Vyhľadávanie
Básnik Svetloslav Veigl patrí k zakladateľom katolíckej moderny. V svojej poézii vyjadruje kresťanské a morálne hodnoty, oslovuje motívmi lásky k Bohu, človeku, národu, dobru. Keď som ho navštívila na Rímsko-katolíckej fare v Kráľovej pri Senci, svojím príchodom som vyrušila kocúrika Murka, ktorý sa radšej vzdialil, aby nás nerušil pri rozhovore. Uvedomila som si, akou zvláštnou hodnotou je čas. Sú také stretnutia, rozprávate sa s človekom, ako keby ste sa poznali odjakživa. Bez zábran sa pýtate, bez zábran odpovedáte. Vôbec som si neuvedomovala, že pán doktor Veigl je odo mňa oveľa starší, ale len to, že je to vzácny človek. Ako keby z neho vyžarovalo svetlo a kus z neho som si odniesla so sebou a dúfam, že aspoň jeho odblesk zachytáva náš rozhovor. Nenadarmo má meno Svetloslav. Chcela by som mu v mene redakcie a všetkých našich čitateľov zaželať k narodeninám veľa zdravia a spokojnosti, aby svoje svetlo ešte dlho rozdával tým, čo ho potrebujú.
Pán Veigl, doniesol vás Ježiško. Čo vám rozprávali blízki o vašom príchode na svet?
- Narodil som sa naozaj na Štedrý deň o šiestej večer. Rozprávala mi o tom moja o devätnásť rokov staršia sestra. Bol som ôsmym, najmladším dieťaťom v rodine a piatym synom. Hovorila mi, že to bolo počas večere, vyvolalo to veľký rozruch, radosť aj prekvapenie, že som prišiel na svet práve v čase, keď sa Štedrou večerou oslavuje príchod Pána. Keď básnik Štefan Moravčík pripravoval výber z mojej poézie, povedal mi, že ničím iným ako kňazom som ani nemohol byť, keďže som sa narodil v takú chvíľu.
Aké je to oslavovať narodeniny na Štedrý večer?
-Vždy som vravieval, že moje narodeniny sa neoslavujú, lebo vtedy sa oslavujú narodeniny Božieho Syna. Pravda, pripomenuli sme si ich, ale Štedrý deň je oslavou narodenia Ježiša Krista.
Ako vyzerali Vianoce u vás doma?
- Nuž, mali sme stromček, Betlehem, jedli sa oblátky s medom, krájalo sa jablko, hádzali sa orechy do všetkých kútov izby, aby bola dobrá úroda... A nezabúdalo sa na zvieratká. Tiež dostali oblátky s medom a ten najlepší obrok, aby aj oni pociťovali výnimočnosť tejto noci.
Dnes prežívam Vianoce na fare. S veriacimi, tí mi prídu pred svätou omšou zaspievať koledy...
Ako ich vnímate?
- Obdivujem tú nepochopiteľnú lásku Božiu, čo je neuveriteľné, že Boh vzal na seba ľudské telo a prišiel medzi nás. To môže preciťovať len človek veriaci. Celý život je tajomstvo, a ani tu nič iné nemáme, len tajomstvo a veríme slovám Kristovým, ktoré povedal a dokázal svojím Božstvom, svojím životom, zázrakmi, zmŕtvychvstaním... Je to vecou viery, to nepochopiteľné tajomstvo, že Boh prišiel medzi nás na svet. Na to treba úžasnú vieru. Tak ako láska, ani viera sa nedá vynútiť. Je to predovšetkým cit a zážitok.
Stále sa nám tu natíska slovo láska. Dominuje aj vo vašej poézii.
- Láska všeobecne aj osobitne...
Možno deliť lásku na osobitnú a všeobecnú? Podľa mňa je láska len jedna...
- Samozrejme, že láska je len jedna, ale môžeme milovať celý svet a môžeme milovať jednotlivých ľudí.
