Pred rokmi sa stal populárnym autorom cortazárovských poviedok. Napísal ich veľa. Na literárnu scénu prenikol vďaka Bagalovej Poviedke. Pred časom vyhlásil, že už nebude písať literatúru a myslel to úprimne. Rovnako úprimne sa teraz priznal, že písať začal hneď po tomto „veľkohubom“ vyhlásení. Pavol Rankov (1964) sa vracia na scénu s novým románom Miesta, čo nie sú na mape (Vydavateľstvo Slovart).
Na dlho si sa ako autor odmlčal. Dokonca si pri prezentácii zbierky poviedok Na druhej strane vyhlásil, že je to tvoja posledná kniha. Vraj si si už ako autor liezol na nervy. Naozaj?
Neklamal som ani pred rokmi, ani teraz. Poviedkovú zbierku Na druhej strane som dával dohromady s pocitom, že som dopísal. Preto mi veľmi záležalo napríklad aj na vonkajšej forme knihy, druhu papiera, ilustráciách – bola to predsa moja posledná kniha. Zdalo sa mi, že som sa dostal do kruhu, že vymýšľam niečo, čo som už skôr vymyslel lepšie. Paradoxom je, že do tejto novej knihy sú priamo vložené dve staršie poviedky. To znamená, že som v tom kruhu zostal a zmenilo sa iba to, že recyklácia starších textov ma už neirituje, ale zámerne ju využívam.
Odradili ťa aj niektoré literárne kritiky?
Ani neviem, ako som získal povesť nepriateľa literárnej kritiky. Pritom poznám minimálne dvoch-troch autorov, respektíve dvoch autorov a jednu autorku, aby som bol presný, ktorí určitých kritikov naozaj nenávidia. To nikdy neboli moje pocity. Vtedy dávno som chcel nanajvýš poukázať na to, že aj kritik je kritizovateľný. Ale dnes by som sa už ku kritike nevyjadroval. Nemyslím si, že čitateľov mojich kníh zaujímajú moje názory na recenzie.
Dokážu ťa teda kritici znechutiť?
V prvom rade som – a to úprimne – vďačný každému, kto si moju knihu prečíta, a potom si sadne za stôl, aby o nej niečo napísal. V tej obrovskej konkurencii vychádzajúcich kníh venoval svoj čas práve mojej.
Kedy si si povedal, že predsa len znovu niečo napíšeš?
Bolo to dosť rýchlo po tých veľkohubých vyhláseniach, že už nebudem písať. Najskôr som však uvažoval o konci Rankova a písaní pod pseudonymom…
Chcel si si overiť, či ťa budú čitatelia akceptovať pod novým menom?
Chcel som písať bez záťaže tých predchádzajúcich textov. Ideálny stav by bol, ak by čitateľova myseľ pri kontakte s novou knihou bola tvárna ako tabula rasa, teda čitateľ by nebol zaťažený predchádzajúcimi textami autora, nemal by konkrétne očakávania, neporovnával by. Samozrejme, ani ja ako čitateľ taký nie som.
Prečo si sa napokon myšlienky na pseudonym vzdal?
Nevzdal, stále o tom uvažujem.
Ako ti zišiel na um námet tvojej poslednej knihy?
V poslednej zbierke som mal poviedku, kde bolo naznačené, že hlavný hrdina umrie. No a raz, o rok či o dva po vydaní zbierky som si uvedomil, že ak v tom texte hrdina explicitne nezomrel, tak môže žiť v ďalšom texte. Ale nebola to náhla inšpirácia, prišlo to samo a nenápadne. Ten, ktorý v poviedke takmer zomrel, sa potom stal hlavnou postavou románu.
Hlavnými hrdinami tvojej knihy sú dvaja mladí ľudia. Čo to presne študujú?
Odbor obecná lingvistika a teorie komunikace v kombinaci s uměnovědnými studii.
Marek a Natália, Slovák a Slovenka, študujú v Olomouci. Mimochodom, máš k nemu nejaký vzťah?
