pst!
stála tam taká sama
s naširoko roztvorenými očami
s tielkom tykadielkom
vedel som že prišla
z druhej strany zrkadla
bola taká nevinná
že sa mohla hrať aj s hadmi
keď som sa jej chcel opýtať
čo tu robí v tejto
zelenej noci plnej tigrov
povedala pst
veď sa mi iba snívaš
a potom pozri koľko diamantov som
naplakala
lucinka halucinka
(Nonstop, 1981)
"Túto báseň pokladám za jednu z mojich najkrajších a pre mňa najdrahších. Ako všetky básne tohto druhu som ju nevymyslel, ale ona si ma objednala, a musel som ju napísať. Dlho som si myslel, že Lucinka Halucinka – meno, ktoré som jedného dňa našiel, je básnickou licenciou, výmyslom, metaforou… Najprv som si myslel, že je to naša ešte nezrodená dcéra. Potom som sa stretol so skutočnou nositeľkou tohto mena a prišiel som k šokujúcim zisteniam. (Pst.) Niečo musí ostať pochované, niečo privedené k životu, niečo zamlčané, niečo vyrieknuté. To, čo som o tom všetkom vyriekol, je v tejto básni. Je to vizionárska báseň. Niečo z nej sa už uskutočnilo, niečo sa ešte len má stať. Keď som text po napísaní ukázal Štefanovi Moravčíkovi, bol z neho taký nadšený, že mi navrhol, aby som takto pomenoval celú zbierku, ktorú som vtedy komponoval. Múdry redaktor knižky Jožko Gerbóc mi povedal: Neboj sa, ty ešte o Lucinke Halucinke napíšeš. A mal pravdu. Lucinka prešla do knihy Krajiny Agord a ešte do niekoľkých ďalších textov. A zbierka sa ostala volať naďalej Nonstop.