ANJELIČKÁRKA – KOMENTÁRE (básne)
S Bachom som kávu
nikdy nepila
Musím sa k tomu stále vracať.
Akoby sa celuloidová páska
mojej pamäte
zlepila pri vysokej horúčke.
Je to zvláštne,
že ma tak dôverne poznal
tučný páchnuci muž.
Kdesi v pološere,
za točitými schodmi
prázdneho kostola,
udieral prstami
do klávesov organu.
V notách napísal
všetko, čo sa mi stalo
a ešte len stane...
A potom iný muž, v celkom inom čase,
presne podľa jeho pokynov
odovzdáva správu.
Mne,
sediacej v deviatom rade,
vystrašenej a neistej.
Ako sa mám s tým vyrovnať?
Na čo ešte čakám
Príliš slobodná
na to,
aby som sa nestala čajkou...
Ešte stále na hladine,
nohami vrastajúc do vody,
nechávam sa unášať
prúdom.
Čakám
na okamih,
v ktorom vzlietnem
a vrátim sa domov.
Lenže, kde je môj domov?
Ofélia v kláštore
Konečne som pochopila, že toto je vtip
a že ktosi silný
s nami nemiestne žartuje...
Hamlet hrajúci sa na blázna
a Ofélia definitívne šialená
na dne okresnej rieky.
Lenže niekedy sa dajú
veci pozmeniť,
v inej verzii Ofélia
prichádza do kláštora,
píše svoje detské drámy
o zrade,
ktoré presne podľa scenára
prehrávajú poblednutí anjeli z iného neba.
V tesnej cele smrti.
Medea II
Patrila som mu,
hovorím jemu, nie tebe,
pretože ty si len muž
na vzďaľujúcej sa lodi,
úbohý argonaut.
S prstami zaborenými do piesku
pobrežia,
patrím sebe.
O hlavu prevyšujúca
domorodé ženy z chóru.
Jediná.
Prijímam svoje mŕtve deti.
Aráve som s ňou skončil.“