V Olomouci som bol prvý raz ako študent, takže veľmi dávno, a pamätal som si iba to, že v meste bolo veľa okupačných sovietskych vojsk. Asi pred tromi rokmi som bol v Olomouci na služobnej ceste. Mesto ma úplne očarilo. A hneď som si povedal, že musím napísať niečo, čo sa tam bude odohrávať.
Podobá sa ti Marek v niečom?
Podobný mi asi je, veď je neurotický až psychotický. Je Natálii úplne oddaný, a oddanosť vyžaduje aj od nej. V mladosti som bol tiež taký. Dnes viem, že objektívne na to Marek (podobne ako ja) nemal právo. Oddaný človek nemá žiadne právo očakávať recipročný vzťah. Natália ho predsa mala tiež rada, ale inak, racionálnejšie, menej hystericky. Jej vzťah bol perspektívnejší, pretože bol chladnejší. Ale toto viem dnes, chudák Marek – podobne ako ja v jeho veku – sa cíti oklamaný.
Prečo si si po dvoch románoch s historickými námetmi zvolil príbeh zo súčasnosti?
Tiež ma prekvapuje, že som napísal román zo súčasnosti. Neviem to celkom vysvetliť. Minulosť je určite zaujímavejšia než súčasnosť, pretože si o nej môžeme vymýšľať.
Aká bola tvoja ambícia?
Prvotná ambícia bola napísať pokračovanie tej starej poviedky, kde to vyzeralo, že Marek zomrel. Teda nejako pokračovať v texte, ktorý sa už zdá byť uzatvorený. Literárna hra, ktorú som hral sám so sebou. V podstate sú také aj moje predchádzajúce romány. Ja by som vedel rozprávať, čo všetko som do nich zakódoval...
Mohol by si zadefinovať tému knihy?
Problémy nesymetrického milostného vzťahu. Ale ak by si mi dala túto otázku o týždeň, tak by som určite povedal niečo úplne iné, zrejme o traumách z detstva.
Písalo sa ti ľahko? Po takom dlhom čase...
Písal som aj v tom čase „medzi“. Aj aktuálne mám čosi rozpísané, takže je dosť náročné v tomto rozhovore prepínať medzi tým, na čom aktuálne pracujem, a knihou, ktorá vyzerá ako novinka, no bola dopísaná takmer pred rokom. Už ju nemôžem ovplyvniť. Ledaže by som sa znovu pokúsil nadviazať na už uzatvorený text v budúcej knihe.
Máš vo zvyku prepisovať?
Áno, samozrejme, že prepisujem. Najhoršie je niečo definitívne vyškrtnúť. Som lenivý človek, ktorý celý život žije podľa hesla družstevníkov za komunizmu: Ani zrno nazmar! Keď mám niečo z textu nadobro odstrániť, tak si to odkladám s tým, že v budúcnosti to akiste nejako uplacírujem.
Nevymíňal si si v tejto próze námety na poviedky? Tvoji hrdinovia ich stále chŕlia.
Mám plný obal námetov na poviedky. Jeden horší ako druhý.
Cítiš sa skôr ako poviedkár alebo ako románopisec?
Ako čitateľ som poviedkár, mrzí ma, že sa vydáva tak málo poviedkových kníh. Ale historické témy si prirodzene vyžadujú skôr rozsiahlejšiu plochu. Veď len kým sa dostane čitateľ do dobovej atmosféry, tak musí prejsť dvadsať strán.
Odbočme trochu: Čo čítaš v poslednom čase? Okrem súťažných poviedok...
Nesiaham nedočkavo po novinkách, takže niekedy mi trvá aj rok-dva, kým sa dostanem k dobrej knihe. Minulý rok ma jednoznačne najviac chytil Silvester Lavrík a jeho Nedeľné šachy s Tisom. Vytvoril si takú autistickú rozprávačku a jej dikciou aj logikou vyrozprával celý text. Formálne výborne zvládnuté. A to ešte nehovorím o obsahu! Lavrík dokonale zvládol umenie ukázať, aké je niečo zlé bez toho, aby vôbec slovo zlo použil.
Máš za sebou porotcovský maratón literárnych súťaží, bol si až v štyroch. Baví ťa to?
