Po prvý raz sa verejnosť výrazne konfrontovala s autorským menom Eugen Gindl po uvedení televízneho filmu Vynes na horu svoj hrob (1979), ktorý je štúdiovou rekonštrukciou tragickej udalosti vo výprave slovenských horolezcov na jednu z Himalájskych osemtisícoviek v roku 1971. Typicky gindlovská téma – dilema prospechu a obete: Po ťažkom zranení jedného z účastníkov výpravy riešili ďalší dvaja tragickú otázku – Počkať, kým zomrie, a riskovať tým vlastný život, alebo nechať zraneného horolezca pod vrcholom samého...? Tak hlboko ľudsky, neideologicky vystavaný moral impact neumožnila autorovi len téma – do istej miery výlučná. Bol to práve autor sám, kto volil, lebo nielen autor volí tému, ale aj téma volí autora (Alexander Matuška). Celoživotný zástoj Eugena Gindla, nielen v scenáristike, ale najmä v žurnalistike a publicistike, potvrdzuje, že to nebola náhoda ani arbitrárny akt. S niečím podobným sa u Gindla stretávame opäť po dvadsaťročí, v roku 1990 vo filme Keď hviezdy boli červené (1990, réžia a spoluautorstvo scenára Dušan Trančík). Ten rozpráva o období od konca štyridsiatych rokov až po okupáciu Československa v auguste 1968. Na príbehu váhavého a nesmelého Jožka Brezíka sleduje osudy ľudí – spolutvorcov i obetí morálneho rozvratu, ktorý sa v Československu presadil v päťdesiatych rokoch, aby po krátkom období svätej nádeje znovu ovládla medziľudské vzťahy pod pásmi tankov z augusta 1968. Tvorcovia dokončovali dielo v slobodných podmienkach roku 1990 – no problémom sa stalo jeho prijatie: politicko-ideologické klišé tých čias sa zháčilo v údive nad týmto umbra mundi – kinematografickým mihotom sveta ľudskej neopatrnosti, ilúzií a precitnutia z nich. Neprekvapuje, že tento aspekt zvýrazňuje kritik aj vo vzťahu ku Gindlovej „pozdnej“ bilancujúcej poézii: „Priamočiarosť Gindlových básní, záujem o tie najpálčivejšie traumy sveta a súčasne akási nádejou naplnená fascinácia múdrosťou Východu, úspornosť v metaforickom vyjadrovaní pripomína pozdnú poéziu Allena Ginsberga“ (P. Macsovszky).
Peter Valček
