Vyhľadávanie
Rozhovor so spisovateľom Petrom Juščákom
V máji si pripomíname Deň víťazstva nad fašizmom. Časť spoločnosti ho má spojený predovšetkým so sovietskou Červenou armádou a zjednodušene Rusmi ako osloboditeľmi. Ako vnímate vy tento naratív?
Je nepochybné, že spojenci, ktorí oslobodzovali Československo a zbavovali Európu fašizmu, sa skladali z viacerých prúdov a sovietska Červená armáda mala najväčší podiel pri oslobodzovaní Československa. Treba však povedať aj to, že bol to Sovietsky zväz, ktorý ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny parceloval Európu spolu s Hitlerom, že Sovietsky zväz napadol Fínsko a zabral časť Poľska. Je na historikoch, aby napravili socialistické naratívy a priblížili fakty o mocenských turbulenciách v predvečer druhej svetovej vojny. Takže skutočnosťou je, že sme boli oslobodení od fašizmu a je nekorektné, ak sa toto oslobodenie popiera. Zároveň treba dopovedať, že radosť z porážky fašizmu a nádeje na slobodný život mali veľmi krátke trvanie. Stalinovým cieľom nebolo prinášať krajinám zbaveným hroznej diktatúry nezávislosť, ale na obsadených územiach nastoliť tú svoju, komunizmus. Takže, keď sa po rokoch na to pozrieme z hľadiska dnešného poznania, musíme sa vyrovnať aj so skutočnosťou, že po sovietskom oslobodení sme tu žili takmer polstoročie v totalitnom režime sovietskeho typu. Aj v reálnom živote oných májových dní trvala radosť z oslobodenia krátko, niekde dokonca len niekoľko hodín, pretože vzápätí sa začali represie a deportácie.
Deportáciami ľudí zo Slovenska do sovietskych gulagov sa zaoberáte už roky. Príbehy desiatich z nich ste spracovali aj v knihe Desaťkrát Gulag. Ktorý bol však pre vás ten prvý, čo vám nedovolil zaspať?
Každý z nich je plný dramatických chvíľ a tých znepokojujúcich je nezpočetné množstvo, hádam o tom niečo napovie ich knižný výber. Pre mňa bolo prekvapenie, že krajina – mesto, ulice, po ktorých chodíme a kde sme sa ako študenti veselo zabávali, nesú so sebou strašnú stopu, o ktorej sme vôbec netušili. Je to ako keď človek zablúdi na zaniknutý cintorín – zbiera chutné jahody a odrazu príde na to, že kráča po zabudnutých osudoch. Mal som podobný pocit, keď sa po osemdesiatom deviatom roku medzi mnohými témami krívd objavili aj únosy našich občanov do táborov v Sovietskom zväze. Vtedy som si uvedomil hĺbku mnohoročných klamstiev a utajovania, že po uliciach našej mladosti deportovali stovky ľudí nielen do fašistických vyhladzovacích táborov, ale aj do tých sovietskych. V čase, keď sme si ako študenti vytvárali vzťah k svetu, sme o tom netušili a zrazu sa prevalili šokujúce správy o sovietskych koncentrákoch. Ukázalo sa, aké množstvo ľudí postihli deportácie, vyšlo najavo, že otec mojej učiteľky bol gréckokatolíckym kňazom, preto bol deportovaný, rovnako aj učiteľ môjho otca zo Solivaru či dedo mojich kamarátov a ďalší ľudia z obce. Zavlečenie bolo dovtedy tabu, postihnutí aj ich rodiny museli mlčať. Štátna bezpečnosť bola vždy pripravená zakročiť a akékoľvek negatívne zmienky o Sovietskom zväze boli hodnotené ako trestný čin ohovárania bratskej krajiny. V čase otvorenia týchto tém som bol novinár v denníku Smena a tam som publikoval prvé výpovede ešte žijúcich ľudí z lágrov. Bol to čas vynárania neuveriteľných príbehov; dodnes pociťujem úctu voči mladým ľuďom, ktorí v lágroch dozrievali zrýchleným tempom a nenašiel som ani jedného, ktorý by o tamojšom režime vyslovil vľúdne slovo.
Tak sa teda začalo vaše pátranie.
To pátranie sa potom rozvinulo do širších rozmerov, pretože počty príbehov obetí neustále narastali. Každý deň sa mi zapĺňala skriňa kópiami listov, ktoré písali ľudia do Konfederácie politických väzňov v Prešove a tento archív som mal k dispozícii. Bolo to silné čítanie. Vtedy som si uvedomil, že nestačí opísať skúsenosti niekoľkých ľudí, niečo o tom povedať v rozhlase. Množstvo ťaživých osudov volalo po komplexnejšom spracovaní, ale sám som nemal predstavu, čo s tým ďalej, a priznávam sa, že ani som neplánoval bádať týmto smerom. Stále som len triedil, zhromažďoval, vypisoval zaujímavé state, odkladal záznamy a denníky, kopíroval dokumenty s cieľom, že by z toho mohla byť nejaká kniha...
To máte asi dosť veľký archív.
Archív sa postupne rozrástol, v tom čase sa konali konferencie zavlečených a tam som sa zoznamoval so žijúcimi obeťami deportácií. Niektorí boli výborní rozprávači, iní zas neboli veľmi ochotní hovoriť. K niektorým som chodil domov celé roky a vznikli medzi nami takmer rodinné vzťahy. Do Kežmarku som chodil za pánom Antalom raz či dvakrát ročne celých desať rokov, do Košíc za Ivanom Kováčom viac ako desať rokov a po jeho smrti za jeho manželkou, kde vyšlo najavo, že sovietsky láger okúsila tiež, a to rovnou cestou z Auschwitzu do Vorkuty. Živé kontakty mám dodnes s príbuznými a potomkami zavlečených a zbierku ich skúseností dopĺňam ďalej. Mnohé z táborov prepašované dokumenty predstavujú jedinečnú hodnotu nielen tým, akými zložitými cestami putovali domov tisíce kilometrov, ale aj cennými informáciami o skutočnom živote v týchto zariadeniach.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej májovej Knižnej revue!
Foto: archív P. Juščáka
