možno vejárom, rumencami, stužkami v havraních či zlatých kučerách. Ale nepísali, rozhodne nepísali poviedky o vlastných erotických vzruchoch. Do slov, do vytlačených viet s podmetom a prísudkom sa to nedávalo. To bolo nepatričné. Nesvedčalo sa to. Keď v Kultúrnom živote bežala anketa pod hrôzostrašným titulom Je Blažková nemorálna?, do ankety, ak sa dobre pamätám, písali najmä pohoršené ženy. Boli zahanbené a urazené narušením dobrej reputácie, ktorú im tá dievčina v zasneženom záhradnom domci spôsobovala. V tom ohľade mali pravdu, robila som niečo, čo u nás nepatrilo k bontónu slušnej devy. A potom to milovanie, kde, ako teraz dodatočne čítam, milenec zlyhal, ďalšie nevysloviteľné tabu: že dievča je milostným aktom sklamané. Znovu musím zopakovať, že vo svojej spontaneite som ani dobre nevedela, čo hovorím. A pravdaže, to bolo donebavolajúce: dievča aranžuje milostné stretnutie, nepadne slovo o zásnubách či čomsi podobnom. Organizuje milostné hniezdočko (to predsa robili len Maupassantovi svetáci), milého prijme, a bác, mládenec zlyhá. Na veľmi úspornej ploche, no veľmi intenzívne. Cítite to? Ono sa to ešte ani dnes žene nepatrí písať. Mnohí páni by sa aj dnes veľmi ohradzovali.
o V súvislosti s vašimi poviedkami zo 60. rokov sa chcem opýtať na miesto irónie vo vašich prózach. Súvisela s vaším autorským naturelom, alebo ste ju s presným zámerom vnášali do svojich textov – často práve v ich kľúčových častiach. Pomáhala vám potom táto irónia, ktorá predpokladá autorský i životný odstup, znášať dlhoročný emigrantský údel?
– Moja humoristická a ironizujúci žilka bola vždy mojím záchranným držadlom. Nebrala som seba, ani svet smrteľne vážne, podaktorí kritici, buď zo straníckeho, alebo starozákonného krídla, mi to zazlievali. Lenže takisto mi mohli zazlievať moje modré oči, moje moravanstvo, alebo ten ozajstný nedostatok – že som sa svojim rodičom nenarodila ako vytúžený syn. Nemohla som kritikom pomôcť, ani ustupovať, moje nedostatky boli vo mne zabudované. Už som o tom niekde písala, no musím to zopakovať ešte raz. V tých rokoch tragicky písal Alfonz Bednár, človek, ktorého som si veľmi vážila, a k zlosti súdruhov som sa vždy poponáhľala s ospevujúcou recenziou na jeho knihy, ktoré oni, o týždeň neskôr, zničujúco karhali; teda Alfonz Bednár, o dobrých dvadsaťpäť rokov starší, prežíval iný svet než moja generácia. Ten jeho bol plný násilne združstevňovaných roľníkov, zatváraných rehoľníkov a rehoľníc, plný hlbinných tragédií a politických zločinov. Nechápal, ako sa možno v takom svete smiať. Lenže mládež nikdy neprežíva naplno otcovské smútky, ak náhodou nejde priamo o Agamemnona a Elektru, alebo Annu Frankovú. Nám, plným života, sa svet videl ako Isaakovi Babelovi, strašidelný, no krásny, a vždy provokujúci k sarkastickému zveličeniu, a hyenistickej metafore. Ibaže sme mali, myslím tým seba a svojich kamarátov, to veľké šťastie, že už bolo po Stalinovi, a teda nás, na rozdiel od Babela, nezastrelili. No čas sa valil, a s ním sa privalili zachrániť nás bratské tanky. A odrazu nás všetka veselosť prešla, tragický pocit života padol aj na naše strapaté hlavy. Pádom z koňa sa aj Šavel zmenil na Pavla, nárazom sa človeku môže zmeniť skupenstvo. Áno, deje sa to, veselosť sa mi nadlho vyparila, ale nerada o tom hovorím.
o V Kanade ste boli predovšetkým vydavateľskou redaktorkou – od roku 1978 až do roku 1989 ste pracovali pre Škvoreckého exilové nakladateľstvo 68 Publishers. A trvalo ešte ďalších päť-šesť rokov, kým ste vo svojom novom domove, konkrétne v univerzitnom mestečku Guelph, znova začali písať prózu. Nebola tá prestávka nebezpečne dlhá? Alebo ste už vôbec nepomýšľali vrátiť sa k vlastnej tvorbe?
