Vyhľadávanie
(úryvok)
Predstavte si jedno z väčších miest, napríklad Prahu, Viedeň alebo Londýn. Uprostred toho mesta si predstavte námestie.
Šiestimi ulicami cezeň prúdia dymové rieky a na vlnách kolies nesú lakované trupy karosérií. Máte to? Ak áno, tak ste práve vstúpili na námestie, na ktorom sa začína táto rozprávka.
Na tom, že námestie je plné hluku, kriku a pohybu, by nebolo nič nezvyčajné. Nezvyčajné sú tu dve úplne nehybné, úplne tiché veci.
Prvou je veľký tabuľový fotoaparát na drevenej trojnožke. Bradatý fotograf ho rozložil na zebre medzi dvoma ulicami, sám strčil hlavu pod čiernu plachtu a znehybnel.
Druhou nehybnou vecou je socha stojaca pod starými dubmi v cípe medzi zbiehajúcimi sa ulicami. Tvár sochy vytesanej z bieleho pieskovca vyžaruje pokoj. Jej prebodnuté dlane sú otvorené v tajomnom geste dávania. Kameň pri nohách sochy sa matne leskne od vosku sviec, ktoré tu horeli a zhasínali počas nespočetných nocí.
A práve na tú sochu fotograf zaostril svoj fotoaparát. Cvak, cvak – rozhojdané lístie znehybnelo nad sochou. Cvak – detail rúk. Cvak – záhadný pokoj tváre…
II.
Fotograf mal syna. Hoci bol bez brady, chlapec sa takmer vo všetkom podobal otcovi. Damian (tak sa chlapec volal) vždy so slávnostnou nedočkavosťou čakal, čo otec vynesie z tmavej komory.
Tentoraz to boli len dve fotografie. Ale aké fotografie! Otec ich zavesil na biely panel a znova sa stratil za dverami.
Damian pristúpil k fotografiám, aby si ich mohol obzrieť zblízka. Hneď z prvej zaviala naňho vlhká vôňa dubov, pod ktorými napoly ukrytá v lístí stála záhadná socha. V tej soche však musela byť nejaká zvláštna sila. Zmocňovala sa ho a priťahovala ho k sebe dovnútra.
Ani nezbadal, kedy a ako prekročil biely rám fotografie. Teraz stál na okraji rozľahlej lúky. Náprotivná strana bola celá zastavaná šiatrami. Vyzeralo to, akoby lúku pokryl roj obrovských rôznofarebných motýľov. Vedľa stanov sa pásli kone a vedľa koní stáli drevené vozy prikryté kobercami, aké sa kedysi tkali zo starých handier.
Neďaleko sochy (tá tu stála rovnako tajomná a nehybná ako na fotografii) bol zhromaždený veľký zástup. Zacítil vôňu kadidla. Vánok mu priniesol monotónny zvuk modlitieb. Biely dym, čo stúpal z kadidelnice, postriebril fialové rúcha kňazov.
Zaznela posledná pieseň a zástup sa pohol smerom k táboru. Damian sa rozbehol za nimi. Zamiešal sa do davu a dal sa ním unášať, kým sa mu nepodarilo zachytiť okraj plášťa jedného z kňazov. Kňaz sa obrátil.
– Čo chceš? – spýtal sa prísne.
– Koho zobrazuje socha, pred ktorou ste sa modlili? – vyhŕklo z Damiana.
– Pána, ktorému sa budeš zodpovedať za podobné žarty, – duchovný otec nevedel zakryť hnev.
Viac Damian nepočul. Vzďaľujúci sa hlas prehlušil vlastným dychom, ako utekal. Pred sochou zastal. Lapajúc po vzduchu, skúmavo hľadel do kamennej tváre. V záhadných črtách však nepostrehol ani náznak toho, čo uzrel v kňazovom pohľade.
Z opačnej strany takmer nečujne prišli k mohyle milenci. Čiernooký chlapec niesol v ruke kytičku nezábudiek.
– To aby si nezabudla, – hovoril, keď kládol kvety na vosk k nohám sochy.
– Kto je to? – Damian ukázal na sochu.
Pozreli na neho neprítomne, akoby ich bol vytrhol z hlbokého spánku.
– Možno naša láska, – povedalo dievča a pobozkalo svojho chlapca na ústa.
