Muškát v okne
potichu vydýchol prvý kvet.
Ako keď dievča
našpúli pery na bozk.
Tak slabo viem mlčať.
Tak málo viem milovať.
Rád takto žijem:
ďaleko, ticho a sám.
Rád mám tento svätý nepokoj
a mierne tempo prírody,
chvíle, keď môžem čítať trávu,
skúmať kôru stromu,
počúvať vtáky a oblaky.
Začal som im rozumieť.
Naopak, čoraz menej rozumiem
Veľkému Svetu, jeho
festivalom a vojnám,
chorobám a samovraždám.
Odchádzam odtiaľ,
už nemám chuť sa na tom podieľať.
Chcem byť tichý a trpezlivý
ako tráva,
žiť s vtákmi a oblakmi,
brat vetra, dažďa a slnka.
Je máj, znova môj máj.
Tichý jarný hurhaj v zeleni,
chrobač, hmyz, vtáctvo –
ten tranz prírody,
brutalita a neha.
Môj máj: zovrel ma
vo svojom zelenom objatí,
až mi z končekov prstov vytryskli puky,
hlava mi zakvitla omamnými kvetmi,
spievajú mi v nej vtáci.
Chodím ako zamilovaný strom:
Poďte nech vás objímem.
Neber mi túto bolesť,
neber mi túto ranu.
Nechaj ma s ňou doliezť
aspoň k ránu.
Noc škrípe.
Hmatám po láske ako slepec.
Nechaj mi túto bolesť –
ten nerv k tebe.
Moja samota
je okrúhla ako mesiac,
tichá ako tieň stromu,
teplá ako duša zvieraťa.
Moja samota
je sladká ako mlčanie dreva,
milosrdná ako lono zeme.
Moja samota –
môj bledý anjel,
ktorý vo mne našiel zaľúbenie.