V prostredí, o ktorom píšem, je ťažké postaviť sa sám za seba

Medzi vydaním tvojej debutovej zbierky poviedok Šura a týmto novým románom ubehlo 10 rokov.  Posun v čase aj útvare je jasný a tipujem, že budeš dostávať otázky o týchto skutočnostiach. Využijem, že som medzi prvými, ale rozmením ich na drobno. Začnem poviedkou ako útvarom, pretože viem, že s tými si začínala už na literárnych súťažiach. Aké má poviedka pre teba ako autorku výhody? Čo ti poviedka prináša, prinášala?

Keď človek začína písať už ako tínedžer, prirodzene inklinuje ku kratším formám, akou je aj poviedka. A tak to bolo aj u mňa. Na jednej strane ťa do toho nútia literárne súťaže, takže rozmýšľaš v medziach krátkych próz, a na druhej ťa už v škole učia písať krátke formy. A preto bolo pre mňa prirodzené, že tá prvá kniha bola zbierka poviedok. Potom som však študovala scenáristiku a logicky ma ovplyvnilo aj to, čo čítam, akú literatúru preferujem. Čitateľsky uprednostňujem skôr román, väčší priestor na rozvitie deja. Tu je na mieste dodať, že Severné more považujem osobne skôr za novelu. A teda kým pri prvej knihe som sa bála ísť do dlhších dejových textov, tak so skúsenosťou zo scenáristiky, z mojej práce a z toho, čo momentálne čítam, som mala väčšiu odvahu ísť do dlhšej formy. Aj keď priznávam, že to bolo veľmi náročné.

Ako to už so zbierkami poviedok býva, niektorý text zaujme viac, iný menej. Myslíš, že pri románe toto riziko odpadá alebo sa mení na niečo iné?

Riziko je, samozrejme, v tom, že  pri poviedkach si môžeš z desiatich vybrať aspoň jednu, ktorá sa ti páči, ale keď ťa román alebo novela nezaujme na prvú, tak máš ako autorka smolu, lebo čitateľ to nedočíta. Pre mňa bolo v procese písania najťažšie udržať dej a prepliesť ho celou knihou. To som veľa riešila. Najmä keď som prepisovala knihu a robila viacero verzií, stávalo sa mi, že mi nejaká linka ušla – mala som ju napríklad iba v prvej časti. Kniha je totiž rozdelená na dve časti a stalo sa, že konkrétna linka v druhej časti prestala existovať. Nebolo to však odôvodnené, takže som si na to musela dávať veľký pozor a vedome s tým pracovať. Aj v tom bola teraz práca ťažšia, lebo poviedka má 5 – 10 strán, čo je ľahšie udržateľné. V románe som musela pracovať vedome s viacerými vecami.

Viem, že si bola počas vysokej školy na študijnom pobyte Erasmus v Anglicku. Siaha vznik románu sem?

V Anglicku vznikla poviedka Sketch, sčasti je z nej nakoniec úvodná kapitola knihy. Takže áno, siaha, ale potom som mala dlhú pauzu, keď som nenapísala nič. Bola som zo štúdia scenáristiky tvorivo príliš unavená, musela som veľa písať a tvoriť a literatúra musela ísť bokom. Čiže áno, úvod vznikol pred desiatimi rokmi na Erasme v Anglicku a sedem alebo osem rokov som o texte premýšľala, kým začal mať kontúry knihy.

Pristavím sa pri tom, čo si povedala. Totiž, moja osobná skúsenosť zo scenáristiky je úplne opačná: ja som žila v takom víre tvorivosti, že nápady sa len hrnuli a keď som odložila scenár, šla som písať poviedku.

Ja vôbec nie. Dokonca by som povedala, že na určitý čas ma štúdium scenáristiky tvorivo „zabilo“. Všetku energiu som vkladala do písania scenárov, ktoré boli pre mňa mimoriadne náročné. Hlavne preto, že som bola práve zvyknutá na kratšie formy a zrazu ma čakal 60 – 70 stranový scenár. A ja som prirodzene bifľoška, chcela som mať všetko perfektné. S odstupom času to hodnotím pozitívnejšie, ale vtedy to bolo pre mňa brutálne.

Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej marcovej Knižnej revue!

Foto: Kristína Vlčková