Vyhľadávanie
Banská Štiavnica
Červený oceán s rozpustenými perami
na vlhkom tele
má stoličku s hlavou.
Vietor nad šibenicou
je prázdny,
v kŕči,
ktorého prázdno
zapadlo dozadu
a na prázdnom vzduchu
sú kamene,
ktoré sú
koreňmi
hrozna.
Som
ticho,
ktoré sa vlečie
na stene svojej
nevyhnutnej dlane
a
som
ticho,
ktoré sa vlečie
na stene,
ktorá je
koreňom
hrozna.
Červený oceán
s dlhými vlasmi.
Oheň
bol jednou z najväčších
pômst dychtivej prázdnoty,
ktorá sa začala,
opakuje sa a vytratí sa,
aby v najbližších dobách
bolo možné vystúpiť
na prázdnom vzduchu.
Neskôr sa začítam
kdesi v hĺbke rozprávky,
ako si sa vtedy
k sebe vytratil.
Námestie svätej Trojice
Námestie svätej Trojice:
Školák, zástupca a zástupkyňa výtvarníčok, výtvarník.
Rozprávam ti aj dnes, aj s vami.
Chcem, aby vás nezvratne zobrali,
aby ste znovu neskĺzli do tmy.
Budem sa snažiť, aby ste začali žiť.
Budem sa snažiť, aby vás nezobrali do tmy.
Dnes máš tykať vesmírnejšie, ja to nemám.
Kto si, kto?
Dnes, ako píšeš?
Dnes, naša spoločnosť, milovanie a milovanie.
Nemôžeš si predstaviť, že by si chcel
vytvoriť všetky peniaze.
Kto si, kto?
Kto to má vydržať, vytvoriť?
Na konci noci námestia
vypĺznuté, neľudské, súkromné a napnuté ako miesto, kde
nepatrne náhle všetko prestane a zakráda sa tma.
Na konci súcitu
s prieskumným príkladom
s úzkosťou ku koreňom
k námestiam a k ušiam.
Lebo vôňa dymu,
pravda nech vyzlieka sa
a všetko sa mení.
Pozrite na jednu,
ktorá sa zvíja
na zrkadle svojho muža.
Pozrite na čas,
ktorý nikomu nerozumie.
Pozrite na roztrieštený svet,
ktorý sa mení.
Pozrite na svoju nehostinnosť,
ktorá nikomu nerozumie.
Lebo vôňa dymu,
pravda nech vyzlieka sa
a všetko sa mení.
Zápisník
Zápisník, ako máločo.
Jeho chápanie je pre mňa zásadná vec, ale nie celkom.
Píšem aj o tom, že som sama.
Keď som vystúpila, že v týchto dňoch boli niekedy po sebe také
nebezpečné veci, ktoré sa nikdy neskončili,
vzdychla si a zdalo sa,
že pokojne by som sa mala vrátiť do svojho života.
Dobre počuješ, že sa to všetko skončí?
V tom čase som v SNG začala vnímať vlastnú aktuálnosť.
Mám rada svoje ja, pretože ja som svoju báseň nikdy nenadobudla.
Ak sa v tom čase vyskytujú aj moje osobné vlastnosti, čo mi uveríte?
Máš rada obraz ženy, ktorý je mojím obrazom.
Dalo by sa povedať, že môj obraz vytvára kontrastný,
niekedy až zrozumiteľný tvar.
Nemám rada vlastný obraz.
Ja som vystúpila, že sa takouto nekonečnou,
možno aj menej pravdepodobnou, náladou nebudem zaoberať.
Ako vravím: Ak si to predstavujem, vlastne je to jedno.
Literárna rezidencia
Vybrali sa k sebe, sústredene, zapíjali si vlasy,
vyčkávali do diaľky, napínali sa ako vták.
Sedeli sme ako vtáci, ktorí sa do spoločnosti nezmestili.
Nechápali sme, prečo sa nám nikdy nepodarilo zmeniť svet, ktorý nás
nútil dopredu vyrovnať sa s námahou.
Následne sme sa premenili na zlomok tohto sveta.
Nikdy sme sa nevymenili ani za nepodarený svet, ktorý nás prekvapil.
Táto chyba sa rozšírila ako kontaktný súcit.
Súcit, ktorý nás vytvoril nepatrne, bez ohľadu na to, kam sme sa vybrali.
Táto chyba je taká silná, že nás vlastné telo zároveň vzalo
na pozorovanie vlastnej vôle.
