Úsilie o nový obsah a novú formu

Zredigoval si výber z prózy slovenskej ľavicovej avantgardy, napísal si komentáre a vysvetlivky, edičnú poznámku, portréty autorov a konečne aj doslov. Nie je to prvá antológia, ktorú si zostavil. Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930 vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve LIC (dnes SLC). V oboch prípadoch ide o literárne antológie, ktoré predpokladajú nutnosť voľby a predstavu celku. Aký kľúč zvykneš uplatňovať pri výbere textov?

Obe antológie si vyžadovali odlišný prístup. Pri Druhej moderne, keďže ide o tendenciu či prúd, ktorý nie je presne vymedzený konkrétnou skupinou autorov, som musel vyberať z pomerne širokého okruhu dobových prozaikov, a to tak, aby boli zastúpení kľúčoví autori druhej moderny, ale zároveň, aby boli prítomní i autori viac či menej okrajoví či celkom periférni, ktorých poviedky však potvrdzujú prítomnosť a relevanciu tematizovanej línie v slovenskej próze. Samotné texty mali predstavovať reprezentatívny výber, ktorý sústreďuje to najlepšie, čo v rámci druhej moderny vzniklo, a čo je zároveň typické pre druhú modernu všeobecne i pre jednotlivých autorov osobitne. Výberom som sa pokúšal predstaviť rôznorodosť autorských poetík, štýlov a prístupov k spracovaniu neraz príbuzných tém. Zároveň bolo mojím cieľom mapovať plochu celého desaťročia počnúc poviedkami z prelomu desiatych a dvadsiatych rokov až po koniec dvadsiatych a bezprostredný začiatok tridsiatych rokov. Pri DAV-e bola situácia úplne iná: išlo o konkrétne vymedzenú skupinu autorov a oveľa užšie bolo ohraničené i obdobie, ktoré reprezentuje skúmaný fenomén, v tomto prípade poviedkovú tvorbu davistov ovplyvnenú v rôznej miere avantgardnými a modernistickými poetikami a estetikou.

Pravdepodobne si sa viackrát konfrontoval s problémami, ktorých riešenia nie sú samozrejmé. V prípade antológie davistickej prozaickej tvorby ide síce o vymedzenú skupinu autorov, ale na zaradenie niektorých ich próz si musel, hádam, rezignovať...

Kým z obdobia, keď táto tvorba dosiahla svoj kvantitatívny i kvalitatívny vrchol, teda z rokov 1924 a 1925, sú v knihe zastúpené všetky publikované prózy, ako aj niekoľko próz, ktoré vyšli ešte začiatkom roku 1926, z rokov 1922 a 1923, predstavujúcich počiatočnú fázu tvorby, generačný nástup a postupné formovanie skupiny, som do výberu nezaradil niekoľko málo poviedok, ktoré ešte neodrážali ľavicové smerovanie toho-ktorého autora a typologicky sú príbuzné s prózou druhej moderny. Koniec koncov, práve niekoľko takýchto poviedok Jána Poničana a Jarka Elena som na ukážku zaradil do antológie Druhá moderna, týka sa to však i niekoľkých próz Daniela Okáliho a Andreja Siráckeho. Zároveň sa tieto vplyvy už začínajú miešať s vplyvmi expresionizmu, ktorý typologicky predstavuje jednu z ťažiskových línií davistickej prózy, takže zvažovanie a postup pri výbere jednotlivých próz boli v tomto ohľade veľmi pozorné, aby antológia naozaj obsahovala de facto kompletnú tvorbu davistov ako slovenskej ľavicovej avantgardy. Predstavu celku sa snaží navodiť i usporiadanie autorských blokov, ktoré, pokiaľ to je možné, popri vnútornej chronologickej organizácii každého bloku ilustruje všeobecnejšie vývinové rámce vzhľadom na formovanie skupiny a posun od tradičnejšie modernistických próz k avantgardnejším polohám davistickej prózy. Na ploche celej antológie od prvej po poslednú poviedku tak môžeme registrovať oblúk, ktorý próza davistov vykonala od začiatku roku 1922 po začiatok roku 1926. No a, samozrejme, samotnému výberu a usporiadaniu poviedok predchádzal podrobný prieskum dobovej časopiseckej produkcie a tlače, kde boli – či mohli byť – prózy davistov publikované.

