Chcel by som začať tento rozhovor osobnou spomienkou: vôbec po prvýkrát sme sa stretli v denníku Práca niekedy v roku 1966, v kultúrnom oddelení, kam som ako adept žurnalistiky nastúpil praxovať, a kde si ty už vtedy pracoval ako redaktor. Bola tam silná zostava: Ivan Mojík, Táňa Ruppeldtová (tá síce robila v hospodárskom oddelení, ale ku kultúre mala veľmi blízko), Peter Hirsch, Pavel Dvořák... Veľmi dobre si pamätám, že som bol očarený bohémskou, plodnou atmosférou kultúrneho oddelenia, jeho redaktormi – a početnými skvelými spolupracovníkmi – a to nepochybne ovplyvnilo celú moju ľudskú i profesionálnu dráhu. Boli to zlaté roky šesťdesiate, aspoň tak sa zachovali v naftalíne našej pamäti. Využijem teda túto príležitosť, aby som ťa požiadal o exkurziu do tých rokov: ako si spomínaš na šesťdesiate roky, aké mali vplyv na vývoj spoločnosti, na tvoj osobný vývoj a – takpovediac – na tvoju hodnotovú orientáciu? Čo ti dalo pôsobenie v redakcii Práca?
V Práci som prežil takmer desať rokov a všetko to boli, ako vravíš, zlaté roky šesťdesiate. Lenže ony až také zlaté zasa neboli. Nastúpil som do Práce ešte pred promóciou na konci roku 1959, v časoch, keď pred vilou prvého tajomníka ÚV KSS Karola Bacílka v Bratislave na Červenom kríži stával na stráži samopalník a odišiel v roku 1968 vo vrcholnom čase Alexandra Dubčeka. A to je teda riadny rozdiel, lenže taká bola aj redakcia Práce, na jednej strane čestní ľudia, moderní novinári, ktorí sa usilovali o lepšie noviny, a pokiaľ sa dalo aj o pravdu a väčšiu slobodu a na druhej nezničiteľní dogmatici stalinského typu. Tých prvých v Práci reprezentoval zástupca šéfredaktora, Juraj Charvát, mená tých druhých sa neoplatí spomínať. Nič neznamenali, ale zlí boli! Keď si Charvátova žena našla zamestnanie, poslali na jej manžela takýto posudok: „Je buržoázneho zmýšľania, lebo nosí klobúk, kravatu, rukavice, dáždnik a jazdí na koni.“ To nie je žart a vtedy to už vôbec neboli žarty: pani Charvátovú na hodinu vyhodili. Charvát si na svoj vyhadzov niekoľko rokov počkal. V roku 1968 založil časopis Výber (z domácej a zahraničnej tlače); do novej redakcie som s ním odišiel aj ja. Bola to veľká príležitosť uplatniť veci, čo som spomínal – modernú žurnalistiku, objektivitu, pravdu, slobodu. Výber sa stal senzáciou, žiaľ, zostal ňou aj v časoch takzvanej normalizácie po Dubčekovom páde. Zdravé jadrá, previerkové komisie, už ani neviem, ako sa volala inkvizícia tých čias, zhodná so stalinskými dogmatikmi, obohatená o karieristov a bezcharakterovcov. Vyhodili nielen šéfredaktora Charváta, ale aj všetkých ostatných. Okrem mňa: nebol som v komunistickej strane a strana sa v tom čase vyrovnávala s komunistami pravičiarmi. Nestraníci mali prísť na rad neskôr, preto mi dobrí ľudia poradili – a to najmä dočasný šéfredaktor Výberu Jozef Slamka –, aby som nečakal, dal výpoveď a našiel si miesto, kde sa na nejaký čas stratím. Stal som sa teda propagačným referentom Opusu, hudobného vydavateľstva plného krásnych dievčat, takže to trest naozaj nebol. Rád na to spomínam. Čosi zo spomienok sa dostalo aj do môjho románu Hriešnikov návrat, ktorý vyšiel o desať rokov neskôr.
