Vyhľadávanie
Peter Getting (1975) publikuje prózy časopisecky, knižne i v rozhlase. Je autorom zbierky poviedok Klietky (2007) a románu Mrchovisko (2010, obidve knihy vyšli vo Vydavateľstve Slovart). Okrem autorskej literárnej tvorby sa venuje publicistike, v pouličnom časopise Nota Bene píše stĺpček Literarium a podieľal sa na viacerých nezávislých kampaniach umeleckého a spoločenského charakteru. Tento rok avizuje vydanie novej knihy.
• Patríte k mladšej generácii spisovateľov. Ako sa v nej cítite?
– V literatúre hrá čas úplne inú úlohu než v každodennom živote. Môžem sa cítiť akokoľvek starý, beztak vraj patrím k mladšej generácii spisovateľov. Ale čo je dnes mladšia generácia v literatúre? Dnes už aj deti v školách učia kraviny ako tvorivé písanie – chápem, ak to existuje na zašívanie intelektuálov – horšie je, keď to respondentom evokuje zdania absolútne vzdialené od reality. Páči sa mi stará anekdota ortodoxných Židov, podľa ktorých sa vážnym veciam – ako lekárstvu či literatúre – môžu venovať muži nad 70 rokov, podľa umiernených však, našťastie, od šesťdesiatky... Ja som pár rokov všetko po sebe pálil, písal som a pálil a zasa písal a zasa pálil. Túto kuričskú kariéru som uzavrel prvou nespálenou poviedkou, ktorá otvára moju prvú knihu. Dnes sa všeobecne málo páli, realita je zahltená odpadom.
• Veríte, že má ešte literárna tvorba zmysel?
– Verím, že keby mal človek brať veci len podľa toho, či majú zmysel, zostala by mu len slučka. Literatúra je však úchvatná hra, dialóg, najživšia komunikácia, zachovaná naprieč časom aj generáciami. Pamätám si, aké úchvatné chvíle som prežíval v mladosti nad knihou, teda dobrou knihou. Bol to skutočný dialóg, reálnejší než v realite, nútil ma hľadať odpovede a tie zas kládli nové otázky. Na tom úchvatnom čare sa nič nezmenilo od doby, keď pri jaskynnom ohni zaznel prvý príbeh prvého rozprávača.
• Kratšie literárne útvary ste najskôr publikovali časopisecky. Dnes máte za sebou už druhú knihu, román Mrchovisko.
– Mám viacero tematických okruhov, ktoré sa postupne dostávajú do knižiek. Prvú knihu som skoncipoval ako zbierku príbehov ľudí a zvierat pozatváraných za mrežami v jednej dosť príšernej zoologickej záhrade, kde je riaditeľom úslužný, distingvovaný pán, ktorého recenzenti označili za asi jedinú príjemnú postavu. Pritom má bližšie k satanovi. Poviedky boli navzájom prepojené, takže tvorili tak trochu rozbitý román a druhá kniha, román, to vlastne ešte zhrnul. Len vtedy to namiesto fragmentárnych próz bol príbeh o smrti, ktorý som úmyselne písal bez kapitol a všetkých tých moderných kľučiek, podľa vzoru starých románopiscov ako Defoe. Bol by som asi blázon, keby som si myslel, že z toho budú udalosti roka či davová literatúra, ale o prekvapenia aj tak nebola núdza, aj o tie negatívne.
• A ako vnímate reakcie? Aké boli?
– Rád hovorím s kýmkoľvek. V literatúre je však tichou podmienkou najprv zomrieť. Literárna kritika a reflexia vôbec je u nás v katastrofálnom stave. V súčasnosti nájdete síce tirády o každom debilnom tenisovom turnaji a obľúbených trenkách hercov, ale reflexie literatúry v mainstreame prakticky neexistujú. Výnimku tvorí tých niekoľko fanatikov, ktorí majú buď priateľov-recenzentov alebo venujú zásadnú časť svojej činnosti sebapropagácii a bombardovaniu redakcií, takže výsledkom je pár trendy románov a grafomanov, v tom horšom prípade indivíduá sprofanované komunizmom a mečiarizmom.
• Je to problém literárnej kritiky?