Jedna z vašich zbierok má názov Láska smrť. Je to pôsobivé, ale smutné spojenie. Nie je láska nesmrteľná?
- No, áno. Ale láska je utrpenie. Dobrota a láska, ktorú človek zažije na tomto svete, musí byť vykúpená utrpením. Inak to nejde. Na to som prišiel v živote a som o tom presvedčený. Ide o rovnováhu. Čím viac lásky a nehy má človek v živote, tým viac má aj utrpenia. Je to samozrejmé. Keď má človek niekoho rád a stratí ho, tým väčší je jeho bôľ. A raz všetko na tomto svete pominie. Ako povedal Pavol Števček, kým je umieranie, dovtedy je aj láska.
V Rodinných rondeloch máte dvojveršie: Rodina, ktorá v láske žije,/ je malé nebo na zemi. Vyrastali ste v takomto raji?
- Vyrastal som obklopený a zahŕňaný láskou. Cítil som, že ma rodičia majú radi, aj keď nie vždy bolo všetko ideálne. Všade sa občas aj zamračí, ale tú otcovu a matkinu lásku som cítil. Láska je základom výchovy v rodine aj dnes. Dieťa musí cítiť, že je milované, inak je v živote trochu vykoľajené. Ľudia majú prebývať v láske a dobrote. Vo veľkej rodine je človek obohatený aj o súrodenecké vzťahy. Mali sme sa všetci veľmi radi, a kus z tohto svetla som si odniesol do života. Spomínam si napríklad na to, ako mi najstarší brat ako štvorročnému dal ušiť bričesky, to boli jazdecké nohavice. Pamätám si, akú mal z toho obrovskú radosť.
Aká bola vaša mama?
- Bola to jednoduchá žena, mala však v sebe nesmierne veľa lásky a nehy. Mali sme hospodárstvo a hostinec. Otec sa staral o hostinec a matka sa venovala gazdovstvu a nám, deťom. Vlastne všetok čas mimo práce okolo domu venovala nám, vtedy sa neplytvalo časom na rozptyľovanie či sledovanie televízie. Občas nám zaspievala a my sme spievali spolu s ňou. Toto rané detstvo na dedine mi utkvelo ako idylické. Mal som päť rokov, keď sme sa presťahovali do mesta, potom sa dosť vecí zmenilo. Voľakedy boli rozdiely medzi vidieckym a mestským životom oveľa výraznejšie.
Vyrastali ste zahŕňaný láskou. Svoju ste sa rozhodli dať Bohu. život nie je ľahký. V manželstve sú na všetky problémy dvaja. Vy ste sám, s Bohom...
- ,,Ja som s vami po všetky dni až do skončenie sveta", povedal Ježiš. Kto má vieru, tomu Pán Boh pomáha niesť aj ťažkosti, aj kríž, aj tie radosti, ktoré život prináša. Nikto nie je sám, najmä veriaci človek, ale aj neveriaci môže zažívať prítomnosť Božiu v konaní dobrých skutkov. Vzťah k Bohu, ktorý je všadeprítomný, je posilou pre každého človeka, aj pre každého kňaza.
Vašou blízkou priateľkou je poézia. Spomínate si na prvé stretnutie s ňou?
- Ako na čitateľa na mňa silno zapôsobila Hlbinova poézia. Jeho prvé zbierky, to bola nádhera.
A pokiaľ ide o moju tvorbu, v mladosti to bolo podvedomé, ale teraz, keď som už v takom matuzalémskom veku, väčšmi cítim a vidím, že poézia je doplnením môjho života. Je to dar Boží. Keď mi Boh dal talent, je mojou povinnosťou využiť ho. Každá nová kniha je pre mňa posilou aj pri mojej osemdesiatpäťke.
Máte k niektorej zo svojich básní alebo zbierok vrúcnejší vzťah?