– V Kanade som robila mnoho vecí, žila v najrôznejších prostrediach, sčasti aj preto, že som sa živila nádejou, že mi tu, na novom kontinente, narastie nová duša. Vnímala som sa vždy ako rastlina, a nikdy som si neprichodila taký zostrihaný krík, ako prvé roky v Toronte. Žili sme potom aj trinásť rokov uprostred divočiny, v rurálnej Kanade. Potrebovala som dotyk s hlinou, no vždy, nech sme žili, kde žili, som, už kvôli sebazáchove, neprestávala písať. Najmä tých unikátnych trinásť rokov by som ešte rada pripravila na vydanie. Lenže opäť: ak sme doma mali zásuvku na nepublikované texty, boli sme si istí, že o dva, tri roky zlé vetry prevejú, príde obľava, a my ich pekne, hravo zo zásuvky povyťahujeme. Na emigrácii bolo najstrašnejšie to, že sme ju považovali za doživotnú. Nikomu z nás, koho som poznala, vrátane mužových priateľov, veľkých politológov, neprišlo na um, že Sovietsky zväz sa rozsype, a partaj sa vyparí ako mláka v púšti. A že náš domov, to zakliate, nedostupné kráľovstvo, sa nám znovu otvorí. Myslela som si dokonca, že som už s biznisom nosenia osobných výpovedí na trh skoncovala. No reedície u Kvety Daškovej, stále povzbudzovania Milana Jurču, a najmä mladé a živé výzvy Jany Juráňovej a Jany Cvikovej mi trochu zrýchlili spomalený tep. Od rukopisu ku knihe je ešte dlhá cesta, a človek k nej potrebuje veľa energie. No rada by som ešte kadečo urobila.
o Do knihy Svadba v Káne Galilejskej ste zaradili aj päť poviedok, ktoré tematicky kotvia v kanadskej realite. Poviedky Príbeh vestálky a Panychída za Žofinku zasa ukazujú, že ich hrdinky sú svojím životným a citovým zázemím spojené so Slovenskom. Obe tieto polohy pôsobia obohacujúco aj vo vzťahu k súčasnej slovenskej literatúre. Čo z našej literatúry 20.storočia pôsobí na vás stále podnetne – a mali by to poznať povedzme aj kanadskí čitatelia?
– Keď sa na mňa obrátili redaktorky z Aspektu s nástojčivou žiadosťou o nové poviedky, spýtala som sa sama seba, čo by bolo najvhodnejšie ponúknuť. Nebol to veľký hlavolam. V Ontáriu (plocha Francúzka a Nemecka dokopy) nežije veľa slovenských spisovateliek. Takých, čo majú korene kdesi pri Dunaji, pri Botanickej záhrade v Bratislave, a druhú časť v Toronte, či pri jazere Hurón, či v univerzitnom mestečku Guelph. Za tie mnohé roky som sa pravdaže priatelila s mnohými slovenskými rodinami. Sledujem ich osudy, osudy ich detí, a ich detí, a je čo sledovať. Dôsledkom sú moje poviedky, ktorým hovorím kanadské. Keď sa tam zatrbliece humor, je to len dôkaz, že zlá zelina nevyhynie, a ani ukrutný kanadský mráz pŕhľavu nespáli. Pokiaľ ide o slovenskú literatúru, dlho som ju sledovala iba sporadicky. Ale vlastním väčšinu tvorby Ľuba Feldeka, Lasicu a Satinského, Tomáša Janovica, Ruda Slobodu, Dominika Tatarku, ale najmä Pavla Vilikovského, ktorého nesmierne obdivujem. Aj on je z tých vtáčikov posmieváčikov, čo mu, plynutím liet, slina v ústach trpkne. Jeho posledný román Posledný kôň Pompejí, opatrujem vedľa svojho gauča ako relikviu. Či by sa naša próza uplatnila v Kanade, je veľká otázka. Treba si uvedomiť, že v tejto obrovskej krajine žije, v páse pri južnej hranici, iba 24 miliónov obyvateľov, zložených z mnohých národnostných menšín. Značnú časť tvoria Noví Kanaďania, ako sa tu oficiálne a pekne hovorí novoprivandrovalcom či emigrantom, čo sú u nás slová stále s pachuťou nadávky. Ťahajú za sebou chvost identity zo svojich pôvodných kultúr, a ak siahajú po knihe, hľadajú ju vo svojom jazyku. Slovom, spisovatelia, myslím kanadských autorov, to tu nemajú ľahké, živia ich univerzity, kultúrne inštitúcie, školstvo a podobne. Je to ten povestný ,,ťažký život kanadského drevorubača", a žiaden ,,kanadský žartík". Ten, iba pre pobavenie, pod takýmto menom nik v Kanade nepozná. Volá sa tu ,,practical joke" – praktický žartík.
o Začína sa druhý rok tretieho tisícročia. Čo si z lodného kufra, v ktorom uschovávate svoje rozrobené rukopisy, presuniete na svoj písací stôl?
– Do tretieho tisícročia si želám, aby všetky tie hrôzy, ktoré na nás z televíznych správ kričia, svet prežil a my s ním. Som dnes vo veku, keď čas plynie štýlom rozprávky o bačovi, ktorý uviazol na rok v skalnej ríši, a keď z nej vyšiel, zistil, že vonku uplynulo sto rokov. Neviem, či takéto tryskanie času prežívate aj vy. Ináč je to životné obdobie, v ktorom sa každú chvíľu čosi porúcha, tu dýchadlá, tu chrbtica, takže hrabať sa v lodnom kufri je čoraz rizikovejšou aktivitou. No kufor tu je, aj ja som tu. Z týchto dvoch existencií čerpám svoj existenciálny optimizmus. Dúfam, že sa mi na dobré obráti.
Pripravil Anton Baláž
