Vyhľadávanie
Odkedy začali ponúkať odevy tejto farby, neváhala. Aj keď: čo je to za nápad! Pomenovať farbu podľa pokožky oválneho plodu, vlastne ju ukradnúť, napodobniť a obaľovať ňou ľudí! Navliekať ich do tričiek, nohavíc, pulóvrov čudesnej temnej farby... tajomnej... A pritom sa baklažány len nedávno objavili v predajniach, dovtedy sa s tými hladkými plodmi stretala iba počas južných, dovolenkových, trocha pojašených dní. V podobe prepečených nakladaných krúžkov.
No keď sa s ich farbou stretla v katalógu, prijala ju za svoju: bez zaváhania a zbytočného uvažovania. Možno si nevedomky chcela prinavrátiť čosi z nálady prímorských mestečiek, čosi z ľahkosti, ktorou si tam získavala ľudí. Možno chcela byť takou aj doma: otvorenejšou, prístupnejšou, veselšou... hoci si iba váhavo spomínala na letné chvíle opojného vína a opojných dotykov, ba aj na chvíľočky opojných vzájomných skúmaní.
Takže si prvý raz vytvorila štýl, jednoducho sa zabalila do baklažánovej, dokúpila si lak na nechty aj rúž, len topánkam dovolila kontrast. Nazdala sa, že vnikla do tajov novej farby, že ňou môže čarovať, že spolu s jej novosťou a nezvyčajnosťou sa stáva novou a nezvyčajnou aj ona. No baklažánová akoby mala iné zámery, nemienila len slúžiť a poslúchať, pútať vonkajším vzhľadom, chcela viac. Stále viac: postupne si podmanila ona ju a nie naopak,
farba odevu si podmanila svoju nositeľku. Prekvapená pozorovala svoju zmenu, postupne si ju zvedavo uvedomovala, už nešlo len o vonkajšok, o vzhľad - dnu, hlboko dnu v sebe nachádzala akúsi horkastú zrelosť, akoby už mala všeličo za sebou, hoci zažila ozaj len letmé chvíle a priblíženia, len tie prímorské úsmevy, rozhovory a trocha aj dotyky, ale
v baklažánovej sa aj tak cítila prezretá, zvnútra až priplná, prerastená skúsenosťami, akoby už všetko, naozaj všetko vedela, a hoci sa do ich prežívania ešte ani nevnorila, zvonka, na pohľad sa javila byť prístupnou, mäkkou, materskou... Prístupnou.
Nedalo sa nič robiť, jej povaha sa zmenila, minulé ja zutekalo. Ostala pripravená.
Napriek všetkému zotrvala v baklažánovom šate. Cítila, akoby jej nový obal prirastal na telo, no nezbavila sa ho: chcela sa dozvedieť, čo sa to na ňu rúti, možno ani nerúti, iba ju pomaly obklopuje, pomaličky si ju osedláva... Stretala pohľady, otvárala sa im, lenže oči útočili zo všetkých strán, oči všelijakých farieb, netušila, ktorý pohľad je ten pravý, jedinečný, na ktorý čaká, akiste čaká, keď je prihotovená...
Takáto pripravená, dozretá.
Začala vychádzať v noci. Možno sa už nechcela pozerať a vnímať. Premýšľať. Vyberať. Nasadla do nočnej električky, nechala sa odviezť až za mesto, túlala sa, túlala... A potom objavila aj autobusy, tie mávali dlhšie trasy, vtedy zostávala v priestore, v neznámom priestore až do prvého ranného spoja. Líhala si do trávy pri cestách. Aby si oddýchla, tak jednoducho, ako oddychujú zvieratá. Hľadela priamo nahor, toľko hviezd v meste nevidno... niekedy oddychovala v hŕbe sena, postupne sa stalo jej druhým domovom,
slastne sa vracala do silnej vône dozretej trávy, do výparov obnaženej, skosenej lúky.
Ale veď chcela... no nemohla si pomôcť. Márne si opakovala, čo to vlastne chcela, že chcela spoločnosť, lokály, nezáväznú lásku alebo aspoň nové priateľstvá, chcela sa rozprávať, smiať... tak ako vtedy v lete... A potom to prišlo.
Bolo to surové, bolo to s nikým. Pretože ho už nikdy neuvidela. Vlastne, nikdy ho ani nezazrela, nikdy mu nepozrela do očí. A nikdy sa tam už nevrátila.
Začalo liať. Neprestajne, a bolo po jeseni.
Vygumovalo sa to. Stratilo sa číslo autobusu... aj.
No nezabudla na vôňu sena... do ktorej sa už primiešalo trocha vlhkého rozkladu. A ešte na tú spúšť, nápor, na to skutočné... čo vlastne. Podľahnutie. Bez odporu. Bez rozhovoru, bez slova.
Nikdy sa tam už nevrátila. Uzrozumená.
Nikdy nezatratila súžitie s baklažánovou.
Nezriekla sa ho. Prirástla k nej, stala sa jej druhou, novou kožou. No baklažánová jej od toho dňa prinášala len to, čo sľubovala v katalógoch. Už žiadnu mäkkosť, horkosť, zrelosť. Len veselosť, dobyvačnosť, víťazstvá. Obyčajné prebíjanie sa životom.
Jedna z farieb.