- Viete, vždy sa najviac každému páči tá posledná. Ale ja mám najradšej svoju prvú zbierku Cestami vetrov a potom Láska smrť. A pritom túto knihu som svojho času trhal. Keď vyšla, hovorilo sa o nej, že to nie je nič zvláštne. Viete, vtedy bol v móde surrealizmus. Keď boli roku 1988 u mňa Štefan Moravčík s Vojtechom Kondrótom, pripravovali vtedy výber Pred ružou stojím nemý, Moravčík si ju odo mňa pýtal. Vravím mu, nedám. A on vraj prečo, veď máte štyri. A ja mu, že je slabá a nanič, že ju treba len spáliť. On tresol päsťou do stola a povedal: ,,Tak mi ju dajte!" Napísal, že táto zbierka patrí medzi najkrajšiu slovenskú ľúbostnú poéziu.
Vaše povolanie vám poskytuje veľký priestor na prácu so slovom. Napríklad také kázne...
- Iste, je tam miesto pre poéziu. Ale nedávno som musel veľmi nepoeticky dohovoriť svojim veriacim, vyzvať ich k znášanlivosti, aby prestali s politickou nenávisťou. Chodia do kostola, na svätú spoveď a nenávidia sa kvôli politickým názorom. Každý má predsa právo na svoje politické presvedčenie.
Čo si myslíte o citáte z knižky Deti píšu Bohu. ,,Keď si vymyslel Vianoce, tušil si čo sa z nich vykľuje?"
- Je to milý postreh. Predvianočné bláznenie, teda nakupovanie sa už začalo. Všetci zháňajú darčeky. Malý darček, to je v poriadku, ale najväčším darom je dobrota a láska. Duchovno je v úzadí a všetko sa preorientovalo na materiálnu stránku.
Spomínali ste, že doma ste na Štedrý večer nikdy nezabudli na zvieratká. Vy máte tieto dve milé mačky...
- Sú to neuveriteľné stvorenia, Murko a Minka. Keby som nebol kresťanom, veril by som, že majú dušu. Pravda, oni majú dušu, ale zvieraciu, ktorá uhynie spolu s nimi. Majú takú inteligenciu a takú citlivosť... Aj predtým sme mávali mačky, kŕmili sme ich a oni spávali vonku kde prišlo. Potom sme našli opustené mača. Moja pani domáca sa oň starala, kŕmila ho mliečkom, bolo s ním veľa starostí, špinilo kade-tade. Minka sa potom naučila čistotnosti a spolu s Murkom bývajú teraz v byte. Majú otvorené okno, aby mohli ísť von, keď sa im zachce. Spia mi pri nohách alebo tuto na foteli. Vyhľadávajú našu spoločnosť. Chcú byť pri mne, alebo aspoň v tej miestnosti, kde som ja alebo moja domvedúca. Raz ma Murko zobudil ráno o štvrtej, pýtal sa von. Zatvoril som dvere a on sa nedostal ku mne. Ráno mi domáca vraví: ,,Vezmite ho do náručia. Má kalné oči, prežíva smútok." Tak som ho zobral do náručia, ale oči mal naďalej kalné. Prišiel niekedy do mojej izby, ale nikdy ku mne sám nešiel. Predtým vždy, keď som si poobede ľahol, usalašil sa pri mne. Odvtedy ako som ho vymkol, nikdy za mnou neprišiel. Trvalo takmer tri mesiace, kým som ho presvedčil, že ho mám rád a začal za mnou znovu chodiť. Na Štedrý večer sú, prirodzene, s nami.
*Mali ste vzácnych priateľov. Aj tuto za sklom máte fotografiu s Rudolfom Dilongom.
- Stretol som sa s ním v trnavskom kláštore. On bol pátrom, ja som bol v noviciáte. Videl som, že píše básne a aj pod jeho vplyvom som aj ja začal s poéziou. Pomáhal mi, poopravoval čosi a poponúkal moje básne náboženským časopisom. Ja som potom odišiel na gymnázium do Malaciek, ale priateľstvo zostalo. Navštívil som ho aj v Amerike, v Pittsburgu.
