O preklade Danteho Božskej komédie hovorí jeho prebásňovateľ Viliam TURČÁNY

Posledný zázrak svetovej poézie

O preklade Danteho Božskej komédie hovorí jeho prebásňovateľ Viliam TURČÁNY

Každá národná literatúra si utvrdzuje svojbytnosť a rovnocenné postavenie v svetovej kultúre okrem pôvodnej tvorby aj prekladmi najvýznamnejších svetových diel. K takýmto opusom svetovej kultúry bezpochyby patrí aj Danteho Božská komédia. Vďaka Viliamovi Turčánymu a Jozefovi Felixovi zaujíma tento básnický klenot v slovenskej literatúre to najčestnejšie miesto. Kvalitu tohto básnického prekladu Viliama Turčányho ocenili doma aj v zahraničí: Národnou cenou za preklad Danteho a Petrarcu roku 1987; v tom istom roku aj cenou ,,I migliori dell´anno“, za najlepšiu knihu, vo švajčiarskom Merligene; Pribinov kríž 1. triedy mu udelil prezident SR roku 2001; a titul ,,Grande ufficiale“ prezident Talianskej republiky roku 2001. Po štyridsiatich rokoch vychádza Božská komédia v preklade V. Turčányho a J. Felixa v novej úprave s ilustráciami Mareka Ormandíka.

* Predvlani uplynulo 740 rokov od narodenia Danteho Alighieriho (1265 – 1321). Slovenská literárna komunita tomuto výročiu nevenovala veľkú pozornosť. Už Arturo Cronia vo svojej knihe Osud Danteho v českej a slovenskej literatúre (Padova – Verona 1964) upozorňuje, že Ján Kollár poznal Danteho len z druhej ruky, z nemeckých prekladov, a to len povrchne a nepresne. Akými cestami poézie ste sa vy dostali do Danteho bezprostrednej blízkosti?

– Jaroslav Vrchlický, veľký český básnik a prvý prekladateľ celej Božskej komédie do češtiny, napísal: ,,Dante bez tercín nie je Dante!“ Mohli by sme dodať, že ani tercíny by bez Danteho, ich vynálezcu, neboli a že osvojenie si tejto krásnej formy nepatrí práve medzi najľahšie úlohy?

Dotvrdzuje to aspoň jeden z jej prvých pestovateľov u nás, Svetozár Hurban Vajanský vo svojom cykle Tercíny zo zbierky Verše (1890), ktorý sa začína takto: ,,Jak reťaz kvetná tercína sa vije, / jak vlny morské tiahnu šíry slok / v trojzvučnom verši zlatej Ausonie. // Či smie sa ihrať slabý potomok / za božským Dantem trojrýmovým zvukom, / za jeho letom matný riadiť krok? // Nuž, kto mu bráni zostať nedoukom?“

A za ,,nedouka“ sa asi pokladal aj Hviezdoslav pri svojich prvých tercínach, keď v sprievodnom liste sa Vajanskému priznáva, že v básni V ústrety z roku 1884 vybočil z rýmovej schémy: ,,V tercínach na jednom mieste je sklzok, no odpustí Vajanský a Dante. Hviezdoslav pomyslel na umku Danteho, jeho f'ormu – no ustrúhal, ale čo? Chuďas Hviezdoslav!“ (Stanislav Šmatlák, Korešpondencia P. O. Hviezdoslava. Vyd. SAV Bratislava 1962. S. 69 a 318).

Moja cesta k Dantemu začala sa tiež s jeho tercínami. Dokonca – asi v septime či v oktáve (v rokoch 1946 – 1947) po zoznámení sa s metrickým i rýmovým vzorcom tohto útvaru v jednej z učebníc poetiky – tercíny ma vyprovokovali k utvoreniu básnickej formy novej! K osobitným štvorveršiam, v ktorých – podobne ako v tercínach slovo z konca druhého verša slohy prvej má partnera v prvom verši slohy nasledujúcej a tak ďalej – druhý verš prvého štvorveršia sa rýmoval s veršom prvým v nasledujúcej strofe. Vzorec môjho ,,vynálezu“ bol teda ABAA BCBB CDCC D. Napísal som niekoľko takýchto básní, ale keďže som v tom čase bol dosť poverčivý – a básne, ako vidno, boli trinásťveršové – v skladaní som nepokračoval a zložené útvary sa mi nezachovali.

