Vyhľadávanie
Berlínsky valčík priletel v noci.
Ráno ho objavili na streche letnej kuchyne. Žiaril oproti modrému májovému nebu ako medený čajník. Bol to urastený holub, dobre trénovaný ako poštár.
Obaja bratia pozorovali vtáka spod striešky studne. Stála uprostred veľkého dvora mestského dvojdomu. Dvor bol vysypaný bielym pieskom a v modrom jase tichého južného rána sa nádherne ligotal. Rozvoniavala káva, vinič, olej v súkolí studne a čerstvá voda. V stromoradí ulice sa ozývali hrdličky.
Chlapci mali vážne tváre, výrazne svetlé hlavičky a biele matrózky, mladší mal päť, starší sedem rokov, a keďže ich otec neobľuboval hypokoristiká, oslovovali ich: Ján a Pavol.
Ján bol mladší, choval holuby, o ktorých vedel práve len toľko, aby ho zaujímali najväčšmi zo všetkého, a Pavol zasa najradšej obchodoval. Žili v tomto južnom meste prvý rok, prechodne v dome po akomsi Jakabovi, čo sa hneď po vojne odobral za hranice. Zdedili po ňom červenú bričku s lucernou, vybielenú konskú maštaľ s rozmerným vidieckym lustrom a vyrezávané holubníky. V stajni teraz nocoval Vackov koník Radko, zelené holubníky obývali tri páry obyčajných holubov.
Ján vzrušene zašepkal:
„Je červený, žiari ako oheň! Pavol, to bude džin!“
Starší prevracal veľké svetlé oči, lebo od počiatku myslel na svoj obchod v letnej kuchyni. Jednostaj kupčil a predával, kdesi mu museli prijať zo tri kvapky arménskej krvi, len bol svetlý ako plamienok sviečky.
Vyhlásil: „Takého nemá ani pán Csomó!“
Mladší prikývol. Inak sa vyznačoval pokojom a veľkým detským smútkom. Od dospelých sa odlišoval vzrastom a neschopnosťou pomenovať svoje starosti. Ocitol sa práve na tej krátkej, ale prudko vystupujúcej krivke, čo sa zľahka dotkne stôp nadania, aby už o rok-dva klesla nazad do určenej dráhy, v ktorej aj on poputuje do všednosti a priemeru. Aj on tam poputuje, teraz však prežíva tie zázračné dni päťročného dieťaťa, za ktorými bude aj jemu smutno, a raz, keď dospeje a tieto dni pominú, aj on s horkosťou prehovorí: Ďakujem ti, detstvo, že si bolo.
„Mohol by ostať,“ povedal Pavol.
„Tak sa mi vidí, že tu len zosadol, iste nesie poštu do Bagdadu.“
„Kde?“
„Možno je to džin, poštový holub bagdadského kalifa. Letel v noci nad mestom s dôležitou správou, ale poplietli ho plamene, v ktorých sa raz narodil.“
„Si hlúpy ako bumerang, do Bagdadu plávajú poštové lode. Keď sa vrátim zo školy, naviažeme kukuricu.“
„Nitka ho zadusí."
„Neboj sa,“ povedal starší; teraz ho dojímali len obchody, štyri ročné obdobia a vôňa lekváru.
„Je to džin.“
„Nevládzem to počúvať!“
Pavol odišiel do školy, Ján sa pobral za matkou.
Medzi dvojitými dverami do kuchyne sa opýtal:
„Som hlúpejší ako Pavol?“
Matka odložila šálku kávy kúsok od seba, pretrela si čelo a vážne povedala:
„Nie. Myslím, že nie, ty len inakšie rozmýšľaš. Rozmýšľame všetci, len každý inakšie. A každý tak, aké má práve starosti.“
Chlapec prižmúril oči, lebo rád na ňu hľadel.
„Kto má väčšie starosti? Ja? Nie? Pavol?“
„Všetky starosti sú veľké.“
„Ale kto z nás má väčšie?“
„Všetky deti sveta majú strašne veľké starosti, preto aj všetci malí chlapci dobre rozmýšľajú.“
„Môže si Pavol myslieť, že som hlúpejší?“
Pokrútila hlavou.
„Povieš mu to?“
Krátko prikývla.
Preskúmal jej tvár a pobral sa pod vinič verandy, odkiaľ pozoroval červeného vtáka.
Akonáhle slnko začalo nemilosrdnejšie pripekať, holub ožil, nervózne povyskočil, náhle sa odlepil od horúcej škridly, vzlietol do čírej oblohy a rozkrúžil sa v pomalých a čoraz širších oblúkoch vysoko nad mestom ako kus plameňa.
