Slovanská fantasy je stále veľká vzácnosť

Rozhovor s autorom fantasy a vedeckej fantastiky Jurajom ČERVENÁKOM

Slovanská fantasy je stále veľká vzácnosť

Juraj Červenák (1974, Žiar nad Hronom), prozaik a filmový kritik. Po maturite na banskoštiavnickom gymnáziu (1992) pracoval v mestskom kine a kultúrnom stredisku. Žije v Košiciach a zaoberá sa výlučne literárnou tvorbou. Debutoval roku 1993 pod pseudonymom Thorleif Larssen románovou novelou Olgerd: Meč z Thomarenu, pod rovnakým menom publikoval viacero románov o populárnom hrdinovi barbarovi Conanovi v češtine (Conan a stíny Hyrthu, 1994, Conan nelítostný, 2000, Conan a svatyně démonů, 2002, Conan a dvanáct bran pekla, 2004) aj hrdinskú fantasy z vlastného sveta Tollrander – Klenot zakletého čaroděje (1994).

Roku 2006 napísal román z cyklu dobrodružnej vedeckej fantastiky Mark Stone pod názvom Mark Stone – Svatá válka. Od roku 1998 spolupracoval s časopisom Fantázia, kde publikoval filmové recenzie a poviedky v slovenskom jazyku. Práve na stránkach tohto periodika sa objavujú prvé prózy s čarodejníkom Roganom, ústredným protagonistom románovej trilógie, odohrávajúcej sa na pozadí ranostredovekých dejín strednej Európy v 8. storočí nášho letopočtu. Cyklus o Roganovi predstavuje trojica románov (Černokněžník – Vládce vlků, 2003; Černokněžník – Radhostův meč, 2004; Černokněžník – Krvavý oheň, 2005) a zbierka poviedok Černokněžník – Válka s běsy, 2006. Autor sa k postave plánuje vrátiť. Druhú románovú trilógiu (Bohatýr – Ocelové žezlo, 2007; Bohatýr – Dračí carevna, 2007; Bohatýr – Bílá věž, 2008) venoval ranostredovekým dejinám Ruska, jej hlavným hrdinom je bohatier Iľja Muromec. Inšpirovaný Starými povesťami českými zasadil do kontextu českých dejín 2-časťový román o Bivojovi (Bivoj Běsobijce a Bivoj Válečník, 2008). Nedávno dokončil román Sekera z bronzu, rúno zo zlata z homérskeho obdobia, odohrávajúci sa však na území dnešného Slovenska. Román vyšiel na pokračovanie v časopise Fantázia, knižne bude publikovaný, tak ako všetky doterajšie autorove diela, v českom jazyku. V súčasnosti J. Červenák pracuje na prvej časti románového cyklu Kapitán Báthory z čias protitureckých vojen v 17. storočí. Okrem beletrie píše recenzie a filmové kritiky do časopisov Pevnost a Filmag a na viaceré internetové stránky. Používa aj pseudonym George Callahan.

* Máš 34 rokov, na svojom konte šestnásť knižiek, poviedky v časopisoch, antológiách, peknú kôpku ocenení. Aké však boli tvoje spisovateľské začiatky?

– Udialo sa to priam zázračne ľahko a rýchlo. Začiatkom 90. rokov som poslal poviedku do súťaže O najlepšiu fantasy. Síce neuspela, ale dostala sa do rúk istému Arthurovi Lattenbergovi, ktorý práve zakladal vydavateľstvo Saga a zháňal českých a slovenských autorov fantasy. Zavolal mi, že poviedka sa mu páčila, či by som nezvládol napísať novelu alebo román. O 10 dní nato som mu poslal Olgerda. O ďalší mesiac knižka vyšla.

* Pri tvojej prvotine sa trocha zdržím. Olgerd je ruská podoba mena Algirdas, ktoré nosil jeden z litovských panovníkov, súčasník Karla IV. a takmer dobyvateľ Moskvy...

– Je to škandinávske meno. Nuž a tá novela sa odohrávala vo svete inšpirovanom severskými mýtami, takže tam pasovalo. Existuje ešte jeden Olgerd – postava z poviedky Roberta E. Howarda „...a zrodí sa čarodejnica“, ktorá patrí do cyklu o Conanovi. Je možné, že to meno do môjho príbehu „presiaklo“ práve odtiaľ.