Milenci sa stratili v lese a Damian sa vrátil do tábora. Pomedzi šiatre z hrubého plátna sa dostal až k stredu, kde horelo niekoľko ohňov. Nad jedným z nich sa na medenom ražni opekalo prasiatko. Tuk prskal uprostred horúčavy, zapaľoval sa a zhasínal tak, že oheň pulzoval, akoby plamene dýchali. Ľudia, ktorí sa pred chvíľou modlili, teraz hodovali. Všetci boli z toho istého cesta: sedliaci ružoví, tuční, hrčovité ruky aspoň nakrátko odpočívali na zamastených šatách. Smiali sa, spievali, niektorí tancovali. Uprostred kruhu odpočívajúcich tiel stál muž s okrúhlou spotenou tvárou, pohojdávajúcou sa sem a tam na prasačom krku. Ten zabával celú spoločnosť.
Damian sa odvážil až k nemu.
– Strýko, strýko, – zakričal, – koho zobrazuje socha, pred ktorou ste sa modlili?
Chlap zvážnel.
– Je to… Ehm... Asi takto... On nám dáva chlieb, mäso.
– Vôbec, napríklad aj toto víno, tento rajský mok, – posledné slová vyprskol so smiechom a podal chlapcovi krčah s vínom.
Damian uchopil hlinený džbán a chlipol si z chladného nápoja. Po tele sa mu rozlialo teplo, ale v ústach mu zostala trpká chuť. Striasol sa a krčah vrátil mužovi.
Asi malo pravdu dievča, premýšľal, keď sa vytratil od rehotajúceho sa davu a pomedzi napäté šnúry šiatrov hľadal cestu z tábora.
– Láska…
Cestou dostihol starenu ťažko stúpajúcu do vŕšku. – Aj vy idete k nemu, starká? – opýtal sa.
– A kam inam by som šla, chlapče. Jedine tam je ešte miesto pre starenu ako som ja. Telo mi zvädlo, koža ovisla. Spálila ma láska muža, deti ma vycicali. Život ma odhodil nabok, muž zľahostajnel, deti ma opustili, kam by som šla? Zapálim sviečku a budem preberať zrnká ruženca bez túžby a bez myšlienok.
Damian si spomenul na sviežu vášeň v očiach milencov – láska...
Sova z akéhosi vzdialeného miesta ohlasovala príchod noci.
S postupujúcim večerom farby naokolo tmavli, tiene sa predlžovali po lúke, až sa napokon všetko ponorilo do jedinej tône, akoby celé nebo prikryli krídla čierneho vtáka. Posledný oheň, ktorý ešte horel v tábore, vyzeral v tej diaľke ako osamelý uhlík v dohasínajúcej piecke. Damian ani nezbadal, kedy starena odišla.
Keď strieborná minca mesiaca vyplávala nad zafírovú hladinu lesa, z tône dúbravy sa vynorila tajomná postava. Chlapec ju so zatajeným dychom pozoroval, ako prichádza, osvetlená svetlom sviece, ktorú niesla. Bytosť akoby nie z tohto sveta: zdalo sa, že rúcho z drsnej vrecoviny prikrýva len kostru bez mäsa, dlhé biele vlasy žiarili ako temná svätožiara a nestrihaná brada v snežných kaskádach padala na útlu hruď.
Muž prišiel až k soche a sviecu, ktorú niesol, postavil k zvädnutým nezábudkám.
Damian vystúpil z tône do mesačného svetla.
– Pane, nikto mi nevie povedať, kto je tento muž, – zašepkal, keď na neho starec uprel spýtavý pohľad. Očami pokynul k soche.
Muž mlčal a Damian napäto pozoroval, ako jeho pohľad blúdi po kamennej tvári skrytej medzi lístím.
– Človek je zviera na polceste k nebu, – povedal cudzinec ticho, – zviera s hviezdou v srdci. Každý z nás sa môže pošmyknúť, – náhle muž pozrel chlapcovi priamo do očí. – Každý môže skĺznuť do priepasti nevedomia. Volanie tela je v nás mocnejšie ako rev leva. Omračuje nás a podmaňuje si zmalátnenú vôľu.
Cudzincov pohľad teraz blúdil po lúke, akoby hľadal posledné svetielko stratené medzi šiatrami.
– Nediv sa im. Hľadanie unavuje... Toľkí už utopili hviezdu ducha na dne živočíšnych vášní. Viem, – dodal po chvíli, – nevedeli, lebo ani nemohli vedieť. Ako by mohli poznať to, čo v nich už dávno umrelo?
– A ty... –zašepkal Damian váhavo, – ty ho poznáš?