Neskôr sme boli všetci dospelí, vzdelaní.
Dovozy
o 2 minúty? budete?
auto zastavilo, správy predal kuriér
všetko zaplatené, bez kontaktu
bez zámen, bez náčrtu, bez vzdychu: už zase
bez lacných odrenín a vášne
zabalené miesto ticha
zbalené priečinky a tvorba
bez spätnej adresy
z balíku trčali nitky
boli to svedomie, úzkosť a bájky
rozviažte až doma, fragile
ste na adrese?
už sme pochodili, poželali, dosnili
sme doma a vítame
budúcnosť a koncových užívateľov
otvorím vám dvere, nech nezmoknete
veď tu už dávno neprší, to len v predpovedi
z auta nevidíš oblohu?
stratili sme hmatateľnosť, mechaniku, umenie kinetiky
keď sa podpíšem, vymažte si ma
správy o koncoch bolia viac, ak si ich sama odlepíš
buničina zhorela v nožniciach, leto zaspalo v karanténe
tajomstvá slnečníkov nahrýzol piesok
zmizli ľudské stopy v mori
odviate strany prísteliek
zachytilo písmeno túžby
keď poslední budú bez hlasu
tých v strede omámi
chorál spojených nádob
aj to sme boli zhovievaví: kto nechcel, ani nepípol
dopípal zvyšok
správy o koncoch sa uzavreli v ďalšom vagóne, v ďalšom dni,
v ďalšom človeku
a dieťa ti pošepne: to osud piští
môžeš byť pekná púpava
Pohyby
pohni sa, mnou, hovoríš
sviečka miesto slnka
prirodzene. s pomlčkou. dekagramy nultého odtieňa spásy
kričíš pred internalizáciou
nič nehovoriace leukoplasty v plášťoch
rozleptali potrubia
stopni to, stopni sa. mlčky počúvame
kiežby som bola tou, cez ktorú vystúpim
ukazovák sotva trafil spúšťač
v kruhoch bez priepustky
míňaš stojace náčrty
výfuk popod vysunutie
spätný náraz. chod
útek opačným smerom
oči v kanáloch vytečené
veľkým písmom s diakritikou
vyvrieskaj sa napojením
ozubená roleta, koleso v závese
vyleštené slová
vyťahuješ, zatieraš
pysky newsfeedu
zdieľaj si ma. zdieľaj
prečo, aj s otáznikom
keď nie ja
pre vieru v ľudskosť
u teba všetci rovnako
a čo tí druhí?
rieka pomlela nás všetkých
už nie sme my a oni, je hmota
na určujúcich a ukazujúcich nezáleží
záleží, čo čítaš
ten rožtek si okoreň
zatiaľ ešte neštípe
maslo však vymrelo
nikto sa ho nezastal
vieme, že nosilo chuť
deti nie sú cieľom ani láskou
a nám. nám pretrhali vedenie
to bolo ešte predtým
do ľavice, do ľavice
kiežby sme ju mali
kde sa tá chuť teraz rozplynie?
najprv sme si zakrývali zrak
oni nám ho vypálili
je len hmota. prízrak podšívky
a sídliská poňala zem. a z domov na iskry
je ťažké držať si líniu, keď to, čo zo sveta poznáme, prchá
zdvihol sa vietor
abyssus abyssum invocat
Úrazy
dnes sa viac než iného
bojíš, kde všade nájdeš telo
dodávané v mraziarni, v servise, v sprchách
bez prstov, bez strachu
bez porcií
niekedy aj svoje
do koho pri tom vrazíš, je otázne
do akých pohľadov, akých ukotvení, akých vnorení
čo pod nimi plynie
a ktorá už splynula
o nádeji som chcela, ale jej status mi vytrhol riadky
počujeme sa?
si tu so mnou?
ešte vnímaš?
vstaň a uvidíš
vzali nám všetko
ostala reč
najväčšia zo všetkých
keď pôjdeš s kozou na trh
tak ti ju vyplatia
zlatou platnou bránkou na debit
mliečne verše v toku prirodzených živín
tomu tvorenému, rastom, premenou
sa dostávaš do ciest
ponúkaš frázovanie
was und wie by bola próza, hovorí Ferdinand Schmatz
previsy napojení, prestavby možných svetov
omieľaš, súkaš do taktu a pozoruješ, sprvu nenápadne
čo to urobí
zaspíš či vypiješ to mlieko?
a ty druhá: zabudneš tak, ako si zabudla aj na to najlepšie?