Častým hosťom na vašej fare v Abraháme bol aj Valentín Beniak.
- Beniaka som vždy obdivoval. Za kňaza som bol vysvätený roku 1940. Bol som ucháň. Vyšli mi dve knižky, ale nebol som členom Zväzu spisovateľov a ani som sa s týmito literátmi nestýkal. Ale Beniaka som nesmierne obdivoval. Napísal vtedy Žofiu, Popolec a iné krásne veci. Až roku 1967 som ho navštívil na Letnej ulici v Bratislave. Predstavil som sa mu a porozprávali sme sa. O dva týždne som ho navštívil znovu, potom opäť o tri týždne. Asi pri štvrtej alebo piatej návšteve sa ma spýtal: ,,Velebný otče, prečo ma tak hojne navštevujete? Ako si to mám vysvetliť?" Povedal som mu, že si pamätám na časy jeho slávy a vnímam aj to, že teraz ho všetci ignorujú, nikto ho ani nenavštevuje, vyhýbali sa mu. Rozprával mi, že napríklad literárny kritik Alexander Matuška, ktorý neďaleko býval, radšej prešiel na druhú stranu cesty, aby sa s ním nemusel stretnúť. Bál sa. Dá sa to pochopiť, ale čudujem sa, že Matuška, taký veľký kritik, tiež sa bál. V našej literatúre bol autoritou a bál sa, že ho niekto uvidí s Beniakom. Tak som mu povedal, že prichádzam preto, lebo si myslím, že by mu mohlo dobre padnúť, keď za ním niekto príde a úprimne sa s ním porozpráva. Zadíval sa na mňa, pravda, bol o 20 rokov starší, podal mi ruku a povedal: ,,Servus, ty si môj kamarát." Áno, bol u mňa na fare v Abraháme na takom letnom pobyte a vznikla tam zbierka Abrahámske rondely.
Rondely máte rád aj vy. Čím vás očarili?
- Rondel, to je melódia, je to ako valčík, má dva rýmy,ktoré sa stále opakujú, ale predovšetkým je to tá melódia. Aj pod vplyvom Abrahámskych rondelov som sa rozhodol napísať svoje Rodinné rondely. Rodina je čosi nádherné, ale aj tam treba udržiavať istú rovnováhu. Forma rondelu sa mi zdala na zachytenie atmosféry najvhodnejšia.
Vašou doteraz poslednou zbierkou je Plnosť času venovaná Veľkému jubileu, 2000 výročiu príchodu Ježiša Krista. Na vydanie je pripravený výber vašej poézie. Ako sa bude volať?
- Nerušte túto ružu. Úvod napísala Mária Bátorová a doslov Štefan Moravčík. Práve som dočítal korektúry. Vyjde ešte pred Vianocami.
Plánujete aj novú zbierku?
- Už mám asi dvadsať básní. Ich spoločnou témou je dobrota, dobro v človeku. Písanie som na čas prerušil, bol som v nemocnici operovali ma.
Máte tento rok plný veľkých jubileí -- osemdesiatpäť rokov, šesťdesiat rokov od vysviacky. Máte nejaké želanie?
- Nikdy som neveril, že sa dožijem takéhoto vysokého veku. Je to pre mňa neuveriteľné. Keď som mal dvadsaťpäť rokov, tak mi raz v spoločnosti jedna žena čítala z ruky a povedala mi, že v tridsiatich rokoch ma zastrelia. Pravda, neveril som tomu, lebo nikto nevie predpovedať budúcnosť, tú pozná len Boh. Keď ma pred sedemnástimi rokmi operovali, lekári mi dávali tri mesiace života. A ja som stále tu. Pán Boh mi dal viac času, aby som ho ešte chválil a aby som sa polepšil. A moje želanie? Majme sa všetci radi.
Margita Bíziková