Ich literárne práce boli roztrúsené vo viacerých časopisoch – v Mladom Slovensku, Svojeti, DAV-e, Pravde chudoby a ďalších. Viaceré z nich vychádzali v Prahe. Aký mala pre hnutie DAV, všeobecnejšie vzaté, význam Praha? Voľné združenie študentov – socialistov vzniklo z podnetu Zdeňka Nejedlého...

Praha bola pre vznik a formovanie skupiny kľúčová. Vzniklo tam už v roku 1922 spomínané Voľné združenie študentov – socialistov zo Slovenska, sformovala sa postupne „ideová skupina“ DAV a vychádzal tam i prvý ročník revue DAV (a potom aj viaceré ďalšie ročníky), ale napríklad aj časopis Mladé Slovensko, ktorý mal rozhodujúcu úlohu pri generačnom formovaní davistov už od konca roku 1922. Vplyvy pražského prostredia v ideovej rovine aj v oblasti estetiky a v programových otázkach sú dôležité. Je zaujímavé sledovať ich dynamiku najmä vo vzťahu k hnutiu Devětsil a špeciálne v čase, keď sa ten odklonil od programu proletárskeho umenia a svoje umelecké snahy definoval nanovo a celkom iným, v zásade protichodným spôsobom.

Narážaš na poetizmus?

Áno. Práve v súvislosti s poetizmom sa na oboch stranách začali veľmi markantne ukazovať rozdiely v samotnom chápaní toho, čo chápať pod moderným umením, pričom v jadre išlo o spor či antinómiu sociálne účelnej tvorby a čistého umenia. Riešenia na davistickej strane boli rôzne, najmä v rovine samotnej tvorby, ale ofenzíva, miestami naozaj nevyberavá, ktorú davisti začali proti poetizmu a Devětsilu v programovej rovine, vyvolávala dojem až frontálneho útoku.

Ich nezriedka radikálne útoky boli aj politické... Centralistická politika Hradu bola napokon tým, čo v tridsiatych rokoch davisti ostro kritizovali.

Ak budeme hovoriť o politickej rovine, potom už v polovici dvadsiatych rokov davisti reflektovali kriticky slovenské meštiactvo, podobne ako to české, i keď z celkom iných dôvodov; vyhraňovali sa aj proti praktickému čechoslovakizmu, ktorý považovali za prejav nacionalistického programu, a koniec koncov, politickú rovinu môžeme registrovať i tam, kde, napríklad, identifikovali na českej strane v oblasti kritiky mentorský tón a kultúrne predsudky.

Do akej miery si do textov redakčne zasahoval a prispôsoboval ich súčasnej jazykovej norme?

Mojím cieľom bolo podľa možnosti zachovať originálny slovník a štýl každého autora a v čo najväčšej možnej miere rešpektovať jazykovú a štylistickú podobu textov. Napriek tomu som bol vzhľadom na súčasnú jazykovú normu nútený do textov zasahovať predovšetkým na morfologickej rovine, pokiaľ ide o lexikálnu rovinu, slová sa menili iba v nevyhnutných prípadoch. Keďže predmetné texty boli vo svojej dobe publikované iba časopisecky, úroveň pôvodnej redakcie bola slabá alebo nijaká, navyše viacerí z davistov boli českého pôvodu, a teda špeciálnou kategóriou boli časté čechizmy, ktorých prítomnosť v textoch mala však i svoje dobové opodstatnenie. Čechizmy, ktoré sa medzičasom stali pre slovenčinu knižnými výrazmi, som napríklad v texte ponechával, rovnako i rôzne novotvary, zastarané alebo inak príznakové slová. Rovnako napríklad používanie cudzích slov a cudzojazyčných výrazov, skratiek a čísloviek (neupravených do slovného zápisu) som považoval za dôležité v texte ponechať práve ako konkrétny doklad avantgardnej inovácie a modernizácie umeleckého a literárneho jazyka.