Inak, pokiaľ ide o preklad tercín, prvé som neprenášal do slovenčiny z Danteho taliančiny, ale zo slovinčiny od najväčšieho slovinského básnika Franceho Prešerna (ulicu v Bratislave má blízko Filozofickej fakulty) z jeho básne Krst pri Slavici, a to ako prvoročiak v spolupráci s naším profesorom ,,srbochorvátčiny“, Dr. Jánom Frýdeckým (Kultúrny život, 4/1949, č. 11, s. 9).

A tak do bezprostrednej blízkosti s Dantem som sa dostal až v druhom ročníku filozofie na seminári zo svetovej literatúry u profesora Milana Pišúta. Referát o Dantem som oprel o Vrchlického preklad Božskej komédie a najmä o Strmeňov preklad Danteho Nového života (vyšiel asi v roku 1943).

Pravda, najbezprostrednejší kontakt s Dantem som nadviazal v spolupráci s Jozefom Felixom. Ale to by bola dlhá kapitola!

* Váš preklad Danteho Božskej komédie podľa doslovného prekladu Jozefa Felixa s jeho podrobnými poznámkami patrí k vrcholným prekladateľským dielam v našej literatúre. Prvé dve časti Peklo a Očistec ste preložili spoločne, Raj ste dokončili samostatne po smrti Jozefa Felixa. Ako si spomínate na túto spoluprácu?

– Najprv k vášmu hodnoteniu nášho prekladu. Potvrdzuje to, čo vraví o ňom Milan Rúfus: ,,Neviem, či sme si dosť uvedomili, čo sa vlastne stalo v ten rok (1986), keď vyšla posledná časť Božskej komédie v jeho preklade. Slovenská literatúra konečne zmaturovala.“ (Pár správ o V. T. In: Viliam Turčány, Zrkadlová sieň. Slov. spisovateľ 1988. S. 284).

Toto dielo osobitne vyznačil i kardinál Ján Chryzostom Korec, keď na otázku profesora Júliusa Pašteku, ktoré by to boli knihy, čo by si vzal na pustý ostrov, keby si ich smel vziať iba desať, uviedol medzi nimi i jednu knihu v našom preklade, ktorý získal aj ďalšie ocenenia u nás i zahraničí.

Spolupráca s Jozefom Felixom na Pekle a Očistci bola pre mňa tou najlepšou a najvyššou školou, pri ktorej ,,kolokviá“ sa konali v jeho byte najprv na Belopotockého ulici a potom na Nábreží L. Svobodu, keď po prednese práve dokončeného prebásnenia daného spevu som jemu i jeho milej panej zarecitoval ho aj v origináli.

Medzi najšťastnejšie (teda nie náhodou meno Felix v latinčine znamená šťastný – a šťastným som bol tak i ja) okamihy môjho života patria tie, keď pri sedemstom výročí Danteho narodenia v roku 1965 – pri dvojtýždňových jeho oslavách vo Florencii, Verone a Ravenne – sme mohli v jeho rodisku odovzdať Danteho spoločnosti náš preklad Pekla, ktorý vyšiel pred Vianocami v roku 1964.

* S prekladaním Danteho sa spája s vami už všeobecne známa legenda, že všetkých vyše 14 tisíc veršov ste sa naučili najskôr naspamäť. Ako ste sa ich učili?