Neznámy podišiel k soche, vzal sviecu, zdvihol ju a nepokojný plameň náhle ožiaril pokojné črty sošnej tváre.
– Nepoznám, poznávam, – povedal.
– A ja ... ja... Akoby som ho mohol poznávať ja? – spýtal sa Damian, ktorého čoraz väčšmi uchvacovala tajomná moc jeho slov.
– Poď, – riekol muž a vykročil pred ním do temnoty lesa.
Nadránom prišli k domu ukrytému hlboko v horách. Pánty zavŕzgali a oni vstúpili do šerej izby, v ktorej sa prehrabávali nehmotné prsty svitania. Skúpe svetlo vyhmatávalo z tmy nejasné obrysy vecí. Chlapcovu pozornosť upútali nákresy rozvešané na stenách.
– Kedysi som chcel zostrojiť krídla, – vysvetľoval starec.
– Celé roky som zasvätil týmto nezmyslom, – starec zdvihol zo zeme čudesnú konštrukciu z dreva a voskovaného plátna pokrytého orlím perím.
– A kto je toto? – spýtal sa Damian. Prezeral si práve portrét chlapčenskej tváre zavesený medzi projektmi.
– Syn, – odvetil starec sucho.
– Máš syna?
– Nemám ... Zomrel.
– Zomrel?
– Nedokázal sa udržať vo vzduchu, – starcov hlas znervóznel.
– Zomrel, keď sme skúšali jedny z týchto krídel, – dodal po chvíli, aby ukončil napäté ticho.
– Bola to nezmyselná utópia, – pokračoval už pokojnejším hlasom. – Človek nedostal krídla vtákov, duch je jeho krídlami. Duch, ktorý sa rozpína, rúca väzenie tohto zvieracieho tela, prestupuje zemou i nebom. Duch človeka je neobmedzený. Celý vesmír so všetkými slncami, planétami a hviezdami je preňho len zrnkom prachu v rozmernejšom univerze vedomia...
– To je ten, ktorého hľadáš, – dodal, keď otváral dvere do ďalšej miestnosti.
Damiana zrazu ovial ovanul pach prachu, hniloby a plesne. Miestnosť nemala okná. V úzkom pruhu svetla, ktorý sem dopadal z otvorených dverí, uzrel pred sebou tajomné útvary. Stĺpy, pyramídy, beztvaré kopy pripomínajúce rozpadnuté hrobky na starom cintoríne, vypĺňali celý priestor miestnosti. Keď si oči privykli na tmu, začal v čudesných útvaroch rozpoznávať kopy kníh. Zdalo sa, že je tu všetko: od kamenných tabuliek s klinovým písmom cez staré pergamenové kódexy, zvyšky papyrusov, ťažké hrubé zväzky zažltnutého papiera v kovaných obaloch z teľacej kože až po knihy podobné tým, aké mal doma v knižnici.
Starec, ktorý sa medzitým vzdialil, priniesol horiacu lampu.
– Zostaň tu a čítaj, – povedal, – v hlbinách tisícročia zhromažďovanej múdrosti sa stretneš s tým, ktorého hľadáš.
Možno uplynuli len dni, možno uplynuli celé mesiace, kým Damian sedel na drevenej dlážke a čítal. Duch, ktorý sa v ňom zobúdzal, rástol a čoraz zreteľnejšie rozprestieral krídla. Vznášal sa nad posvätnými miestami Indie, načúval nezrozumiteľnému mumlaniu tibetských mníchov, načúval vetru v modlitebných mlynčekoch a načúval zaklínadlám v prúdoch starej Gangy, kým jej bezvládne vlny unášali vence kvetov do ružového súmraku.
Odchádzal a vracal sa po všetkých cestách vekov ku perlám tajomstva, k prameňom poznania prýštiacim v prastarých horách histórie.
Vznášal sa v južnom slnku nad aeropágom, vnáral sa do šera tébskej hrobky, plynul dutinou v zoschnutom tele múmie. Vznášal sa nad morušovníkom, bzučiacim rojom múch, pod ktorým žena veštila z hustnúcej krvi na mŕtvej kobyle.
Bol všetkým a bol všade. Vnímal, ako sa v ňom rozplynuli hranice, cítil, že prekonal svoju obmedzenosť. Teraz sa vtetuje do trávy, do kameňov, pulzuje v kmeňoch lesných stromov, stúpa oblohou, rozprestiera sa v prázdnom priestore medzi hviezdami, napĺňa univerzum.