* Prvá fáza tvojej tvorby (1992 – 1995) sa nesie v znamení fascinácie Conanom a klasickou hrdinskou fantasy s trpaslíkmi, elfmi, Keltami a Vikingami. Publikuješ pod pseudonymom Thorleif Larssen. Tvoje texty majú príchuť dobrodružstva, fantastiky, exotiky. Po niekoľkoročnej prestávke v publikovaní si sa roku 1998 k písaniu vrátil, ale tematicky už ide o historickú fantasy zo slovanského prostredia. Čo spôsobilo tento obrat?

– Zrejme za to môže Andrzej Sapkowski s jeho cyklom Zaklínač. On totiž ako jeden z prvých autorov použil v poviedkach slovanské mená a domáce mytologické prvky. To ma zaujalo a v okamihu, keď som sa ponoril do slovanského bájoslovia, záujem sa zmenil na fascináciu. Vtedy ma fantasy západného typu jednoducho prestala baviť. Ako sám vieš, príbehov o elfoch a trpaslíkoch a variácií na artušovské a nordické legendy je v tomto žánri habadej. Naopak, slovanská fantasy je stále veľká vzácnosť, a to nielen u nás. Asi aj preto sa mojim „slovanským“ knihám začalo tak dariť – pretože čitatelia aj vďaka nim zistili, že veľké hrdinské príbehy sa mohli odohrať nielen v Stredozemi či na hrade Camelot, ale aj v lesoch za Hronom, v Nitre alebo na Vyšehrade.

* Okrem písania príbehovej beletrie si autorom mnohých filmových recenzií, recenzie na knižky píšeš len sporadicky. Keby si mal zhodnotiť svoje prvotiny...

– Večne som nespokojný a kritickým okom sa dívam aj na knihy, ktoré som napísal pred dvoma, troma rokmi. Vraj je to dobre, lebo ma to núti neustále na sebe pracovať a zlepšovať sa. Dúfam, že to tak naozaj je. Ku svojim prvým knihám by som bol ako recenzent nemilosrdný. Možno majú isté remeselné kvality a dávku brakovej zábavnosti, ale voči naliehaniu môjho českého vydavateľa, aby sme urobili nové vydanie Olgerda a Tollrandera, zatiaľ zostávam hluchý.

* S ktorými autormi ťa najčastejšie recenzenti porovnávali, s čím si súhlasil, s čím nie – a na koho zabudli?

– Samozrejme ma porovnávali s Howardom a Sapkowským. Ich tvorba ma naozaj výrazne ovplyvnila. Černokňažník má veľa podobných znakov so Zaklínačom, to sa nedá poprieť. Lenže keď ma prirovnávali k Sapkowskému aj pri Bohatierovi, už som tomu nerozumel. Moje ďalšie vzory? Veľmi ma baví štýl, akým píšu klasici žánru Fritz Leiber alebo Robert Holdstock. Síce píšu celkom odlišne, ale obaja ma inšpirujú. Leiber schopnosťou vtipného nadhľadu, Holdstock umením funkčne skĺbiť históriu s mytológiou. No a naposledy som si vychutnal Jiráskove Staré povesti české, ktoré pokladám za učebnicu atmosférickej historickej fantasy.

* Za jeden a pol roka (zima 2006 – jar 2008) si napísal a vyšli ti tri zväzky ságy Bohatier z prostredia ranostredovekého Ruska s hlavnou postavou Iľjom Muromcom, dovedna takmer tisícpäťsto strán textu. Okrem toho si písal recenzie a prispieval do pravidelnej rubriky v časopise Pevnost. Písanie je pre teba práca. Ako to všetko zvládaš fyzicky a technicky?

