Poznám Smrekov hlas

Začnime od konca – v závere Vašej novej knihy Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka ďakujete Slovenskému literárnemu centru za to, že vydalo „takú špecifickú publikáciu“. Ako by ste zadefinovali žáner Vášho nového titulu?

Nad žánrom som sa, úprimne, na začiatku veľmi nezamýšľala. Text som písala skôr z potreby vypovedať príbeh edície, ktorá sa stala knižným fenoménom naprieč desaťročiami – či už pre okolnosti jej vzniku, alebo pre rôzne variácie a neskoršie napodobeniny. Príbeh série je zároveň prepojený so životom a prácou jej editora a vydavateľa Ján Smreka, a tak v knihe približujem aj okolnosti jeho života, ktoré mali na vznik Komornej knižnice vplyv. Ak by som mala teda definovať žáner knihy, ide o popularizačno-náučnú publikáciu.

Rozhodli ste sa napísať popularizačnú knihu o „polygrafickej téme“? Ako sa dá niečo také špecifické popularizovať?

Prostredníctvom príbehu, ktorý tému priblíži ľuďom. Ale opravila by som Vás, nie je to kniha o polygrafickej téme, ale o knižnej kultúre, ktorá má na Slovensku viacero bielych miest – jedným z nich bola aj Komorná knižnica. Polygrafia je len časť príbehu série. Snažila som sa sledovať príbehy nielen v knihách, ale aj za nimi – či už sa týkali autorov, ilustrátorov, alebo prekladateľov. Chcela som popísať, ako publikácie vznikali, upravovali sa, prijímali, písalo sa o nich a v konkrétnych prípadoch aj aký bol ich ďalší osud.

Rozprávate Smrekov príbeh, hovoríte o Smrekových snoch, starostiach... ale pracujete predovšetkým s faktami a materiálmi. Pre koho je vlastne kniha určená?

Pre všetkých knihomilov, pre ľudí s otvorenou mysľou a vrúcnym vzťahom ku knihám. Celkom presne to vyjadruje Smrekov citát z úvodu knihy: „My staviame na čitateľoch, ktorí v knihe nachádzajú svoj denný duševný chlieb, kupujú ju z vlastnej pálčivej potreby ako ten chlieb telesný.“

O Jánovi Smrekovi sa učíme hlavne ako o básnikovi vitalistovi. Vy ste v rámci svojej profesie písali o vplyve vitalizmu na Smrekovu publicstiku. Je kniha Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka z tohto súdka? Dá sa povedať, že vitalizmus presahoval aj do Smrekovej redakčnej či vydavateľskej činnosti?

O vplyve vitalizmu na Smrekovu publicistickú tvorbu som písala v knihe Za hranice provincie, niet však pochýb o tom, že zasahoval aj do jeho vydavateľských aktivít. Veď už samotný fakt, že sa podujal vydávať bibliofilskú edíciu počas vojny, keď jeho odhodlanie a trpezlivosť skúšali rôzne komplikácie – nedostatok kože a papiera, cenzúra a súdne pojednávanie až po nedostatočný počet predplatiteľov hovoria za všetko. Jeho presvedčenie o potrebe vydávať kvalitnú literatúru aj v zložitých časoch bolo však neochvejné. Jadrne ho vyjadril v jednom z vojnových úvodníkov, v ktorom napísal: „Krížom slamu nepreložiť je – smrť. (...) Pravý život však je tvorba a ustavične stupňované úsilie. Naše knihy a príbuzné im články zrodili sa z tvorivej rozkoše, z iskrenia fantázie alebo umu. (...) Nesieme ich každému, kto bezduchým a nudným pozeraním do prázdneho priestoru nechce moriť svoje oči i ducha vtedy, keď mu stačí vystrieť ruku a všetkými zmyslami vnímať chuť i vôňu života, v literatúre i umeleckých dielach koncentrovanú.“

Opýtam sa aj z druhej strany – hovoríte o búrlivom období troch politických režimov. Pomáha tento zložitý dejinný úsek lepšie pochopiť aj téma Vašej knihy?