– V tomte prípade i legenda je pravdou. Pravda, nie tak, že by som doteraz vedel všetkých 14 233 veršov Božskej komédie naspamäť. Vždy, keď som prekladal spev nový, ktorý som už predtým vedel naspamäť (v priemere 142 veršov), pamätal som si ešte i celý predošlý, a to v prebásnení i v pôvodine, a popri nich som memoroval ešte i nasledujúci. Čiže súčasne som vedel vyše štyristo veršov v origináli, vyše stoštyridsať veršov v prebásnení a na prebásnení ďalších 140 veršov som intenzívne pracoval, pripravujúc sa i na prebásnenie spevu tretieho. V ,,dielni“ bolo dovedna cez osemsto veršov. Pochopiteľne, že: spevy dávnejšie prebásnené som postupne zabúdal.

Práca na definitívnom tvare spevu mi trvala v priemere 5 týždňov. Celú Božskú komédiu som prebásnil za 27 rokov. Preklad Pekla v dvojici trval mi päť rokov a päť rokov i mne samému trvala práca na preklade Raja. Iba Očistec z rozličných dôvodov sa pretiahol až na 17 rokov.

* Ako vnímate postavenie tohto svojho prekladateľského veľdiela v rámci ostatných prekladov, aké možnosti vám slovenčina poskytla či odkryla pri tomto diele?

– Preklady Danteho diela, ktoré som mal k dispozícii (v nemčine, češtine, chorvátčine, macedónčine a v ďalších jazykoch), vnímam predovšetkým vo svetle Vrchlického spomínaného výroku o nerozlučiteľnosti Danteho a tercín.

Teda preklady vo francúzštine a v španielčine, ktoré som mal – obidva však boli v próze – nepokladám, pochopiteľne, za prebásnenia. Medzistupňom medzi prozaickým prevodom a básnickým vidím v preklade Karola Vrátného v češtine, ktorý síce prináša jedenásťslabičníky ako originál (tzv. endndecasillby), navyše so sylabotónickým jambickým metrom presným (v porovnaní s metricky ,,menej organizovaným“ originálom), ale nerýmované.

Asi vtedy, keď som prebásňoval Očistec, dostal sa mi do rúk aj vynikajúci ruský preklad akméistu M. Lozinského (dostal zaň najvyššiu štátnu cenu), pravidelne striedajúci ženský a mužský rým (na rozdiel od originálu, ktorý okrem funkčných prazriedkavých výnimiek má len ženské rýmy). Postupoval som teda podobne ako Vajanský v citovanej básni na začiatku nášho rozhovoru.

Sledoval som aj prebásnenie úryvkov z Božskej komédie od výborného nemeckého symbolistu S. Georgeho, ktorý zachováva ženské rýmy ako Vrchlický či O. F. Babler v češtine a ja v slovenčine.

Aj z priestorových dôvodov nebudem tu uvádzať už ďalšie prekladateľské postupy v holandčine, poľštine, dodám len, že dva slovenské preklady Pekla, prvý od K. Strmeňa a druhý od dvojice A. Žarnov – M. Pažitka, vydané v zahraničí, som mohol vidieť až po dokončení nášho prekladu celej Božskej komédie. Tu by som však chcel pripomenúť, že naše prebásnenie kladie osobitný dôraz aj na eufóniu a slovné hry ako originál. Dosviedčajú to príklady uvádzané Jozefom Felixom v Komentári.

No, čo svedčí o veľkých možnostiach slovenčiny, je predovšetkým fakt, že v prebásnení, rovnako ako v origináli, rýmovka raz použitá v rámci jedného spevu – okrem nečastých a výnimočne funkčných výnimiek – sa v ňom nesmie viac použiť. Napríklad, rýmovka (zvukovozhodná časť slov) ,,INA“ v slovách SYNA – HOSPODINA (v 1. a 3. verši 33. spevu Raja) sa už v tomže speve nemôže objaviť v inej rýmovej pozícii , i keby v rýme boli iné slová, napr. VINA, PRIPOMÍNA, INÁ a pod.

To teda značí, že v speve so 142 veršami treba použiť 48 rozličných rýmoviek (prvý a posledný rým spevu majú len dva rýmové členy, ostávajúcich 138 veršov má TROJITÉ, podľa Vajanského ,,trojzvučné“ rýmy.

