Rozhovor s britskou poetkou Carol Ann Duffyovou

Poézia tisíc a jedného hlasu

Hovorí britská poetka Carol Ann Duffyová

Verše britskej poetky Carol Ann Duffyovej (1955) upútavajú pozornosť čitateľov od začiatku jej krátkej, ale už hviezdnej básnickej dráhy. O tom, či prívlastky kritiky „originálne, priezračné verše“ nie sú nadsadené, sa môžeme presvedčiť vo výbere Nesvätá žena (LN Studňa 2006), ktorý zostavil a preložil Ján Gavura. O Duffyovej sa hovorí ako o nepodplatnej poetke, prísnej a presnej pozorovateľke, schopnej načúvať ľudskému hlasu a potom zhmotniť podstatu ľudského problému či dokonca celého života do jedinej básne. Vynikajúco zvláda techniku vnútorného monológu a pri svojej nepodkupnosti sa nezastavuje pred situáciami, ktoré iní obchádzajú alebo sa pri nich červenajú. Napĺňa svoju povesť nesvätej ženy, ale neuchyľuje sa k módnym alebo lacným trikom. Bez poézie sa cíti až „fyzicky osamelo“ a z tohto intenzívneho pocitu potreby básnickej komunikácie vzniká jej naliehavá výpoveď. Okrem zbierky Nesvätá žena, ktorá zachytáva autorkino prvé tvorivé obdobie (1985 – 1993), je pripravený výber osemnástich básní z Duffyovej najnovšej knihy Rapture (Picador 2005), ktorý vyjde po slovensky v prvej polovici tohto roka pod názvom Uchvátená. Jej intímny pohľad na tvorenie a spôsob, akým sa s poéziou dá spolunažívať, prinášame v krátkom rozhovore s autorkou.

* Prečo je poézia dôležitá?

– Pri toľkých problémoch, s akými sa v súčasnosti deň čo deň stretávame, sa básnik musí pýtať, načo je dobrá poézia, či to nie je náhodou zbytočná vec. Napriek všetkému si myslím, že aj tí najmocnejší v istom momente zažívajú bezmocnosť, beznádej a... A možno práve vtedy poézia dokáže vyjadriť pocity a obavy obyčajných ľudí a aspoň trochu pôsobí ako útecha či vyjadrenie vzájomnej ľudskosti, celkom ako nejaká nesvätá modlitba. Poézia bola pre mňa vždy povolaním, spoločníčkou v živote.  Cítila by som sa veľmi osamelo, keby som nepísala poéziu.

* Čo objavujete v prácach svojich študentov na kurzoch tvorivého písania?

– Zvyčajne hľadám niekoho, kto číta poéziu. Nečíta len súčasnú poéziu, ale vracia sa aj späť a má schopnosť vnímať aj staršiu poéziu. Nemyslím si, že hocikto, kto chce písať poéziu, tak môže robiť bez čítania a skúmania, ako to robili iní básnici. Takže hľadám niekoho, kto je súčasne čitateľ aj autor, a ak je to tak, zvyčajne je dobrým študentom.

* Ako vznikajú vaše básne?

– Jestvujú dni, keď píšem v ustálenom režime. Najprv odvediem svoju dcéru do školy a vezmem na prechádzku psa. Potom okolo desiatej dopoludnia sa konečne dostanem k svojmu písaciemu stolu a pracujem na básniach tak do tretej popoludní, keď odchádzam po dcéru do školy. Niekedy však idem na verejné čítanie poézie, inokedy na besedu v škole, a to sa už mení celý priebeh dňa. V ideálnom prípade je to však tak, ako som to opísala. Píšem asi päť hodín denne a niekedy ešte navyše hodinku-dve večer, keď už dcéra spí.

* Veľa vašich básní, najmä v zbierke Zlomyseľný čas sa zakladá na osobnej skúsenosti a má charakter výrazného súkromného vyznania. Necítite sa zraniteľná pri takomto odhaľujúcom spôsobe písania?

– Ešte pri žiadnom texte, čo som dosiaľ napísala, som sa necítila zraniteľná. Existujú témy, ktoré som nespracovala, aby som nenarušila pocit súkromia či neodhalila zraniteľnosť, takže som básne o nich ani nezačala. Keď už raz začnem písať báseň, stáva sa skôr literárnym ako osobným problémom.

* A aká je budúcnosť poézie?

– Neviem. Pokiaľ ide o mňa, pracujem na zdokonalení spôsobu čítania poézie, pokúšam sa poéziu prezentovať inak, priniesť nové nápady na čítanie poézie inou formou. Pokúšam sa urobiť z čítania najnevyhnutnejšiu časť kultúrneho života, aby sa tieto verejné prezentácie stali ešte populárnejšie. Možno to by bol spôsob, ako ľudí priviesť k čítaniu. Dnes akceptujeme, že ľudia si len tak nevyjdú von a nekúpia si tenký zväzok veršov, a že naozaj musíme znovu definovať, ako sa má poézia dotýkať ľudí. Nazdávam sa, že v tomto storočí budeme svedkami zmeny v prezentovaní poézie, a možno to ovplyvní aj spôsob jej písania. Podľa mňa sa tento proces začal s ťažkosťami už v dvadsiatom storočí, doteraz sa však robil spôsobom devätnásteho storočia.  

–jg–