Od detstva natŕčam uši

„Dnes už verím iba deťom. Deti sú najlepší ľudia na svete,“ zopakovali ste svoje známe slová v našom telefonáte pred rozhovorom. Preto sa ocitli aj v názve vašej novej knihy?

Hovorievam to. Zámerne zveličujem. Ale v deťoch je úprimná čistota, radosť a dychtivosť. Úprimná empatia. Keď sme naše krstné vnúčatá Vilmu a Mateja  – objavujú sa v knihe – vzali s mojou ženou na zmrzlinu, Vilma nás ľutovala, že si s nimi nedáme ich obľúbenú pochúťku, ktorú už roky nejeme, lebo by nás z nej určite bolelo hrdlo. Pozrela sa na mňa a zrazu povedala: „Keby si náhodou zmenil názor, ja by som sa s tebou podelila, budem lízať pomaly.“ Nadchlo ma to – takáto veta, vydýchnutá detskými ústami, plná pochopenia, ochoty a vľúdnosti, vás musí nadchnúť. A to mala vtedy iba nejakých sedem rokov. Tak možno aj preto, vlastne určite aj preto, sú deti v názve knihy.

Dážď v názve ste už pred rokmi použili – v knižke (pre deti) Deň po dlhom daždi býva voňavý. Je to náhoda alebo máte osobitné vzťahy s týmto slovom? V napísanej alebo zvukovej podobe?

Nerád moknem, ale rád sa na dážď pozerám, je to živá voda, zložená zo štyroch písmen, každá kvapka jedno, znovu a znovu, v dĺžni na á je smer jeho letu, ž je jeho šelestivý zvuk – a tie dve d, na začiatku a na konci, si vždy neskromne ukradnem ako iniciálky svojho mena. Vymýšľam si. A trochu aj preháňam. No ešte raz sa vraciam k motívu detí, ktoré aj v daždi vedia vybehnúť na školský dvor tak, akoby svietilo slnko.

Kniha je však pre dospelých. A napriek jemnému humoru je veľmi smutná. Sú to vaše denníkové zápisky z rokov 2020 – 2021, ale aj texty a záznamy zo vzdialenejšej minulosti alebo krátke spomienky, vety, básne... Súvisí smútok knihy so situáciou pandémie, ktorú zachytáva, s múdrosťou vášho veku, so stavom sveta ako takého?

Vy ste zase v našom telefonáte povedali, že vás bolí celý svet. S vďakou vám vraciam pingpongovú loptičku vašej prihrávky. Mám podobný pocit.

Vaše záznamy sú pretkané komunikáciou s priateľmi. Sú pre vás veľmi dôležití a vzácni. Čo pre vás znamená priateľstvo?

Čím som starší, tým väčšmi sa mi vidí, že priateľstvo je ekvivalent lásky, aj keď v poradí je predsa len za ňou, ale jeho špecifická hmotnosť pre mňa ustavične a trvalo rastie.

Prečo ste sa rozhodli označovať svojich priateľov len iniciálkami ich mien?

Nechcel som stále opakovať celé mená a priezviská svojich ctených kamarátok a kamarátov, časom sa skoro všetky v textoch knihy ozrejmia – a potom, aspoň dúfam, že je to pre čitateľky a čitateľov aj ponuka na hru, aby za iniciálkami hľadali konkrétnych ľudí.

Vizuálne je kniha krásna – v grafickej úprave Braňa Matisa. Vstupovali ste do jej zalomenia a grafickej úpravy?

