Vyhľadávanie
Básnik a prozaik Marián Grupač (1973) prichádza so šiestou zbierkou básní V tomto storočí sú noví blázni, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Ikar. Tento oceňovaný a výrazný autor tak knihami poézie dosiahol remízu so svojimi šiestimi prózami, čo je síce zaujímavé, ale asi to nič neznamená. Venuje sa aj pedagogickej činnosti a literárnej vede.
Tvoja najnovšia zbierka poézie V tomto storočí sú noví blázni má pre mňa až príliš veľa temných tónov, vidím v nej nespokojnosť, nepokoj, skepsu a možno aj zlobu na tento prekrásny, krutý slovenský svet a pravdupovediac ma jej prečítanie uvrhlo do depresie...
Nemyslím si, že básne z mojej novej zbierky sú „temné“, už vonkoncom necítim a neprejavujem v nich „zlobu“ na „krutý slovenský svet“. Povedal som len to, čo som chcel. Tvojich „depresií“ mi ľúto nie je. Aspoň nejakú emóciu tie verše predsa len vyvolali... Horšie by asi bolo, keby si po ich prečítaní necítil či neprežil vonkoncom nič. Niekoho možno pobavia, iného rozčúlia, podaktorých azda znechutia... To je v poriadku. Nie som naivný, nečakám, že poézia zmení svet. Ale záznam toho, ako niečo zmenilo, modifikovalo môj svet, v sebe tá moja nesie. Ak tam niekto objaví či náhodou nájde niečo iné, je to jeho.
Nová kniha je tvojou šiestou knižkou básní a má 3 časti (Čísla, Obrazy a Príbehy), z ktorých len v tej tretej ťa identifikujem ako básnika, akého som ťa poznal. Môže to vyzerať tak, akoby si vysypal zo „zásuvky“ všetko, čo si za posledných 6 rokov nastrádal. Vyvrátiš mi tieto moje špekulácie a pohovoríš niečo nevšedné čitateľkám a čitateľom o vzniku zbieročky?
V súvislosti s mojou novou zbierkou básní vskutku necítim potrebu nikomu nič vysvetľovať. Tvoj pohľad je jasný, sám si ho nazval „špekuláciou“. Básne vznikali dlho a zbierka je (rozsahom) väčšmi útla, pretože tak som to chcel. Dnes už viac zvažujem to, čo napíšem. A ešte intenzívnejšie posudzujem to, čo ponúknem na vydanie. Názory čitateľov ma zaujímajú niekedy viac, inokedy menej. Aj v tomto prípade ma však „kritika“ na moje písanie nezaujíma ani tak v zmysle: „čo“, ako skôr „od koho“.
V tretej časti knižky si sa prejavil ako človek so sociálno-kritickým myslením a cítením, ktorému nie je jedno, čo sa mu deje pod oknami domu, niekde v parku, kde sa vraždia bezdomovci, mladí sa ožierajú a fetujú či prebiehajú nebadane každodenné nielen rodinné katastrofy... Odkedy ťa takto bolí svet a nebojíš sa, že tvoje deti vyrastajú do stále horších dní, a ty s tým naozaj nič podstatné nemôžeš urobiť?
Tie básne, o ktorých hovoríš, sú väčšmi záznamom chvíľ, momentov, ktoré sa dnes neustále (a nielen na Slovensku) dejú, ale ja ich nehodnotím, ani nemoralizujem. Nepíšem predsa výhradne iba o katastrofách, vraždách a feťákoch, akoby sa podľa tejto tvojej otázky mohlo zdať. To je nezmysel! Píšem o tom, o čom, a ako, chcem. Vždy to tak bolo, a tak to aj ostane. Ak to niekomu prekáža, má právo to vysloviť. A moje deti vyrastajú tak, ako milióny iných. Záleží však iba na nich, ako sa so svetom vyrovnajú. Ja im budem vždy pomáhať, ale prežiť si to všetko budú musieť aj tak na vlastnej koži. A naozaj si nemyslím, že svet „ide“ stále iba do horších dní. A robiť sa s tým vždy niečo dá... Každý by mohol však začať najskôr v sebe.
Píšeš a publikuješ básne, prózu už hádam 20 rokov. Nie si značne znechutený z toho, ako málo pozornosti, úcty či obyčajného ľudského porozumenia a pochopenia sa dostáva slovenským spisovateľom, nielen od ich čitateľov, ale aj od tých, ktorí by oficiálne mali slovenskú kultúru podporovať a ktorí ju majú len ako akýsi neželaný prívesok vo volebných frázach a sľuboch?