– Neustále bojujem s pocitom, že sa nehorázne flákam a že keby som bol na seba prísnejší, napíšem možno dvakrát toľko. Na to, aby som stíhal písať všetko to, čo si vymenoval, mi stačí intenzívne pracovať tak tri, štyri hodiny denne. Samozrejme, k spisovateľskej práci patrí aj to, čo nazývam „ladenie sa“ – najlepšie knihami, filmami, hudbou.... No a pravdaže štúdium faktografických materiálov, editovanie textu, korektúry, každodenná komunikácia s čitateľmi na mojej internetovej stránke atď. Takže času venovaného tvorbe je omnoho viac, neraz je to aj práca na večery a noci, víkendy a sviatky. Pracovný deň začínam tým, že si po sebe prečítam a opravím text, ktorý som napísal predchádzajúci deň. Potom píšem až do poobedia a večer ešte „ťukám“ kratšie články na internet. Celkovo je to ale pohoda, stále je to pre mňa zábava a nejakú fyzickú či psychickú záťaž pociťujem len zriedka, najmä keď „horia“ termíny.

* V trilógii Bohatier veľmi citlivo a premyslene pracuješ s etnickým pôvodom hrdinov a vôbec s problematikou národa. Ukazuješ ranostredoveké Rusko ako križovatku národov. Tento obraz sa zhoduje s poznatkami modernej historiografie. Aké najdôležitejšie zdroje si pri písaní použil?

– Bolo ich veľa. Pekne som oprášil znalosti ruštiny a vyhľadal som si na internete knihy ruských historikov, ktoré sú na sieti voľne dostupné, a stiahol som si ich. V knižnici som objavil kaukazský Nartský epos, niektoré vzácne knihy mi požičali alebo darovali priatelia (Ugrofínsku mytológiu mi priniesol z Pobaltia istý Miloš Ferko). Teraz sa napríklad chystám na ságu o protitureckých vojnách. Dal som na svoj web výzvu, aby priatelia a fanúšikovia prehľadali doma knižnice a niečo k tejto tematike našli. Asi desať ľudí mi úplne nezištne poslalo knihy alebo prefotené materiály plné cenných informácií.

* Písal si romány o barbarovi Conanovi, jednu knižku o Markovi Stonovi – to sú postavy už hotové, s predvolenou charakterokresbou. Iľju Muromca v trilógii Bohatier si na základe bylinného predobrazu vytvoril sám, Rogan v cykle Černokňažník je výlučne dielom tvojej fantázie. Ktorý z prístupov k stvárňovaniu materiálu ti je najbližší?

– Najviac ma baví práca s „už hotovým“ historickým, mytologickým alebo literárnym materiálom, ktorý potom prispôsobujem svojmu príbehu. A to ozvláštnenie, ktoré vnesiem do notoricky známych historiek (o Muromcovi, o Bivojovi a Libuši, o Argonautoch...), to je práve zmysel mojej tvorby. Mohol by som si vymyslieť imaginárny fantasy svet a v ňom manipulovať postavami, ako by sa mi len zachcelo, ale to sa mi zdá príliš jednoduché. Naopak práca s mýtom či históriou, do ktorých vložíš vlastné postavy a vlastný dej bez toho, aby si narušil pôvodný príbeh a zároveň poskytol čitateľovi celkom nový zážitok, to si vyžaduje istú pokoru a zároveň je to výzva. Bez toho by som sa pri písaní začal čoskoro nudiť.

* Väčšina tvojich novších románov stojí na pomedzí historického románu a hrdinskej fantasy. Ktorý žáner je ti predsa len trocha bližší?

– Mám rád oba, ale akosi prirodzene prechádzam postupne od fantasy k histórii. V Černokňažníkovi bolo maximum mýtických dejových prvkov, v Bohatierovi už citeľne menej a Kapitán Báthory bude nadprirodzenom len zľahka dochutený. Prechody medzi žánrami nevnímam. Vlastne si vôbec nemyslím, že by medzi históriou a mytologickou či folklórnou fantastikou bol nejaký rozpor. Na príklade gréckych, artušovských či staroruských mýtov krásne vidieť, aká je línia medzi históriu a legendou tenučká. Navyše, keď sa príbeh odohráva v pohanskej dobe, tak mágia a mýtické bytosti sú samozrejmou súčasťou príbehu. V mojich románoch z neskorších čias bude mystiky pochopiteľne menej, ale stále tam budú ozveny povestí, povier a podobne.

* Prezradím na teba, že si v podstate filmový maniak, milovník napätia a krvi na plátne. Čo z filmovej techniky a filmového jazyka cielene využívaš v románoch?