Je to len malý čriepok do celkovej mozaiky. Na pochopenie človeku nestačí prečítať si jednu publikáciu, ale môže mu pomôcť pochopiť, ako sa rôzne režimy prejavovali v živote konkrétnych umelcov, ako vyzerala napríklad oklieštená vojnová bohéma či aký silný zlom znamenal pre nich rok 1948. Na pozadí knižných a nakladateľských príbehov vieme dešifrovať mimoliterárny kontext, čo nám môže uľahčiť porozumenie niektorým literárnym procesom aj kontextu vzniku literárnych diel.

Vaša téma spadá aj, mohli by sme povedať, do oblasti  tzv. literárnej prevádzky. Je to pre Vás dôležitý kontext pre samotné čítanie literárnych diel?

Podľa toho, akí autori a knihy sa vydávali, kupovali alebo boli, naopak, na indexe, respektíve podľa vzťahu, aký vládol medzi nakladateľmi a ich autormi i umelcami medzi sebou, dokážeme pomenovať nielen zjavné, ale aj skryté spoločenské tendencie. To je aj dôvod, prečo sa už niekoľko rokov sama zaoberám knižnou kultúrou a nakladateľskými príbehmi. Vedecky skúmam najmä česko-slovenské vzťahy na poli knižnej kultúry a zaujímajú ma málo známi českí vydavatelia slovenskej literatúry. O týchto témach som v rokoch 2018 a 2019 pripravila dve výstavy pre pražský Památník národního písemnictví. Predchádzal im trojročný hĺbkový výskum, z ktorého mi zostalo viacero nespracovaných knižných príbehov. Pevne verím, že v dohľadnom čase sa mi podarí dotiahnuť do populárno-náučnej podoby aj takmer rockefellerovský Príbeh nakladateľa (Leopolda Mazáča) a v mnohých aspektoch paradoxný Príbeh knihy (Živý bič Mila Urbana).

A čo súčasnosť? Ak porovnáte špecifiká literárnej prevádzky dnes a v období, ktoré popisujete, v čom vidíte hlavné rozdiely?
Povedala by som, že vidím skôr podobnosti.  Práve pri čítaní knihy o Komornej knižnici môže čitateľ nadobudnúť dojem, že sa veľa nezmenilo, respektíve, problémy súvisiace s vydavateľským prostredím a knižnou kultúrou sa opakujú. Mení sa síce rámec a s ním aj limity, v ktorých sa odohrávajú, ale problémy s včasným odovzdávaním rukopisov, predražovaním tlače, problémami s distribúciou a propagáciou kníh sú dôverne známe aj dnešným aktérom. Podobne existovali a existujú knihy s kvalitným obsahom a úpravou, z ktorých sa časom stávajú muzeálne objekty či predmet záujmu zberateľov. Vychádzajú však aj knihy, ktoré nakladatelia vnímajú len ako obchodný artikel.   

Súčasťou Vášho textu sú aj pomerne osobné či kuloárne informácie z prostredia kaviarní. Ako vlastne prebiehal Váš výskum?

Popri archívnych prameňoch ako sú dokumenty a korešpondencia som pre ilustráciu prijatia kníh dohľadávala v článkových databázach uverejnené recenzie. Nájdené som porovnávala a dopĺňala memoárovou literatúrou a informáciami z archívnych nahrávok Slovenského rozhlasu, pričom som spolupracovala aj so zberateľmi. Slovenská národná knižnica ani žiadna iná, žiaľ, nedisponuje kompletnými edíciami, pretože v danom období ešte neexistovala zákonom podmienená povinnosť povinných výtlačkov do knižníc, ako je to dnes. A hoci sama knihy zbieram a zväzky Komornej knižnice mám doma, pri písaní časti o Novej komornej knižnici som konzultovala a pracovala so zbierkou Rastislava Smutného.  

Dospeli ste na konci Vášho písania k niečomu, čo Vás prekvapilo? Alebo ste od začiatku vedeli, aký text chcete napísať?