Minimálne. Braňo Matis mi robil grafickú úpravu už pri predchádzajúcej knihe Potok pod potokom. Prichádzal s nečakanými nápadmi a riešeniami, ušil knižke elegantné šaty, ľahké a vzdušné, hravo komunikujúce s textami. Deti v daždi som textovo koncipoval ako kalendár – kalendár minulého času. Mal som vzor: Veľký poučno-zábavný kalendár obrázkový pre každodennú potrebu na obyčajný 1910 rok po narodení Krista Pána. Dal mi ho kamarát Štefan Ovečka zo Šaštína. Dlhé roky som ho doma opatroval, lietal po jeho stránkach a neveril vlastným očiam, že sa na nich najčastejšie hovorilo o vojnách, o zbraniach, o vojakoch. Ohurovala ma vtedajšia aj dnešná ľudská nepoučiteľnosť. Našťastie, sú v ňom aj rôzne iné zaujímavosti – a popri nich mnohé vecné a mnohé komické ilustrácie. Spolu vytvárajú akési leporelo, v ktorom sa čitateľ môže dozvedieť, prečo prasnica požiera svoje mláďatá, odkiaľ k nám prišli ovocné stromy, aká je priemerná výška európskych vojakov, poteší ho chýr o človeku, ktorý aj bez pravej ruky dokáže hrať na husliach, alebo ho dojme pes, čo behá bez zadných nôh, no takisto život malého človiečika, ktorý má byt vo vrecku kabáta veľkého človeka. Braňo sa dal do roboty a vyšperkoval knihu všetkými týmito krásami. Beriem ho ako spoluautora knihy.

Komponujete svoje knihy ako skladby alebo skôr pohyblivé obrazy?

Hudbu viem len počúvať, nemám hudobný sluch, spievam zúfalo falošne, takže o komponovaní nemôže byť reč. Keby som si veľmi fandil, možno by som povedal, že niekedy cítim rytmus vo vetách, ich nápev a melódiu, že dbám na akosť slov. Bližšie sú mi pohyblivé obrazy – veď som na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU tridsať rokov učil scenáristiku. A napísal zopár scenárov. Keď pri pohľade z okna na dvor vidím, ako sa opadané lístie bezcieľne potuluje vo vetre, nechám všetko tak a idem si to zapísať. Ten pohyblivý obraz má sám osebe a v sebe dokonalú kompozíciu.

Celý život veľa čítate. Prednášali ste aj svetovú literatúru. V knihe spomínate, ako vás zasiahol Hemingway. Ku ktorým autorom sa vraciate pravidelne, čo pre vás znamenajú, chceli by ste im byť v niečom podobný?

Také spisovateľky a takí spisovatelia ako Carson Mc Cullersová, Elizabeth Bishopová, Louise Glücková, spomínaný Ernest Hemingway či William Faulkner, John Updike, Philip Roth, I. B. Singer, W. G. Sebald a mnohí ďalší nenapísali ani jednu zlú vetu. Kto by sa im nechcel podobať? Aspoň trochu, aspoň jednou vetou. Nie je na tom nič zlé, veď aj ony a oni sa zo začiatku na niekoho podobali, niekde sa priúčali spisovateľskému remeslu, až napokon našli vlastný hlas. O nič iné nejde. A keby sa aj človek od nich nič nenaučil – stále mu ostane nádherný zážitok z čítania.

V jednom zázname ste si poznačili, že ste odniesli na svoju fakultu tri papierové tašky kníh. A to už po niekoľkýkrát. Nastal čas triedenia knižnice? Robíte to s úľavou alebo smútkom?

S jedným aj druhým. Voľakedy bola moja knižnica jediným pokladom, čo som mal, bolo to – a stále je – moje veľké bohatstvo. No nakoniec tých kníh bolo priveľa, doslova nás vytláčali z bytu. Niektoré z nich som nikdy neprečítal. Odkladal som to na neskoršie časy – čiže na teraz. A výsledok? Zaspím po jednej či dvoch stránkach čítania. Moje knihy sa na mňa vyčítavo pozerajú. Chcú, aby boli čítané – a aj si to zaslúžia. A tak ich potajomky a so smútkom nosím do školy. Zároveň cítim úľavu. Vo vstupnej hale fakulty máme police na knihy, študentky a študenti si z nich môžu vziať čokoľvek, čo ich zaujme. Pre knihy je to tá najlepšia adresa.