– Je to problém celej spoločnosti. A bude to tak dovtedy, kým ľudia budú označovať mafiána s jeho fľandrou za celebrity a čítať budú romány z komunizmu od agenta ŠtB, čo je asi také zvrátené, ako keby osvienčimský kápo písal po vojne ľúbostné romány z Poľska. Ako mám brať vážne reakcie na svoju tvorbu zoči-voči tomuto? Umenie je, žiaľ, dlhodobo ponížené na úlohu paškvilu dvorného básnika, ktorý skladal verše na toho-ktorého retardovaného kráľa, zo slobodnej tvorby, z tej krásnej ženy je len znásilnená opacha v roztrhaných onuciach. Servilnosť a mlčanie sú chlebom každodenným, a literárna kritika a veda tomu všetkému sekundujú. Lož je veľká hanba umenia. Ak mám čitateľa okradnúť o čas, prečo ho má stráviť s klamárom? Ako môžeme očakávať žatvu myšlienok u niekoho, u koho nebolo zasiate ani zrnko charakteru? Toto posledné povedal Thoreau v esejach o občianskej neposlušnosti. Ale dosť o celej literárnej obscéne. Niekedy premýšľam, koľko stromov museli zoťať pre moje výplody, a úprimne vravím, je to oveľa zdrvujúcejšie kritérium než to, aké mi nastavuje dnešná spoločnosť.
• Ste podobne kritický aj na stav súčasnej slovenskej literatúry?
– Nečítam literatúru podľa rasového pôvodu. Všade sa nájde záľaha braku a len kdesi v kúte smetiska sa krčí rastlinka. Rovnaká situácia je v moderných kníhkupectvách, kamenných či internetových, všade sa cez stĺpy kuchárok a odpadu musíte prehrabať ku kvalite, až sa človek pýta, či to smetie netvorí podstatu. Ja som navyše veľmi neposlušný čitateľ. Trápim sa s čítaním skoro tak ako s písaním. Na výber kníh má asi každý vlastný recept, a preto knižnica veľa naprezrádza o jej majiteľovi. Dnes sa však už vyrábajú nielen luxusné vydania pre zbastardených snobov so zdobenými chrbtami, dnes sa to už zjednodušilo a do obývačiek sa rovno predávajú chrbty kníh. Vložia sa do police a plnia rovnaký účel. Som asi aj totálne nemoderný čitateľ. Teraz napríklad čítam Isaaka Babeľa, mytológiu pôvodných Američanov a Antisthénovu filozofiu. Dobrá filozofia je totiž vždy aj literatúrou a dobrá literatúra filozofiou. To zvyšné sú drísty, aby sa zabil čas. Naproti tomu z dobrej knihy idú hlasy, ktoré je úžasné počúvať.
• Možno nielen pre literárnu tvorbu, ale aj publicistiku vás niekedy označujú za angažovaného, kontroverzného autora.
– Isteže, keď človek odmietne hrať v živote podradnú nadirigovanú úlohu a má na krku vlastnú hlavu s vlastným rozumom, je podľa väčšiny hlupák. Čudné, podozrivé indivíduum. Existovať sa však dá aj bez závislosti od všemožných ideológií a moci, ba dokonca si myslím, že literatúra a filozofia to svojho času mali za povinnosť. Sto rokov literatúry na Slovensku je však prechádzka veľmi smutnou, rozrytou záhradou. Desaťročia totalít urobili s ľuďmi svoje. Ja som už zažil všeličo, raz vraj mali bigotní veriaci problém s mojou poviedkou z rajskej záhrady, inokedy som mal vraj zákaz v ktoromsi literárnom časopise, čo bolo odôvodnené tým, že sa údajne politicky angažujem. Takto doslova. To ma skutočne rozosmialo. Odráža to práve to choré vnímanie vlastnej zodpovednosti, keď sloboda, nezávislosť a kritickosť sú chápané pomaly ako lepra. Odkedy mi narástol jazyk, dovoľujem si osloviť boha i sviniara, bárs toho prvého mi kážu písať s veľkým písmenom a bárs ten druhý sa momentálne hreje v priazni verejnosti. Drvivá väčšina umeleckej obce, žiaľ, koexistuje len paraziticky, nasiaknutá na tej-ktorej vládnucej moci, len aby kvapli granty a dalo sa poklonkovať ďalej, z čoho bude veľkolepý výsledok v podobe nového diela za výkladom kníhkupectiev. Rovnako koexistuje aj ideovo – nacionalizmus, komunizmus, nábožnosť, podľa toho, čo momentálne letí. Kopíruje to celú spoločnosť. Slušnému človeku je z toho nevoľno – a len tí najtalentovanejší z nás sa z toho dokážu smiať. Osobne mám však ďaleko k démonizovaniu doby, v ktorej žijeme. Rovnaké to bolo vždy a rovnaké boli aj ponosy.