Roky som hľadala odpoveď na anomáliu, ktorú som objavila pri zbieraní Novej komornej knižnice. Jej prvým zväzkom bola básnická zbierka jubilujúceho Jána Smreka Obraz sveta, ktorý mal aj napriek poradovému číslu vročenie o rok staršie ako druhý zväzok. Tušila som, že za tým nebude len tlačiarenský škriatok, pri prvom zväzku by si to v nakladateľstve nedovolili. Po nejakom čase som sa dostala k zmienke literárneho vedca Vladimíra Petríka v jednom z jeho rozhovorov o Smrekovej tvorbe, že zbierke hrozilo skartovanie, no bez ďalšieho vysvetlenia. Nedarilo sa mi identifikovať miesto uloženia nakladateľského archívu. Trvalo mi ďalší rok, kým som vďaka ochotným pracovníčkam Literárneho archívu SNK objavila a nahliadla nakoniec do nespracovaného fondu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Poslednú časť výskumu som preto robila už paralelne s písaním. Našla som tam práve spomínanú dokumentáciu o aplikovanej cenzúre aj hrozbe skartovania a čo viac, uvedomila som si historickú paralelu. Obidva prvé zväzky – pôvodnej Smrekovej Komornej knižnice (1941) aj obnovenej Novej komornej knižnice v Slovenskom spisovateľovi (1968) v dôsledku cenzúry takmer vôbec nevyšli a mali byť skartované. Najväčším prekvapením však pre mňa bola úloha, ktorú zohral Vojtech Mihálik pri eliminovaní Jána Smreka z akejkoľvek participácie na tvorbe edície, ktorú kedysi sám založil.

Aké pre Vás zostali biele miesta v poznaní Smrekovej tvorby a života?
Nedostatočne spracovaná spolupráca s hudobnými skladateľmi a chýba aj systematické zhodnotenie jeho prekladovej tvorby.

Aký máte názor na prijatie/odmietanie tohto typu literatúry do vedeckého diskurzu? Je na mieste takú literatúru, ako je Vaša, citovať vo vedeckých textoch? Približuje nám naratívny spôsob literárnej histórie iný druh poznania ako literárna veda?

Kniha Komorne o Komornej knižnici nie je vedecká publikácia. Vychádza síce z faktov získaných bádaním, neobsahuje však potrebné citácie. Ak by niekto potreboval odcitovať vybrané informácie, môže si ich dohľadať vo vedeckých príspevkoch, ktoré som k téme publikovala. Naratívnosť však môže byť nápomocná pri utváraní obrazu o dobe a kontexte a je vhodná pri sprístupňovaní vedeckých poznatkov. Cieľom knihy je však popularizácia a tá do striktne vedeckého diskurzu nepatrí. 

Je pre Vás Smrek v niečom aj osobný autor? V čom?

Určite áno. Načítala a spracovala som stovky jeho listov, článkov, príprav na verejné vystúpenia, napočúvala som dochované rozhlasové rozhovory, poznám jeho hlas. Keď sa do skúmania s takýmto rozsahom ponoríte, časom nadobudnete pocit dôvernej známosti. Poznáte totiž nielen jeho verejnú, ale aj súkromnú tvár, a viete o ňom aj to, čo pred súčasníkmi ukrýval. Smrekov syn Ivan Čietek mi žartom vravieval, že som v minulom živote musela byť sekretárkou jeho otca. Nie sú to však detaily z osobného života, čo ma k záujmu o Jána Smreka pritiahli; je mi blízky štýlom písania aj uvažovania o literatúre a umení, o potrebe kvalitnej prezentácie a reprezentácie. Vážim si jeho občiansky postoj a morálnu integritu v náročných časoch. Ale najviac mi na ňom konvenuje jeho vitalizmus a chápanie života ako stále aktívneho úsilia, keď túžil „radšej tuho zaspávať od vyčerpania, než ťažko zaspávať vo vedomí, že málo žil a málo vykonal“. A toho sa držím aj ja.  

Foto: Gustavo Pizano