„Aj holá veta má šaty. Košeľou podmetu je napríklad dĺžka podstatného mena, gombíkmi počet písmen, motýlikom mäkčeň alebo vokáň, vôňou samotné slovo, ak je ním napríklad kôpor... “ píšete v kapitolke, ktorej pointou je posledná veta – pre čitateľa váš dar prekvapenia... Spisovatelia veľa uvažujú o samotnom písaní. O procese, nápadoch, fenoménoch prvej vety a prázdneho listu, o jazyku... Kto alebo čo je v tomto pre vás zdrojom poučenia, poznania?

Fyziologicky sú to najmä moje uši. Od detstva som ich natŕčal a zachytával nimi rozhovory ľudí. Ako každý. Vety, žarty, historky, všetko živé. Neskôr sa mi to zišlo. Situácie a obrazy sa mi vynárali z pamäti, hľadal som pre ne miesto, kam by som ich mohol umiestniť vo svojich poviedkach, rozprávkach alebo básničkách. Tým chcem povedať, že za najväčší zdroj inšpirácie považujem hovorový jazyk, všetko to zázračné, čo ľudská reč dokáže pomenovať, jedinečne zachytiť, presne vystihnúť. Potom už len naladiť srdce a hlas – a dať sa do písania.

Obohacuje vás v niečom literárna kritika, ktorá sa zaoberá vašou tvorbou?

Kritiky už takmer nečítam, no rád čítam eseje o literatúre, v ktorých sa rozliehajú úvahy ich autorov, prinášajúce pre mňa nové, netušené pohľady na prečítané texty. Teší ma ich múdrosť, kultúra a vzdelanosť.

„Mal by som o nej (Nadine) hovoriť ako o spoluautorke. Alebo priamo   o autorke. O sebe – ako o zlodejovi, ktorý kradne od spoluautorky čiže autorky,“ také je jedno z vyznaní, ktoré venujete svojej žene v tejto knihe. Jej tvorivá prítomnosť je výrazná v celej vašej tvorbe, ako idú roky. Čo pre vás znamená manželstvo?

Mojej ctenej redaktorke Zuzke Šeršeňovej sa z celej knihy najväčšmi páčila táto Nadičkina veta: „Veľmi by som si želala, aby sme si štvorručne mohli zahrať na klavíri nejakú peknú skladbu, dohrať ju a pekne sa jeden na druhého pozrieť.“ Ani jeden z nás nevie na klavíri hrať. O to lepšie. A manželstvo? Niečo medzi láskou a priateľstvom.

V závere je kniha Deti v daždi nesmierne trpká. S pachuťou prítomnosti... parafrázujúc vašu manželku Nadinu. Tú pachuť ste zhrnuli v kapitole Prídavok (rok 2022). Pôvodne ste plánovali vydať knihu bez roku 2022? Zasiahla vás vojna, na ktorú ste nemohli nezareagovať?

Mohol, nemohol – musel. Nemôžte nepísať o tom, čo sa navlas podobá okupácii našej krajiny v roku 1968. Tú hrôzu si dodnes pamätám. Ale mnohí ľudia sa tu tvária, ako by ani nebola. Dokonca som sa od jednej našej susedy dozvedel, že nás vtedy nenapadli ruské, vtedy sovietske vojská, ale že to bola ukrajinská armáda. Agresor je ten istý, vtedy aj teraz, len následky – s desaťtisícimi zmarenými nevinnými životmi – sú neporovnateľne väčšie a horšie.

Knihu sprevádzajú poznámky o tom, ako ste načisto znechutený z politiky a politikov. Odkiaľ podľa vás berú odvahu uchádzať sa o moc?

Pre mňa to nie je odvaha. V tomto slove je vznešenosť, túžba, víťazstvo nad strachom, niečo trváce a ušľachtilé – služba, oddanosť, dobrý úmysel. Niečo také, ako keď nás naša Vilma nahovárala, aby sme si z útulku vzali psa – a hneď nám aj povedala, akého by si vybrala ona: toho, ktorý tam je najdlhšie. Takýto prístup by som čakal od politikov. Vrúcny úmysel – konať dobro. No zatiaľ z ich konania cítim iba prázdnu chamtivosť.

Foto: Bohuš Šálek