Do tohto obdobia patria aj dve knihy, ktoré síce vyšli, ale vzápätí po vyjdení boli stiahnuté z trhu a zošrotované: je to kniha Ľudia roku 1968 –spoluautor Petr Brázda – a o rok neskôr Svet nahoty. Osudy týchto kníh sú svojím zvráteným spôsobom symptomatické pre časy, ktoré prišli po obsadení Československa, v rokoch tzv. normalizácie. Čo by si o týchto dvoch knihách chcel povedať? O čom boli? Ako si znášal skutočnosť, že boli zošrotované?
S obrovskou úľavou. Bol by som dal veľa zato, aby zošrotovali všetky zväzky, aby si strážcovia konsolidácie nejaký neodložili, lebo to bol ekrazit, ktorý ma mohol kedykoľvek pripraviť o hlavu.
Ľudia roku 1968 obsahovali rozhovory s najvýznačnejšími predstaviteľmi Pražskej jari, síce aj výborným hokejistom Golonkom, kráľovnou krásy Štrkulovou a podobne, no ktorékoľvek z ďalších mien, Dubček, Černík, Smrkovský, Císař, Šik, stačilo na vyhadzov a doživotne pošramotený kádrový posudok.
Svet nahoty sa zaoberal nepochopiteľným fenoménom tých čias, striptízom, ktorý spoločnosť rozdelil, vytváral neuveriteľne zaujímavé situácie, diskusie a polemiky, ale kým
Svet nahoty vyšiel, nastúpila normalizácia, ktorá ho predurčila už len do zberu.
Pre zaujímavosť a pre literárnu históriu treba spomenúť aj tvoje literárne, prozaické pokusy, prozaické diela: už v roku 1983 si napísal zaujímavú prózu Hriešnikov návrat, no v knižke Farby kaki (1998) si chcel čitateľovi vysvetliť, prečo si sa nestal spisovateľom – čo je aj podtitulom tohto diela. Stal si sa spisovateľom, no nestal si sa autorom vymyslených príbehov, literárnej fikcie, aj keď je zrejmé, že si mal takéto ambície. Máme dočinenia so zaujímavým umeleckým problémom: akási dvojdomosť, ak už nie rozpoltenosť. Táto skutočnosť si zaslúži otázku: aké boli tvoje literárne pohnútky, túžby, zámery? Prečo si sa –ako sám vravíš – nestal spisovateľom?
Bol som na vojne dva roky a musel som sa tým vyrovnať; svojím spôsobom – pomstiť. Surové i groteskné zážitky z tých čias som spracoval v niekoľkých poviedkach. Za titulnú
Farby kaki ma redakcia Kultúrneho života zaradila do súťaže k oslobodeniu Bratislavy. Keď som sa čudoval, ako do takej súťaže môže pasovať poviedka o mačiatku a zelenej buzerácii, povedal mi Kornel Földvári pamätnú vetu: „Keby sa súťaže robili k mojim narodeninám, zaradil by som Vás tam, ale teraz sa súťaží len k výročiam oslobodenia.“ Po vyhlásení výsledkov súťaže, v ktorej som získal jednu z cien, prišla ponuka z vydavateľstva Naše vojsko na knižné vydanie zbierky poviedok. Tým sa naplnila moja najväčšia túžba, lebo ja som chcel byť spisovateľom. Zaradili ma aj do vydavateľskej súťaže, a keď som aj tam získal akúsi cenu, bol som na vrchole šťastia: moja vytúžená prvá kniha sa stávala skutočnosťou. Potom však nasledoval krutý pád. Keď som si do Prahy prišiel po cenu, dali mi dve tisícky a potom ma vyhodili aj s poviedkami. Opísal som to v knihe
Farby kaki, ktorá vyšla s dvadsaťročným oneskorením a musel som si ju vydať sám. Tam je všetko, aj s podielom slovenských literátov na mojom ponížení. Nazdávam sa, že slovenská literatúra ma nikdy nemala rada a nemá dodnes, v podstate som však vďačný za lekcie, ktoré som dostal, aj keď vtedy poriadne boleli. Uchytil som sa v literatúre faktu, ktorá sa síce v slovenskej literatúre neráta a nikdy ani nerátala, ale ja som nanajvýš spokojný, dala mi pocit, že robím niečo, čo má zmysel, aj keď spisovateľom som sa nestal.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