Ako mohutnel jeho duch, veci okolo zanikali a zostával len on sám. Sám pútnikom, cestou aj cieľom cesty.
Časť jeho detskej duše, ktorá zostala nedotknutá temnou premenou, začala v ňom volať o pomoc. Malé zrnko chlapčenskej rýdzosti postačilo, aby v kozmickom povznesení rozpoznal pekelnú samotu.
– Som sám. Bojím sa, – ozvalo sa v ňom srdce.
– Bojím sa, – zašepkali ústa.
– Bojím sa, – vykríkol a vybehol z miestnosti.
V poslednom svetle dňa uzrel starca sedieť za stolom a nakláňať sa nad stránkami knihy, ktorú súmrak sfarbil do ružova. Trocha sa mu uľavilo. Po toľkých dňoch samoty znova videl človeka.
Zdalo sa, že ho starec nespozoroval, preto pristúpil k nemu a položil mu ruku na plece. Pod prvým dotykom sa však rameno rozostúpilo, starec sa rozsypal a zostala po ňom len kôpka popola, ktorú jemne víril vánok prúdiaci do izby otvoreným oknom.
Utekal taký, ako vybehol.
Utekal šerom lesa v ústrety tmavej noci. Potkýnal sa, padal, vstával, nevedel, kam má utekať, ani kam uteká. Utekal, kým temné koruny nad ním nerozhrnuli oponu čierneho lístia a nad hlavou sa mu otvoril priestor plný hviezd.
Stál znova pod sochou, ktorá mu dosiaľ neprezradila svoje tajomstvo. Zarazený však začal rozpoznávať v priestore pred sebou jedno z námestí rodného mesta. Ulice, ktoré bývali rušné po celý deň, po celú noc, boli teraz neprirodzene tiché. Ani v jednom okne sa nesvietilo. Námestie pohrúžené do tmy sa zdalo ľudoprázdne.
Až po chvíli začal rozpoznávať na chodníkoch medzi domami ľudí v sivých oblekoch. Nehlučne a osamelo ako duchovia križovali námestie.
Jeden z čudných pánov do neho narazil. Damian sa obrátil a v slabom svetle hviezd uvidel jeho tvár. Z miesta, kde očakával oči, na neho hľadeli prázdne očné jamky.
Všetci sú slepí, pomyslel si a rozbehol sa námestím, kľučkujúc medzi blúdiacimi postavami, a ani si neuvedomil, kedy a ako prekročil biely okraj fotografie.
III.
Ako keď sa preberáte z hlbokého spánku, Damian si len pomaly začal uvedomovať veci v izbe. Zvonku k nemu doliehali hlasy večernej ulice. Po stenách izby tancovali dlhé tiene kreslené neostrými lúčmi. Tiene milencov spolu s tieňmi sedliakov a vyciveného mudrca nehlučne tancovali svoje bolero.
(Neopustia tie tiene už nikdy jeho detskú dušu?)
Na stene pred Damianom visela tabuľa. Mimovoľne k nej pristúpil, aby si prezrel druhú fotografiu. Bola na nej len tvár.
– Kto si? – zašepkal chlapec a pristúpil tak blízko, že už nevidel nič, len tie podivuhodné oči.
Akoby sa díval do hlbokej studne pamäti, do tichej chladnej vody dávna, k nenahmatateľným prameňom svojho počiatku.
Tie nepochopiteľné oči ... Tie oči ...
Uprostred náhleho ticha začul šelest. Najprv len vzdialené zurčanie, potom však čoraz jasnejšie rozoznával tóny tichej hudby. Melodické údery bubnov sa spájali v spoločnom rytme s tepom jeho srdca, so šepotom jeho výdychov.
Nebola to ani harfa, neboli to ani píšťalky, ani struny huslí, bolo to všetko dokopy a ešte oveľa viac v ňom aj okolo neho, úplne všade.
– Kto si? – volal chlapec celou svojou bytosťou a hudba mu odpovedala.
– Poď... Poď...
Na dne studne sa ocitol pri brehu neznámej rieky. Po teplom piesku pomedzi úlomky perlete a prázdne lastúry podišiel až k jej hladkej, takmer nehybnej hladine.
– Poď... Poď...
