Vyhľadávanie
Andrzej Stasiuk – jeden z najprekladanejších poľských autorov, zakladateľ legendárneho vydavateľstva stredoeurópskej literatúry Czarne – zavítal v júni do Bratislavy na literárny festival BRaK, aby predstavil slovenskému publiku svoju knihu Cestou do Babadagu. V slovenskom preklade Karola Chmela vyšla vo vydavateľstve Absynt po 19 rokoch od jej prvého poľského vydania v roku 2004.
Dá sa považovať kniha Cestou do Babadagu za vašu rozlúčkou s 20. storočím?
Keď som ju písal, bol som do nej ponorený na sto percent, nelúčil som sa so storočím, ale dnes – s odstupom času – predsa len vidím, že je to už historická kniha... Realita prelomu storočí, ktorú opisuje, je diametrálne odlišná od dnešnej skutočnosti. Keď nejakú knihu dopíšem, už sa k nej nevraciam. Zaujímajú ma nové témy, objavujem mne neznámy, nedostupný svet, ktorý chcem opísať a priniesť v knižnej podobe. Ale jednako ma fascinuje, ako dokáže čas zobrať spisovateľovi z ruky zbraň!
V júnovej KR vyšla esej ukrajinského spisovateľa Serhija Žadana, v ktorej sa autor zamýšľa nad zmeneným spôsobom písania a uvažovania v časoch vojny. Hovorí, že pojem času sa radikálne zmenil. Čas zastal, je ako zľadovatená rieka... Podobne sa to deje aj s pamäťou -– človek sa bojí vracať späť. Strnulo čaká, kedy sa tá hrôza skončí. Ako vy vnímate svoje písanie na pozadí zločinnej ruskej agresie v susednej Ukrajine?
Serhij má absolútnu pravdu. Je to úžasný spisovateľ. Vydal som všetky jeho knihy, takže viem, o čom hovorím. Vojna komprimuje čas. Už existuje iba prítomnosť... Vlani som si, napríklad, zaumienil, že napíšem knihu o rieke môjho detstva Bug. Zamýšľal som ju ako jemný, melancholický, sentimentálny príbeh. Ale náhle som si uvedomil, že v skutočnosti píšem knihu o vojne, čiže o prítomnosti. Vojnou bolo vlastne poznačené celé moje detstvo: široká aj najbližšia rodina, všetky moje tetky, babky rozprávali o tom, čo bolo pred vojnou, ako bolo po vojne, vojna sa prebíjala do každého rozhovoru, komentovala akékoľvek dianie. Je to akási totálna existencia vojny, ktorá sa opäť zmaterializovala a po rokoch sa stala každodennou skúsenosťou už dnešných generácií. Mám 63 rokov a neviem, ako by som mohol byť užitočný priamo na fronte. A ako sa poznám, ani by som nedokázal opisovať pornografiu násilia. No spolu s mojou manželkou Monikou robíme rôzne zbierky, kupujeme terénne vozidlá, džípy, aby sme ich poslali na front, snažíme sa získať medicínske vybavenie...
Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii letného dvojčísla Knižnej revue.
Foto: BRaK/Mišenka Plantážnik