Boli pre teba z tohto hľadiská užitočné aj skoršie knižné vydania ich literárnych prác, napríklad antológia Červená sedma (1964), ktorú zostavil Štefan Drug?

Antológia Štefana Druga je samozrejme priekopnícka, pokiaľ však ide o jazykovú úpravu, ak som miestami sledoval a porovnával jednotlivé riešenia, musel som sa riadiť iba vlastnou koncepciou, ktorá bola iná predovšetkým v odlišnom, väčšom dôraze na dobový jazyk. A jazyková rovina bola pre mňa rovnako dôležitá zložka celej antológie ako samotný výber a usporiadanie textov. Navyše, jednou z absolútnych priorít bolo pre mňa v plnej miere rešpektovať i pôvodnú vizuálnu podobu textov ako nedeliteľnú súčasť konkrétneho umeleckého textu, keďže práve syntéza literárneho a výtvarného prejavu je pre medzivojnové avantgardy a časť davistickej tvorby typická. Týka sa to formálnej úpravy textov, spôsobu zápisu, rôznych typov, veľkostí a hrúbok písma, typografických útvarov, vizuálneho usporiadania textu na strane, grafického osamostatňovania slov a viet a pod. To všetko sa malo podieľať na zachovaní dobovej atmosféry a autenticity textu, ktorý zároveň v rámci jazykovej roviny nemal vzhľadom na dnešnú jazykovú normu a prax na čitateľa pôsobiť rušivo.  

Čitateľ si však ľahko všimne diferencovanosť ich poetík. Kým Tomášik lyrizuje, Sirácky v opise skutočnosti ponúka ostrejšie hrany...

Pre mňa je práve tá rôznorodosť podôb davistickej prózy, pohybujúcej sa v širokom rozpätí poetík a funkcií, jedným z najzaujímavejších momentov, ktorý veľmi presne odráža špecifickú literárnu a kultúrnu situáciu Slovenska prvej polovice dvadsiatych rokov 20. storočia. Vždy opätovne zdôrazňujem extrémnu dynamiku, heterogenitu a diskontinuitu literárneho vývinu v tomto období, ktorých dôsledkom je synchronizácia literárnohistoricky následných poetík, ich syntetizácia a hybridizácia, a s tým aj množstvo kontradikcií a paradoxov, ktoré považujem za jeden z charakteristických prejavov a špecifických príznakov slovenského literárneho modernizmu. V próze davistov sa toto všetko  prejavilo naplno a nemalo by nás prekvapovať, že ich texty sú rôznorodé.

Je podľa teba niečo, čo prózy slovenskej ľavicovej avantgardy predsa len spája, najmä na úrovni modernej estetiky? Alebo aspoň naladenia...?

Ak ich niečo spája, je to, veľmi všeobecne a rámcujúco povedané, práve úsilie o nový obsah a novú formu. Kritériá, ktorými davisti nazerali na literárnu tvorbu, sa koncentrovali okolo otázky, čo je na umeleckom diele moderné, pričom však samotné chápanie „modernosti“ a jej konkrétne realizácie v prozaickej tvorbe majú rôzne podoby. Predsa len, ak by som mal identifikovať miesto, kde môže dochádzať k zjednocovaniu poetologicky a esteticky heterogénnych línií, a to nielen davistickej prózy, ale i poézie, zjednocovaniu, okolo ktorého prózy i básne davistov viac či menej dostredivo krúžia a ku ktorému sa intencionálne vzťahujú, potom by to bola kategória života alebo v širšom rámci modernistický vitalizmus, ktorý zároveň považujem za určujúci pre vnútornú dynamiku celého poprevratového desaťročia.

Foto: Mišenka Plantážnik