Bál sa, aby holub nezmizol v oblohe, prosil ho, aby sa hneď vrátil, ale chvíľami mu odkazoval:
„Uleť, džin, lebo ťa predá za staré koliesko, on nemá rozum!“
Vták sa na okamih zastavil, zletel z neba ako horiaci meteor, zosadol, povyskočil, zlostne odbehol do tieňa a tam akoby skamenel v pohybe.
Chlapec sa usmial a líhajúc si šťastne na chrbát, hlboko sa rozdýchal.
Ktosi vošiel do dvora, potom náhlivo do kuchyne. Tušil, že to bola žena: pohybovala sa ticho a rýchlo ako tieň koňa alebo vtáka. Rýchlo vyskočil, o matku sa bál. Cez okno vnútorných dverí zazrel v kuchyni ženu otcovho kolegu. Nemal Kuricovcov rád, on ho chytal za líce, ona okrikovala svojho manžela. Ak sedeli Kuricovci s rodičmi v chodbe alebo na verande, do izieb bolo počuť len ju. Otec počas ich návštevy neraz odišiel blúdiť po izbách, sadol si do hojdacieho kresla, rozkolísal sa a zamračene hľadel do zeleného prítmia ulice.
Raz podráždene zašomral:
„Svet je prizložitý na to, aby ho posudzovala Kuricová.“
Ján sedel za písacím stolom a zo Zoológie odkresľoval holuby.
„Ani ja nemám Kuricovcov rád.“
Otec sa zvrtol a začudovane pozrel na syna. „Mlč!“ povedal dôrazne.
Chlapec sa strhol, odložil kovovú ceruzu a zadíval sa na ciferník stolových hodín.
„Páči sa mi tvoja úprimnosť,“ povedal otec vľúdnejšie, „ale nesmieš byť prísny. Musíš byť čestný, aby si dobre spával, ale prísny nebuď, lebo ťa nikto nebude mať rád. A nie je zlé, ak si človek zavše pripomenie, že aj dospelí boli maličkí. Nie je zlé hľadieť na dospelých aj takto. Čo povieš? Hm?“
„Hm,“ prisvedčil chlapec.
„Trocha som to prehnal,“ povedal otec, svižne vstal, udrel zľahka do stola a uľahčene vyšiel.
Matka stála pri sporáku, Kuricová sa už hniezdila za stolom.
Začul ju:
„... a ak mi už nepomôže ani horúci kúpeľ, zmlátim ho pumpou od bicykla!“
Matka očervenela a priskočila k dverám.
„Vyzeraj otecka, príde na obed.“
Pošepol jej: „Prečo ti smie tykať?!“
„Už príde, choď,“ povedala nahlas.
Zišiel po schodišti pod klenbu brány. Stávala tu Jakabova brička. Sadol si do výklenku v múre pre petrolejovú lucernu, vyložil nohy na bričku a hľadel zamyslene do rozžiareného neba, v ktorom bol najvábnejší práve ten neznámy červený vták.
Odtlačil drevenú bránu a vyzrel na ulicu, husto porastenú prastarými javormi, gaštanmi a lipami. Aj za veľkých dažďov premokla len po vytrvalom zmáčaní.
Šiel otec, v bledozelenom šere vyzeral veľmi vysoký a bledý, kráčal pomaly, takmer slávnostne.
Chlapec chodieval tichým šerom ulice najradšej chvíľu pred úplným západom slnka, keď stromy zalialo červené svetlo západu. Nato sa zotmelo, náhle a rýchlo, na konci ulice zamihalo voskové svetlo jedného z tisícich mĺkvych, bolestivo krásnych a nezabudnuteľných južných večerov. Potom sa ozval večerný zvon, prišla tma, do ulíc vleteli komáre, rozsvietili sa pouličné lampy a ráno potom prišlo azda už z iného sveta.
„Ty ma čakáš? začudoval sa otec.
„Máme nového holuba,“ povedal radšej hneď.
„Zasa?!“
„Priletel.“
„To poznám.“
„Je červený ako oheň. Bude to, tak sa mi vidí, džin.“
„Premenený na holuba?“
„Máš pravdu,“ prisvedčil.
„Krátke nožičky...“
„Nie, ocko, nevymýšľam si. Letel, tak sa mi vidí, s tajnou poštou do Bagdadu... alebo z Bagdadu, lenže zablúdil.“
„Nedoletel,“ povedal otec a odtlačil zelenú bránu.
„Oddychuje.“
„To som zvedavý, nakoľko zasa lakuješ svojho otca.“
„Ani za necht.“
„Vážna vec.“
Popod klenbu brány vošli do dvora a prešli po suchom piesku pod striešku studne, skadiaľ vychádzal sladkastý zápach odstátej vody. Ostala v kamennom žľabe, nedopil ju ráno Vackov koník Radko; žltý vysoký klusák.