– Mám rád filmy všetkých žánrov, od Titanicu cez Ramba až po Amarcord, len záľuba v hororoch možno trochu vyčnieva, pretože nie je bežná. Máš pravdu, že pri písaní používam, ak sa to tak dá nazvať, filmové prostriedky. Tvorím dobrodružnú literatúru, a tak ju dynamizujem „akčným strihom“ alebo opismi, ktoré evokujú vizuálny vnem. Čitatelia mi potom často píšu, že majú po prečítaní mojich kníh dojem, že videli film.

* Všetky tvoje knižky vyšli dosiaľ v češtine. Mohol by si osvetliť čitateľom Knižnej revue, prečo?

– V 90. rokoch slovenskí vydavatelia o nejakej fantasy nechceli ani počuť. V najlepšom prípade boli ochotní knihu v tomto žánri vydať, ak si autor sám zaplatí tlačiareň. Absurdné. Naopak v ČR to problém nebol, preklad sa urobil rýchlo, náklad bol slušný a honorár tiež. Navyše české vydanie „pokrylo“ aj slovenský trh. Dnes už je situácia iná, preto so svojím novým románom mienim osloviť aj slovenských vydavateľov. Uvidíme, či oň budú mať záujem. O slovenské vydanie veľmi stojím (už len preto, že ten román bude mapovať významný úsek našich dejín), ale záleží samozrejme na podmienkach. Písaním sa živím a český vydavateľ ma rozmaznal (smiech).

* Recenzie do časopisu Pevnost píšeš v češtine, ako je to s beletriou? Ako sa ti pracuje, cíti, myslí v tomto jazyku?

– Beletriu píšem väčšinou v slovenčine a môj redaktor, prekladateľ a vydavateľ v jednej osobe Robert Pilch si to jednoducho do češtiny preloží. Ale napríklad dvojdielny Bivoj vznikol priamo v češtine. Pokladal som za nemiestne písať román inšpirovaný (nielen dejovo, ale aj jazykom) Jiráskovými Starými povesťami českými v slovenčine a potom to prekladať. S češtinou sa kamarátim od začiatku môjho publikovania, denne v nej píšem články, dokonca robím korektúry v českých prekladoch svojich slovenských textov, takže je to pevný vzťah. Jednoducho sa prepnem spolu s gramatikou na mojom počítači a potom už to ide samo.

* V poslednom čase sa tvojej tvorbe podarilo preniknúť aj do iných jazykov...

– Vyšla mi jedna poviedka v poľštine vo výberovej antológii českých a slovenských sci-fi a fantasy autorov a taktiež v angličtine v prestížnom americkom magazíne Weird Tales. Je to najmä zásluha redaktora a editora Martina Šusta, ktorý má veľmi dobré kontakty „so zámorím“. Naopak, Vlado Ríša, šéfredaktor Ikarie, má dobré styky na Východe, takže vďaka nemu sa chystá ruské vydanie Černokňažníka.

* Na záver otázka-klišé – ale pre čitateľov dôležité. Čo pre nich chystáš?

– Momentálne pracujem na „vysnívanom projekte“ Kapitán Báthory (musím upozorniť, že hlavný hrdina nemá s Čachtickou pani okrem príslušnosti k významnému šľachtickému rodu vôbec nič spoločné). Príbeh sa odohráva v 60. rokoch 17. storočia, v čase poslednej veľkej invázie Turkov do Uhorska, presnejšie na územie dnešného Slovenska. Bola to údajne najkrvavejšia vojna, aká sa u nás kedy odohrala. Vtedy došlo napríklad k rozsiahlemu obliehaniu Nových Zámkov a veľkým bitkám pri Žarnovici a Leviciach. Celá románová séria sa však nebude odohrávať len u nás, príbeh zaveje šermiara Kornela Báthoryho aj do Benátok, do vojnou zmietaného Chorvátska či na Krétu obliehanú osmanskou flotilou. Nebude to tradičná fantasy, skôr „historicko-dobrodružný román s mystickými prvkami“. Ale aj fanúšikovia „môjho rodného žánru“ si rozhodne prídu na svoje. Chcem skrátka napísať epický dobrodružný román. V súčasnej slovenskej literatúre nič také nejestvuje, a to je podľa mňa veľká škoda.

Miloš Ferko