• Nekazí publicistika literárny štýl?
– Kazí. Ale čo s tým robiť, keď sa človek hanbí mlčať? Je to istým spôsobom daň. A my tu v Európe sme tak trochu švihnutí, tá tradícia nemlčiacich spisovateľov je dosť dlhá a ja mám naozaj rád ľudí ako bratov Čapkovcov či Pära Lagerkvista, čo boli skutočné talenty. Kedysi som si dával veľmi záležať na literárnom štýle, dnes na to už kašlem.
• Z vašich próz aj názorov sa niekedy takmer zdá, že sa až nechcete páčiť...
– Pri dobrom diele nikdy nezáležalo, či sa páči, alebo nie. Je to mimo hraníc krásy, skôr nad nimi. Čo sa komu môže páčiť na Rembrandtovom rozpitvanom volovi alebo na Čakaní na Godota? Sú to veľké, dobre spravené diela, ale nie krásne. Líčenie nechajme modelkám. Taká vyčačkaná literatúra pripomína Ježiša zo svätých obrázkov, s tými umytými vlasmi a modrými očami, bárs bol Žid, človek takmer čaká, že prehovorí s talianskym prízvukom. Ale človek môže byť krásny, aj keď nie je boh. O kráse hovorí punkáč, ktorý chová potkana, že jediný rozdiel medzi potkanom a škrečkom je, že ten druhý mal lepšie PR.
• Vaše prózy inokedy tiež označujú za ťažko stráviteľnú, absurdnú literatúru...
– Áno, to je takisto celkom vtipné. Pretože ja to vnímam opačne a mám skôr rovnaký pocit z toho, čo žijeme. Všetko je naopak, hádam len spiace netopiere to vidia správne. Kedysi som napísal príbeh o jednom tajomnom vtákovi, ktorého nikto nevidel, ale obchodníci pohotovo vyrobili hračky s jeho podobizňou. Bolo to rok predtým, ako prišla choroba šialených kráv a s ňou fakt, že v našej civilizovanej Európe vyrábali detské hračky s kravičkou, ktorá sa po natiahnutí začala mrviť, zlomila sa jej noha a klesla na zem. Kto je tu potom viac šialený? Je to tak s mnohým, ak sa na to takto pozriete. Kupujeme si bežiaci pás, takže bežíme, aby sme stáli. V našich dokonalých európskych hajzľoch splachujeme pitnou vodou a stáročia po zrode gréckej filozofie posudzujeme ľudí podľa kože, do ktorej sa narodili. Nepovažujem sa za absurdného spisovateľa, pozoruhodné je skôr to všetko naokolo. Je to látka na oveľa viac než jeden ľudský život.
• Na čom aktuálne pracujete?
– Raz by som chcel dokončiť esej o umeleckej kolaborácii, na ktorej pracujem už niekoľko rokov. Bude tam dosť poznámok pod čiarou aj dokladov o prostituovaní v umení, no a keďže naši intelektuáli sú tak radi titulovaní svedomím národa a studnicami našej kultúry, bude sa volať Studne mútne. Aktuálne však pracujem na svojej tretej knihe, ktorú chcem vydať ešte tento rok. Vždy však píšem veľmi ťažko, potom všetko ešte tisíckrát opravujem a skladám ako koláž, takže to zaberá čas. Bude to súbor štyroch noviel a v porovnaní s predošlými knihami budú možno trochu menej ťažkotonážne, hoci na druhej strane papuľnatejšie texty. Bude to také moje malé účtovanie, taký môj malý Mein Kampf. Ale žiadny literárny luxus sa isto konať nebude, bude to ten istý Getting. Venovať ju chcem všetkým slušným ľuďom, ktorí nám svietia na cestu, keď je úplná tma. Len treba veľa hľadať a šmátrať, keď je toľko tej tmy.