Úcta sa vynútiť a nariadiť nedá, a tak je to správne. Neviem, akú formu „úcty“ k slovenským spisovateľom máš na mysli: Väčšie honoráre? Masové návštevy na čítačkách? Titulky vo farebných časopisoch? Tak pre to niečo urob! Ja milujem literatúru. Či už z pozície čitateľa, alebo toho, kto píše, či toho, kto sa v nej „kutrá“ a snaží sa bádať a skúmať. Nepáči sa mi napríklad systém zdaňovania kreatívnych ľudí na Slovensku, nesúhlasím s mnohými ďalšími skutočnosťami, o tom by však, podľa mňa, nemal byť rozhovor do Knižnej revue.
Podaktoré psychologické príručky vravia, že muž po 40. roku života zvážnie, zmúdrie a stáva sa zodpovednejším, keďže už dávno stratil detské dredy a vie, že do dôchodku je ešte zopár zím, z ktorých niektoré môžu byť aj tie sibírske. Ako sa vyrovnávaš s tým, že už nie si rozjuchaný mladíček a že máš zodpovednosť za niekoho iného?
Som viac-menej samostatný od svojich 14tich rokov. Po mojej 40-ke sa niekoľko vecí zmenilo, ale to sa menilo aj predtým, a mení sa stále. Nežijem konformne, lebo taký nie som. Každý má napokon zodpovednosť sám za seba... A „rozjuchaný mladíček“ som nikdy nebol.
Viem, že vekom sa dôvody na akúkoľvek tvorbu menia. Prečo a pre koho dnes píšeš ty, a je pre teba písanie oslobodením, prekliatím, psychiatrickou samoliečbou, únikom, záhadou?
Dôvod, prečo píšem, je vždy, od začiatku, stále ten istý: Neviem. A prečo teda ešte stále píšem? Neviem. Hľadať na túto otázku odpoveď sa mi dnes už zdá nie príliš dôležité. V literatúre hľadám, chcem mať to, čo aj v živote: všetko. Ale ak to nedosiahnem, hneď sa z toho neposeriem.
Na Žilinskej univerzite vedieš cvičenia z predmetu Efektívne a tvorivé písanie. Veríš tomu, že sa niekto netalentovaný naučí písať, a má to pre literatúru aj iný zmysel ako ten, že z neho vyrastie grafoman so solídne nabifľovanou technikou písania?
Nikoho nemožno naučiť písať literatúru na nejakom kurze či školení. Tvorivé písanie na vysokej škole má však iné ciele, ako „vyrábať“ spisovateľov.
Poznáš nejaký domáci recept na oživotvorenie záujmu o pôvodnú slovenskú tvorbu alebo sa ti zdá, že najmä mladí, s ktorými sa ako pedagóg často stretávaš, čítajú dosť a v literatúre sa slušne orientujú?
Mladí čítajú a je nepresné to akokoľvek paušalizovať. Pôvodná slovenská literárna tvorba je heterogénny „organizmus“. Je tu dnes veľa autorov, o to možno menej spisovateľov, ale vždy niekto niečím dokáže prekvapiť, v negatívnom, ale aj progresívnom zmysle. Z vlastnej skúsenosti môžem dnes konštatovať, že o slovenskú literatúru je záujem. Takisto však môžem konštatovať aj opak. „Povinným čítaním“ alebo podobnými hlúposťami by som to však nikdy neriešil.
Si rozhľadený človek, ktorý nesedí po práci doma na prípecku a vieš, ako sa dnes dramaticky Európa mení, a že život u nás nie je práve prechádzka ružovým údolím, ale každodenná otročina za skromný peniaz. Nepremýšľal si, povedzme, kvôli tomu, aby si dal svo jim deťom lepší štartovací balíček do života, dať Slovensku zbohom?
Kedysi, keď som bol mladší, som o tom premýšľal často. Skúsil som to, a dnes už viem, že ostanem doma. Ibaže by som neostal.
Z Klubu spisovateľov, kde sme sa spolu zopárkrát skvele stretli, bude asi súkromný striptízový bar. Nemôžeme si za to aj my spisovatelia sami, keďže sme roky rozdelení a rozhádaní do nefungujúcich spolkov, klubov a obcí, ktoré riešia politické potraty a prepojenia a nie to, čo by mali – vytvorenie obyčajných, fungujúcich, tvorivých podmienok pre existenciu spisovateľov, ktorí majú písanie ako smiešne platené hobby popri hlavnom zamestnaní...?
Zažil som v Klube spisovateľov veľa skvelých chvíľ, úžasných rozhovorov, bol som svedkom či priamym účastníkom tých najbizarnejších „scénok“, aké je len možné zažiť v spoločnosti múdrych a veselých ľudí... Stretol som sa tam s výnimočnými osobnosťami, váženými a talentovanými spisovateľmi.
Klub býval plný a živý. Dnes je už len svojou vlastnou paródiou. Chodievali tam však aj, niekedy vo väčšine, takí, ktorí ako spisovatelia len „vyzerali“: hlupáci, nímandi, opilci, hulváti, trosky... Striptízový bar bude teda prirodzeným pokračovaním klubu. Aj tam sa „účinkujúce“ nazývajú tanečnicami a poväčšine sú to kurvy.