„Lieta po nebi, ale medzi ostatné nejde.“
„Aristokrat.“
Otec prekvapene zastal, oprel sa o striešku studne, druhú ruku položil na synovu hlavu, ako to mal vo zvyku. Chlapec nemal toto gesto rád, nemohol pokojne hovoriť.
„Vzácny holub...“
„Páčilo by sa mi, keby sme ho smeli volať Džin.“
„Džin? To sa naň hodí, dohodnite sa.“
„Môže ostať?“
„Ideme obedovať.“
Šiel nerád, obedovať s otcom znamenalo spôsobne narábať s kompletným príborom, sedieť vystretý a mlčať. Ale nič sa s tým nedalo robiť, otec to považoval za prirodzenú vec.
V priestrannej chodbe s kamennou podlahou, kde matka počas horúčav prestierala, otec povedal:
„Mne by sa zasa, Ján, veľmi páčilo, keby ste už holuby nechovali. Znečisťujú verandu, ty ich rozmaznávaš... Čo povieš?“
Ozval sa zúfalo a náhle:
„Ocko, ale keď ja ich mám rád! Musím ti povedať, že ja ich chcem!“
„Hm.“
„Veľmi!“
„No dobre, počkám, kým z toho vyrastieš. Keby som ich vyhnal, nemal by si ma rád.“
„Mám ťa rád.“
„To mi nehovorievaš,“ povedal pomaly.
Vtom v kuchyni matke vypadol tanier.
„Čo to padlo?“
„Kosa na kameň,“ povedal otec začudovane. „No dobre, dohovorili sme sa, rozumiem, tie tvoje mláďatá nebeské nemôžeš ešte oželieť, lebo nevieš o nich všetko. Holuby ospieval aj Homér, ale ja ich nemám rád. Pokým ich. ľudia nespoznali, považovali holuby za symbol priateľstva, vernosti a lásky, ale už vieme o nich všetko. Alebo sa medzi ľuďmi zmenili ako psy. Dobre, Džina nakŕm, možno neodletí.“
Potom keď otec odišiel, chlapec medzi dverami kuchyne vyhlásil:
„Mám svojho otca rád. A vieme sa aj porozprávať.“
„A nehneval sa za holuba?“ opýtala sa matka od umývacieho stola.
„Nie. Správal som sa ako muž.“
Chvíľu sa na matku ticho pousmieval, potom sa pobral za holubom.
Niekoľko dní pred príletom červeného vtáka odbehla matka na trh a on sám strážil dom. Jeho obľúbený holub Belohlávok priletel na kuchynské dvere, vletel dnu, v šere kuchyne sa vystrašil, narazil zobákom do kachličiek nad sporákom a skĺzol do vriacej paradajkovej polievky. Celý deň preležal na streche, do rána zmizol.
Ráno veľmi nešťastne pobiehal po dvore, držal si hlavu, krútil sa od žiaľu v bokoch a rýchlo vyhlasoval: „Odletel umrieť. Možno, tak sa mi vidí, odletel na ich cintorín na nebesiach, alebo sa prepadol od hanby.“
„Mačka ho zožrala!“ povedal brat opovržlivo.
„To nie, Pavol, to ťažko, do mačky by sa nepomestil, pobiť sa ešte vládal, aj keď mal červené
nožičky.“
„Holuby majú červené nohy!“
„No dobre, ale tento mal aj nechty červené.“
„Pazúry!“
„No dobre, tak aj pazúriky mal červené.“
„Ty si ich videl?“
„Keď vyjdeš z vane, si červený.“
„Veď počkaj, keď príde otec!“
Otec naozaj zapochyboval o holubníku:
„Nezabudni, Ján, že takto kruto skončil aj vďaka tvojmu rozmaznávaniu. Mal si strážiť dom, ale svoju prácu si si nekonal, takže si sa nesprával ako muž. Pavol, ty v najbližších dňoch do dna zužitkuješ svoje obchodné schopnosti, holuby rozpredáš! A ty, Mária, dones mi, prosím ťa, čistú košeľu, škvarím sa tu ako vo francúzskej Afrike. Doparoma, taká smrť zlomí aj dospelého človeka!“
Otec trval na svojich rozhodnutiach, mal dobrú pamäť. Chlapec už vedel o otcovi rozmýšľať, vedel o ňom premýšľať slobodne, protichodne, a preto vedel o ňom aj hovoriť. Rozhovory s otcom boli preňho určitým druhom ťažkej práce, ktorá nadchýna. Otca zaujímal, ale najskôr vtedy, keď mlčal. Za svoj holubník mlčal.
