Vyhľadávanie
Inverzia
Niekedy stojí za to byť oslobodený vo výške,
počúvať nebeské ticho, príboj slnka,
velebnosť vrchov okolo, rozostavených ako ostrovy
nad svetom, uvolňujúcich svoje najvnútornejšie sloje
z kŕčovitého, nemého kamenna
do vánkošumiacej túžby po spoločenstve.
Z tohto pohľadu inverzia je čas pre radosť,
dôvod pre nadýchnutie a uvoľnenie,
vodné pary sa plazia údoliami,
pohltiac civilizáciu, rozložia sa na nej,
zhora sa pekne vyrovnajú, zahustia,
až zmenia na pláň, že by sa po nej mohli kĺzať psie záprahy,
naložené odkazmi, korešpondenciou vrchov,
posielajúcich svoje vyznania ako na Valentína:
Gerlach Kráľovej holi,
Eiger Jungfrau,
Mont Blanc Verte,
Everest Annapurne,
dnes iných vrchov, dnes nie takých osamelých
vo svete zahľadenom do seba,
ale slávnostne
nanovo krásnych vo svojej vznešenosti,
tak osobitne vypuklej v čase inverzie,
až sa ostýcham byť jedným z nich,
hoci ma to ťahá
priamo za moje slabé miesto,
neodolám ich príťažlivosti, zakúšam
slasti tejto empatie a vedel by som zostať,
naskrze identický s nimi, v ich zostave,
stať sa ich hovorcom v tomto vzácnom čase
a len tak mimochodom poznamenať:
„Medzi nami, vrchmi, tam dolu
nevedia, čí sú.“
Rád by som ťa mal pri sebe
v tej chvíli, alebo aspoň na dohľad,
aby sme neboli inverziou rozdelení,
ty v jedovatom nízkom Pošmúrne,
ja vo vysokom Krásne,
keď všetky známky svedčia pre
(neviem to povedať ináč,
ako priamočiaro):
otvorené nebo ...
Radosť
Pozri sa
na zeleň, ako stúpa z dolín do vrchov!
Vždy vládze.
Keď dôjde na hrebeň a spojí chotáre,
zavládne jar...
Cítiš tú radosť posledného slova?
Nebo je iste hrdé. Ak nie, ja áno.
Nebo je nebo, pravdaže,
najradšej, keď sa rozprestiera čisté, vypraté,
od horizontu po horizont,
no výraz, ak mi rozumieš, hĺbka a sila
i nádej
sa z neho zračí až v roztrhnutej chmáre.
Môcť tak byť zeleňou! Ale to neviem,
nevládzem. Oveľa ľahšie je ujsť do neba.
Čím väčšia radosť, tým vyššie...
Viem, že som uletel. Jastrabiem.
Mám rozpažené ruky a otvorené oči
pre krta, medveďa, líšku a srnčiu rodinku
i pre môj vlastný tieň, ktorý sa šinie po lúke,
akoby ani nebol môj... A je! No neublíži.
Poznám svoj tieň a poznám aj ten druhý.
Vedľa mňa krúži naozajstný jastrab. Pripaží
a padá – je to smrť
pre vtáčie mláďa. Uchytí ho
v strmhlavom útoku priamo z hniezda.
„Zostali po ňom pierka!“ zvolá
jedenásťročná Renátka. V jej očiach vidím,
že videla
celú drámu. Vtáčí rodičia nad vrcholcom smreka
spustili krik. Lietajú ako pomätení – strakoše,
kým pierka, teraz už nikoho, šermujú, padajúce,
vo vzduchu...
Pod ich taktovkou
začína
ladenie stromov v podvečernom vánku.
A to je takmer všetko...
Z radosti asi nikdy nezostane viac.
Z kométy ani toľko.
Akurát v tejto chvíli mi z neba
pritaká. Už zhasla.
Čo zvýši zo mňa? Zatiaľ sa držím. Ešte
nachádzam spôsob prejavu.
Kým píšem túto báseň,
do žily v pravej ruke mi tečie infúzia.
A tak ju píšem ľavou.
Z knihy Zápisník lyrického spravodajcu (2008)