Prebásnenie Božskej komédie je i maturitou slovenčiny.

* Váš prvý preklad Pekla je z roku 1964 (Očistec – 1982, Raj – 1986), v novom, súčasnom vydaní ste urobili len minimálne zásahy, pritom Danteho verše sa vo vašom pretlmočení čítajú veľmi lahodne, sú svieže akoby ani neuplynulo 700 rokov od ich napísania a 40 rokov od preloženia. Ako ste dosiahli taký súzvuk s Dantem?

– Tak, že počas tých 5 týždňov, ako som jeden spev prebásňoval, denne som si zo trikrát zopakoval príslušný spev (teda za 5 týždňov asi 100 ráz dovedna) v origináli a usiloval som sa zdôraznené miesta v ňom organizovať podobne v prebásnení podľa možností nášho jazyka.

Už významný český prekladateľ poézie Jan Vladislav, ,,súpútnik“ najväčšieho teoretika básnického prekladu Jiřího Levého (v Umění překladu ho často uvádza), tvrdí, že najlepším znalcom originálu je prekladateľ poézie, ktorý väčšinou oveľa viac ráz prečíta dotyčný originál než jeho najpodrobnejší analytik a nemôže obísť v ňom ani jedno slovo, ani jeho spätie so slovami ďalšími.

* Obrazy, ktoré Dante opisuje, prechádzajúc Peklom – nenávisť, krvilačnosť, mocibažnosť, duchovná prázdnota – akoby boli z dnešného sveta. Mali ste ten pocit aj vy, keď ste dielo prekladali pred 40 rokmi?

– Tu by som sa na potvrdenie vašich slov radšej odvolal na Laca Novomeského, ktorý spomínané znaky tej doby až príliš pocítil na vlastnej, na ,,tenkej koži básnika“. Po vyjdení ,,nášho“ Pekla v rozhovore s Jozefom Felixom niekde napísal, že ,,jedna tercína Danteho Pekla je súčasnejšia“ než mnohé vtedajšie básne, ktoré súčasnými sú len dátumom ich vzniku.

* Čím by podľa vás mal Dante zaujať dnešného čitateľa?

– Súhlasne so svojím učiteľom a spoluprekladateľom by som ho chcel upriamiť na Danteho ako ,,veľkého učiteľa umeleckého ordo“, poriadku, a na to, že je ,,veľkou mravnou osobnosťou svojej doby a európskej kultúry vôbec“. (J. Felix, Európske obzory. Bratislava 1989).

Do exemplárov nového vydania Pekla vpisujem tým, o ktorých predpokladám, že by chceli mať v ňom aj niekoľko mojich vlastných riadkov, takéto dvojveršie:

            ,,Šťastní, čo z BOŽSKÉHO DIELA aj prvý diel veľspevu majú:

aby sme čítaním Danteho PEKLA sa blížili k RAJU.“

Teda nielen k 3. dielu Božskej komédie, ale aj k akceptovaniu básnikovej náuky, čoho sa treba vyvarovať, čo očistiť, aby sa nám život stal nielen znesiteľným, ale aj krásnym.

Dostojevskij napísal, že len krása spasí svet. Dante v závere prvej kancóny v svojom spise HOSTINA (Convivio) predpokladá síce, že mnohí nepreniknú k hlbinám jej obsahu, no utešuje seba i čitateľa takto: ,,tým, čo tvoj zmysel iba ťažko lovia, / povedz však jasne, moja pieseň nová; / – a nech sa tým aj tvoje oči zjasnia – / ,,Pozrite aspoň, aká som ja KRÁSNA.“

To isté platí aj o čítaní hlbinných hrôz jeho Pekla. Takže právom pri 700. výročí Danteho narodenia mohol priamo v jeho rodisku taliansky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Eugenio Montale, povedať, že Božská komédia je ,,posledným zázrakom svetovej poézie“ (l´ultimo miracolo della poesia mondiale).

Pripravila Marta Bábiková