Vyhľadávanie
Niečo ma zobudí. Neviem čo. Otvorím oči a pozriem sa na okno, ktoré sa mi ešte neráčilo umyť. Zo sivých mračien padá pichľavý, neú-navný dážď. Voľným okom ho sotva vidieť, ale zato človeka poriadne premočí. Takýto dážď neznášam a pokladám ho za najzákernejšiu vec na svete. Búrka je jasná, hlasná a rýchla. Upozorní ťa, že sa máš schovať. Vyleje litre vody na zem a hotovo! Môže vyliezť slnko. Lenže tento zákerák sa usadí na oblohe niekedy aj na týždeň. Smoklí, pichá a premáča do poslednej suchej nitky. A keď sa spolčí s vetrom, ozajstná katastrofa, kvôli ktorej by mali ľudia dostať voľno. Takýto dážď je ako zákopová vojna alebo tichá domácnosť. Ležím teda v posteli a zízam do okna. Šeď, ktorá je za ním, berie posledné zvyšky energie. Okrem toho som ako na práškoch, pretože nadránom mala Muriel jeden zo svojich alkáčskych záťahov. Ako vždy, skončil sa psychotickým výstupom. Som teda nevyspatá a vôbec nechápem, prečo som sa zobudila. Hilda spokojne odfukuje v kresle. Poležiačky si naťahujem skrátené svalstvo na lýtkach. Bolí to. Mala by som trocha cvičiť, a nielen vysedávať na návštevách. Zvuk, čo ma prevŕta, dobre poznám. Príklepová vŕtačka! V paneláku znie, akoby štartovalo malé lietadlo. Hneď vedľa postele. Chvíľu sa nehýbem a čakám, kým zvuk prestane, ale niekto sa snaží pracovať veľmi dôkladne. Vŕta a vŕta, až mi z toho tŕpnu zuby. Škrípavý zvuk cítim kdesi v zadnom laloku mozgu a trasie sa so mnou celá posteľ. Hilda sa schúli do najmenšieho klbka, túži sa obrniť pred hlukom a spať ďalej. Je mi jasné, že siesta v posteli je definitívnev kýbli. Vstanem a kráčam na záchod. Uvedomujem si, akú mizernú mám náladu. Mrknem na hodinky na mikrovlnke. O pol ôsmej ráno môže vŕtať iba magor. Modlím sa, nech to skončí, a zalievam ranného smrťáka, ktorý ma snáď postaví na nohy. Vŕtačkový magor si dávadesaťsekundové pauzy a znova ničí bubienky svojim susedom. Po hodine mi prasknú nervy a polohluchá odchádzam venčiť Hildu. Hluk vŕtačky ma prenasleduje aj vo výťahu. Nedokážem identifikovať, na ktorom poschodí magor vŕta, pretože panel prenáša zvuk. Akoby bol všade. Vŕtačku počujem pred bránou, pri preliezkach, kontajneroch, rozlieha sa po celom sídlisku. Ako ručanie jeleňa v lese. Z oblohy ešte vždy padá zákerák a ja neviem, kde sa mám schovať pred vŕtačkou, dažďom a podráždenými nervami. Som z toho na prášky. Bezprizorne sa potulujem s dáždnikom v ruke a zabávam sa čítaním sprejom načmáraných nápisovna panelákoch: „Punk is not dead. Vinco je úchyl. Milujem ťa Lubka. Veľkomestská krutosť,“ čítam nahlas. Útržky nasprejovaných viet mi pripadajú ako bezmocné výkriky do tmy. Pocítim obrovskú samotu. Hilda ovoniava rozkopané odpadkové koše a mne sa pred očami vynárajú tie najbizarnejšie grafiťácke úlety. Na čerstvo namaľovanej trafostanici sa usmieva dokonale nasprejovaný portrét premiéra s obrovským jointom v ústach a výzva „Legalize marihuana“. Skupinka mladíkov v kapucniachsi pred ňou kope roztrhanú loptu. Pískajú na Hildu (alebo na mňa) a z niečoho sa rehocú. Ponožky v teniskách dopíjajú posledné hlty vody a mne napadne, že by som mala skočiť na nákup. Pripnem fenu na vodidlo a kontrolujem, či som si vzala nejaké prachy. Nad vchodom do supermarketu hneď pod reklamou nazlacnené kurča sa černie obrovskými písmenami nastriekaný nápis: „Žer bohatých!“