Áno, baví. Sú to najpríjemnejšie zarobené peniaze, hoci ich nie je veľa. Na rozdiel od čítania veľkej literatúry sa môžem ako porotca cvičiť v tom, že si hovorím, ako by som to urobil ja. Súťažiaci mi dávajú podnety a ja si ich v duchu rozvíjam. Potom ani nemám až takú radosť z tých najlepších poviedok, lebo tam už nie je veľa na vylepšovanie, nie sú to výzvy mojej autorskej kreativite. Asi to vyznieva, akoby som s tými účastníkmi naozaj súťažil, kto je lepší.
Rôzne blogy akoby dnes chceli konkurovať „oficiálnej“ literárnej kritike. Sleduješ to?
Usmievajúci sa Kali Bagala ma nedávno upozornil na blog Miky Rosovej. To je dobrá zábava, pokiaľ to dievča podrobuje tortúre knihu niekoho iného, a nie moju. Dúfam, že sa jej táto veta nedostane do rúk, lebo by to akiste brala ako výzvu.
Aj iní blogujú. Čo si o tom myslíš?
Literárna blogosféra je veľmi rozšírená v Poľsku. Myslím, že tam majú blogeri dosť výhodné provízie, ak priamo z ich recenzie čitateľ odskočí na stránku e-shopu. Takže to si myslím: pozor na skrytú reklamu.
Bol si aj členom poroty v súťaži Poviedka 2017. Vyhrala Poviedka o psoch od Jakuba Zaťoviča, okolo ktorej bol veľký rozruch...
Cítim sa ako porotcovia Anasoftu. Aj tí musia rok čo rok vysvetľovať svoje rozhodnutie. Moja odpoveď je univerzálna: Tento konkrétny víťaz je rozhodnutie tejto poroty, pri inej porote by bol iný víťaz, aj iní finalisti. A toto je zároveň veľmi milosrdná odpoveď aj tým, ktorí sa neumiestnili.
Dobre: Čo sa ti na víťaznej poviedke páčilo?
Mne sa páčilo, že aj porotcovia, ktorí sú vo svojich vlastných textoch cynickí nihilisti, mám na mysli Ivanu Dobrakovovú a Ballu (neviem, či ako porotca má aj krstné meno, ale ako autor nemá), dali tejto optimistickej, naozaj pozitívnej good-time pro-life poviedke vysoké hodnotenia. Ja som sa pridal, hoci pôvodne som mal skôr inú favoritku. Porota je kolektívny orgán. Raz dávno som bol svedkom anti-hlasovania. Nevedeli sme sa vtedy dohodnúť, lebo na jednotlivých finalistoch každému porotcovi čosi veľmi prekážalo. Vtedy napokon padla otázka: Tak teda, komu nebude prekážať, ak vyhrá XY? Proste sme vybrali najmenšie zlo a ani jeden porotca si nepresadil svoje.
Si aj pedagóg. Tiež sa stretávaš s tým, že sa nečíta súčasná slovenská beletria?
Ten trend je dlhodobý. Už sa ani nezaoberám tým, či čítajú umeleckú literatúru, veď nie som na literárnej katedre, ale či vôbec dokážu čítať s porozumením. Mnohí nedokážu. Už sa patrioticky nepýtam, aký toto bude národ, ale pragmaticky sa obávam, ako títo klikači do smartfónov budú prispievať odvodmi na moju penziu. Svet vstupuje do éry znalostnej ekonomiky a mnohí mladí ľudia sa boja vlastného zmúdrenia ako čert kríža. Nie je to, samozrejme, absolútne zlé. Teraz mám napríklad kultivovaných druhákov, tak som si pre nich vymyslel voliteľný predmet, len aby som ich mohol stretávať. Ale vidím to tak, že zopár druhákov bude zadávať príkazy robotom, ktoré nahradia väčšinu prvákov a ostatných. No a ten problém je, že robot neplatí odvody sociálnej poisťovni, takže môj dôchodok nebude mať zdroje.
Toto teraz trápi spisovateľa Pavla Rankova? (smiech)
Toto trápi prozaika, porotcu aj pedagóga. (smiech)
Iris Kopcsayová