Hudba sa niesla proti prúdu mohutnej rieky. Kráčal tesne popri toku za jej hlasom. Zrazu spozoroval, že rieka ako filmové plátno odráža obrazy, ktoré sem dopadali z neznámej výšky. Najprv uzrel svoj vlastný obraz v čase, keď sedel v izbe oproti tabuli s fotografiami. Ako však kráčal proti prúdu, dej obrazov sa vracal do minulosti. Videl záhradu, v ktorej ho pred rokmi otec učil poznávať mená stromov. Videl pohreb starého otca, rakvu, vence, sviece, miesta trúchlenia, na ktoré sa nepamätal. Videl to úplne zblízka, vo všetkých detailoch.
Videl bolesť i vznešenosť, ktorú nikdy ani vzdialene neprecítil.
Uzrel sa na prsiach matky... Tušil, že sa vracia k prameňu svojho počiatku. Obraz narodenia rozoznal už len veľmi nejasne, pretože mohutná rieka sa počas jeho putovania zúžila iba na potôčik.
Poď... Poď...
Pramienok k nemu stekal po schodoch akejsi svätyne.
Vystúpil po tých schodoch a kľakol si k miestu, z ktorého rieka pramenila. Pocítil nesmiernu energiu tepla a svetla. Zdalo sa mu, že vo vnútri svätyne prestal existovať priestor i čas. Všetko – pramienok, potôčik i mohutná rieka, farebné obrazy dávna, minulosť i budúcnosť. Boli tu jednotné a nedeliteľné vo večnej prítomnosti.
Nabral do dlane vodu, aby si ovlažil smädné ústa. Zarazil sa. Zhora do prameňa stekali tenké pramienky krvi. Zdvihol zrak a oči sa mu náhle stretli s inými očami. Stál tu, živý, neskutočne prítomný.
Kamenná socha len nedokonale vyjadrovala neodolateľnú vznešenosť a bezbrehú moc lásky v jeho tvári. Z rán v prebodnutých rukách vytekali neusychajúce pramienky a napájali život studničky pri jeho nohách.
– Kto si, Pane? – Damian si nebol istý, či otázku vyslovil, alebo ju zašepkala iba jeho myseľ.
– Som počiatok aj koniec. Som prameň, koryto i ústie tvojej rieky. Som hľadanie, ktorým si ma hľadal, aj večná prítomnosť tohto stretnutia.
Damian nepočul slová, hlas akoby znel hlboko v jeho vlastnom vnútri. A bol to vôbec hlas?
– Som ten, ktorý trvá, zatiaľ čo všetko ostatné vzniká a zaniká v kolotancoch nepokojného pohybu.
– Prečo ťa nikto z ľudí, ktorých som stretol na ceste, nepoznal?
– Tí ľudia, Damian, – Damian sa zachvel, keď počul svoje meno, – to si bol ty sám, rôzne podoby tvojej budúcnosti. Z miesta, na ktorom stojíš, vedú tisíce ciest a na konci každej ťa čaká iná podoba.
Všetci boli zajatí svetom, ktorý zaniká, preto o mne nevedeli nič. Ľudská láska, rozpätie jeho ducha, celé bohatstvo života je len znamením, len snubným prsteňom darovaným na svadbu. Kto príliš miloval tieň, nikdy neuzrie postavu.
– Nechcem sa stať nikým z nich, – vyhŕklo z Damiana takmer proti jeho vôli.
– Viem, inak by si sa sem nikdy nebol dostal. Poď, pi z môjho prameňa. – Damian načrel dlaňou do prameňa a pil. Krv mala vôňu a chuť vína. Cítil, ako sa v ňom rozpadá staré povznesenie. Pyšný duch opitý múdrosťou zo starcových kníh umieral a v rozkladajúcom sa vedomí rodila sa čistá detská duša.
Zdalo sa mu, že ho nesú bránou cintorína. Zástup so sviečkami ako živý plot plný svätojánskych mušiek ho nasleduje temnou alejou. Jeho srdce je však plné hudby, už nie vzdialenej, úplne vlastnej, prýštiacej zvnútra nepoznaného života.
Potom úplne zreteľne začul údery zvona.
Keď odtrhol oči od fotografie, bol už pokročilý večer. Zvony v kostolnej veži ešte stále vyzváňali. Všetko bolo úplne rovnaké, také, aké to vždy bývalo o tomto čase večer.
On však s istotou vedel, že je všetko iné. Nad plynúcim časom, nad obmedzeným priestorom, nad vznikom aj zánikom je tu stále tá svätyňa a stále ten istý pokojný prúd rieky a Jeho oči navždy prítomné.