v ozdravnom spánku pre mliečne zuby
Tunely
svet sa spomalil a vydýchol
deti pospali
rodičia bdeli spánkom iné dni
krajina sa pretvorila na ostrovy minulých životov
na sýpky štvorrozmerného času
ty stále šepkáš nech to neprestane
tvoje pľúca dopadli na chodník
prírode sa obnovila kostra
posilnená z našej plazmy
niekde stále niekto čosi kričí
hľadáme úľavy a cesty
máločo nám pritom brnkne do nosa
proč je tady taková strašná tma?
sme v tuneli
aha, no tak v tunelu bývá tma
musíte vojsť touto štôlňou
keď sa chcete dostať domov
keď chcete domov
naučili sme sa fárať
aby sme sa okúpali
azúrová koža
blany medzi prstami
ach, hviezdy
tie pristáli na stenách
sme obojživelníky budúcnosti
ono spí a ja čakám, kedy sa už premeníme
ono spí a ja čakám, kedy nás zachráni
ono spí a ja čakám, kedy nám kvapka roztaví kožu
ja čakám a ona skríkne
kuku
zovri bruško a dva a tri a ideš
celé telo bruškom, štyri a tri, rozbaľ
päť a šesť, super
sedem, perfektne
osem a deväť, úžasne
povoľ a ideš, jeden a dva
moja hlava je len podstavcom pre tvoje drápy
bolesť nestačí
oblaky zakryli jeseň
čo chceš? povedz mi, čo chceš?
ja s tým vôbec nemám problém, len mi povedz, že čo chceš?
hmyz alebo syr, dobre
on je teraz na tom tak,
že chce stále len žrať, to zviera
kladkostroje vyrovnajú nepomer síl
proti prúdu potrubím na dno tajchu
a narátaš do desať
predo mnou, za mnou, schovaný, neschovaný, idem
odriekaný centimeter lúča
z ľahu na nohy, dovidím
za vami vstup zasypeme
chodbičky pre ďalšie fázy vývoja
sarkofágy zlatých mutácií
keď spievam, z úst mi vychádzajú oktobúrie
Ľady
tam na druhej koľajnici to musí byť horor, ozve sa dievča
kde vlhký teplomer nameria 35 stupňov, človek umiera
ovievanie v chládku nepomôže
do konca storočia pribudne takých miest
pribudne opakovaní aj intenzít
človek nevyjde von
wenn Eis nicht Eis ist, műssen wir improvisieren
najčastejšia smrť nebola rakovina, ale porážka, povie pán vo vlaku
dnes je toľko antioxidantov, toľko minerálov
to ja u nás zavádzam tieto novinky
to ja som kúpil lis, nie odšťavovač, lis
stres a strava sú najdôležitejšie veci, čo existujú
a šťastie, dodáva pani
akože šťastie? to je dané a môžeš neviem čo robiť
a zrazí ťa auto na prechode
môžeš si ale niečo upraviť, sa vzdelávať nejakým spôsobom
každý sa vyhovára na genetiku
ja mám pamäť neskutočnú: ty ideš a ja ťa hneď spoznám, zozadu
čo Byzancia, aké mali antioxidanty?
a vy dokedy chcete robiť? do smrti, hovorím
to keď stlačíte ten gombík, že končíte, končíš
keď chceš mať záhradu s dobrou úrodou, musíš mať včely, dopovie pán
tak si kúpme dom v Štiavnici
dom na schodoch pod zámkom
dom bez susedov, bez políc, bez pachu, bez plynu
nikto v ňom nebýval, nikto tam nezomrel
kúsok od vrcholov a kliešťov
a dúfajme, že nás tu nenájdu
zašitých medzi stenami
s rozhľadňou na mravčie diaľnice
ty prilákaš včely, ja zasadím kríky
a budeme polievať a budeme polievať
až z nás v pôde vykvitnú stromy
o sto rokov pojmeme vaše zárodky
vysadíme nové kultúry
nezabudneme ani na staré
ale nemusíme sa o tom rozprávať
keď sa nám tu zunuje
prespíme v novej horárni
kúpime si horalky
a budeme pozorovať ryby a hmyz
tie posledné okamihy minulých viet
na papier načmárame psov
takto ich pohladkaj
keď sa nevrtí, nehryzie
v postľudskej výstave nájdeme pokrčený papier
mapu k tajnému pokladu
cestu do schránok ľudskej mysle
kto nevidel, neuverí
ľad na vaše rody
