Vyhľadávanie
Pošta z pontu II
1
Darmo posielaš listy – ani
ozvena neodpovedá,
len zdvojí volanie.
Napokon – kradne, lebo otázok je viac.
Kto čakal odpoveď, prestáva volať.
Otázky – aj keby od nich sarmatským horám
padlo cimburie –
zostávajú otázkami.
Ako len blízko je k diaľke,
myslíš si.
2
Zasiahnutý všetkými hrotmi, ktoré nebodali,
ostriami, ktoré nerezali,
i každým tieňom,
ktorý sa ťa netýkal.
No ležíš
pod múrom, ktorý sa azda nekymáca,
namáčaš prst do vlastnej krvi
a píšeš.
Slová.
Mená!
3
Aj taká vatra je – vták dohára
a ešte tlie v kríčí posledný tón –
to akoby dochádzalo od slov k náprave.
Ale možno je to len ticho preložené
do reči tmy.
Aj ty klameš sebe,
predstierajúc, že klameš iným.
4
Pijem viac a viac,
ale už bez strachu – to
stále hlbšie kráčam životom
a náklad, ktorý nesiem, je vždy
ťažší.
Nevládzem už odhadnúť jeho cenu –
možno je v ňom tá črta okolo božských úst,
aká sa podarí len raz,
ak nie – bol môj život náklad bez váhy.
Oheň i blesky pominú,
večný je iba dážď,
ťažký dážď, ktorý pomedzi všetkým
padá.
Lacrimae rerum.
5
Nevie, že odchádza.
Vykonáva,
napráva,
odvádza,
ale už sústredený na podstatné.
Vieš, že jeho podstatné je smrť –
tvár ako keď hľadí do ohňa,
začína rozumieť iným skutočnostiam.
Len ruka,
tá ešte hľadá cestu k žene prezývanej Hrubá záplata.
O čo si lepší?
Už nikto.
To iba boh ťa márne miluje.
Neopätovaný boh?
6
Voľakto volal:
išli ste po kameňoch? Nedotkli
ste sa piesku?
Ste vítaní.
Kto prichádza ako návšteva, prichádza
na pomoc.
Kamene idú okolo.
7
I v mojom súmraku si dávam záležať,
aby vždy jedno oko bolo pre jasný pohľad,
druhé pre číry cit.
Viem: vo chvíli ustrnutia
sa vyrovnajú.
Ako každý trest
i môj je trestom smrti:
teraz viem, že
nemôžem viac než iní.
8
Okamih skríkne,
no čas ešte znie.
To iba my sa opakujeme.
9
Aké to mám od rána srdce!
Cudzie,
priúzke, iba tikajúce,
ale aké švitorivé, aké do spevu!
Chvíľu som postál v kúte, ktorého sa nedotkla história,
na mieste, kde sa hrávali deti.
10
Začínať od rany – tam
je motív, ktorý prerastie v tému,
stačí iba pridávať viac a viac tela.
Ale čo ty, nezranený,
umierajúci z osobných dôvodov?
11
Vietor driape kôru z platanov,
pod ktorými sa usiluješ udržať na tvári
dievčenské ústa.
Ony uhýbajú, zmierené
tým víchrom, ktorý nie je v tebe.
Kričíš pomedzi bozky
v strachu z prázdnoty,
ktorú nezaľudní nedohodnutý cit.
12
Chlieb, ktorý zostal nedojedený,
horkne inakšie.
Už viem,
prečo sa aj hladný vták
po každom zobnutí obzrie.
