Vyhľadávanie
Rozhovor s Jonathanom Freedlandom
Príbeh úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z koncentračného tábora Auschwitz-Brzezinka (dnešný Osvienčim) takmer upadol do zabudnutia a mimo Slovenska o ňom takmer nikto nevie. Kde ste sa s ním po prvý raz stretli a čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste napísali knihu Majster útekov, ktorá je v Anglicku bestsellerom?
S týmto príbehom – a s osobnosťou Rudolfa Vrbu – som sa prvý raz stretol pred rokmi v Londýne počas premietania filmu Shoah režiséra Claudea Lanzmanna. Mal som vtedy len 19 rokov a tento neuveriteľný zážitok v tmavej filmovej sále sa mi hlboko vryl do pamäti. Po plátne defilovala procesia šedivých, starých zlomených mužov. A odrazu sa objaví tento človek, z ktorého priam srší charizma. S bledohnedou koženou bundou a s lesklými, hustými havraními vlasmi vyzeral ako Al Pacino vo filme Zjazvená tvár. A predovšetkým: hovoril po anglicky, zatiaľ čo všetci ostatní v tomto filme hovorili po poľsky, rusky či nemecky. Pôsobil ako človek z nášho, súčasného sveta, nie ako postava z minulosti. A vtom odrazu spomenie, len tak medzi rečou, že utiekol z Osvienčimu. Pre režiséra táto informácia nebola zvlášť zaujímavá, ale mňa, devätnásťročného, táto predstava úplne opantala. Už vtedy som vedel, že pre židovského väzňa bolo takmer nemožné utiecť z Auschwitzu, že sa to nepodarilo skoro nikomu. A predsa tu bol tento muž, podľa všetkého relatívne mladý, ktorý to dokázal. Odvtedy ma fascinoval. A v istom zmysle som vlastne vždy vedel, že sa jeho príbehu raz budem hlbšie venovať. Bola to len otázka času.
Na Slovensku nedávno záujem o tento príbeh znovu oživil film Petra Bebjaka Správa. Po filme Saulov syn som mala pocit, že o koncentrákoch už nemusí vzniknúť žiaden ďalší film, no potom prišla Zóna záujmu, ktorá túto tému uchopila celkom inak. V posledných desaťročiach sme mali možnosť vidieť rôzne filmové spracovania nevýslovnej hrôzy holokaustu. Ako ich vnímate?
Filmová prezentácia holokaustu je výzva, s ktorou sa podľa mňa takmer nedá vyrovnať. Ako ste spomenuli, existuje množstvo filmov a niektorým tvorcom sa podarilo vytvoriť mimoriadne umelecké diala. Shoah Claudea Lanzmanna napríklad pokladám za skutočné veľdielo, ale to je dokumentárny film. Hrané filmy sú oveľa problematickejšie, najmä preto, že ak hrôzu Auschwitzu zobrazia presne a pravdivo, sú z definície nepozerateľné. No ak sa na ne dá pozerať, znamená to, že skutočnú hrôzu holokaustu nezobrazujú presne. Nevyhnutne to bude rozriedená verzia reality. Tvorcovia filmu Zóna záujmu tento problém vyriešili tým, že odmietli ukázať samotný tábor. Bol to skvelý nápad. Myslím si však, že v princípe je rozumnejšie nájsť spôsob, ako príbeh vyrozprávať a nesnažiť sa ho zobraziť.
Vrbovi a Wetzlerovi sa podarilo prežiť peklo Auschwitzu, no obaja neskôr upadli do nemilosti komunistického režimu v Československu. Wetzler sa stal obeťou ďalšej perzekúcie po okupácii v auguste 1968 a pádu režimu v r. 1989 sa, žiaľ, nedožil. Vrbovi sa podarilo utiecť na Západ a vybudovať si nový život a kariéru, najprv v Británii a neskôr v Kanade. Veľa informácií o jeho živote a osobnosti vám poskytla jeho prvá žena Gerta Vrbová, ktorá žila v Londýne (zomrela v r. 2020 ako 94-ročná), a jeho druhá žena Robin, ktorá žije v Kanade. Aký to bol človek?
Začnem tým, odkiaľ som o ňom čerpal informácie. Mal som šťastie, lebo Rudolf Vrba po sebe zanechal množstvo svedectiev. V prvom rade tu boli jeho vlastné pamäti. Napísal výborné memoáre, ktoré vyšli pred skoro 60 rokmi. Okrem toho veľmi často vystupoval na súde ako svedok v procesoch s vojnovými zločincami aj s popieračmi holokaustu. A poskytol rozhovory historikom a filmárom ako Claude Lanzmann. Vďaka tomu máme tisícky strán, v ktorých zaznieva jeho vlastný hlas.
Navyše som mal obrovské šťastie, že som v Londýne vypátral jeho prvú ženu Gertu, ktorá bola ešte nažive, mala vtedy 93 rokov. Počas covidového leta 2020 som s ňou sedával v jej záhrade a počúval jej spomienky na muža, za ktorého bola vydatá a ktorý bol aj jej prvou láskou z mladosti. Toto bolo obzvlášť dôležité – Gerta ho totiž poznala predtým, ako sa dostal do koncentráku. Poznala ho ako chlapca. Vyvrcholením mojich návštev bolo niečo skutočne výnimočné. Raz mi povedala, že príde aj jej vnuk, lebo má doma niečo, čo mi chce dať, ale nevládze to sama zniesť dolu po schodoch. Vnuk išiel hore a vrátil sa s červeným kufrom. Ten mi spoločne odovzdali. A Gerta povedala: „V tomto kufri sú Rudiho listy, chcem vám ich venovať.“ V tom momente som vedel, že som bol vlastne predurčený napísať túto knihu.
A teraz k vašej otázke, aký bol. Jeden z dôvodov, prečo bol fascinujúcou postavou, o ktorej stálo za to písať, je to, že nebol jednoduchým človekom, ale že bol mimoriadne komplikovanou osobnosťou. Samozrejme, bol smelý, fyzicky zdatný, odvážny až hrdinský, ale vedel byť aj drzý, arogantný a nepríjemný a niekedy sa veľmi zle správal k ľuďom, ktorí ho milovali. Vedel byť aj zábavný a pojašený, mal rád kanadské žartíky. Pýtal som sa jeho prvej ženy, či niektoré jeho nepríjemnejšie vlastnosti mohli byť dôsledkom toho, čo zažil v Auschwitzi. Namietla, že trebárs jeho paranoja nebola dôsledkom týchto skúseností, ale práve tým, čo mu pomohlo v Auschwitzi prežiť. Odpoveď na tieto otázky prenechám čitateľom, ja som sa skôr snažil predstaviť ho ako plnokrvnú, nefalšovanú, komplikovanú a nekonečne fascinujúcu osobnosť.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach nášho letného dvojčísla Knižnej revue!
Foto: Philippa Gedge
