Vyhľadávanie
ŠIALENÝ UROBOROS alebo rozbor diela IVANY GIBOVEJ
Na maľbe vidíme jasnú stopu autorovho štetca, jeho zámeru, jeho činu. Podobne nemôžeme oddeliť hlas od šansonierky či performance od performera. U kníh však toto pravidlo také jasné nebýva. Po zásahoch korektora, editora, vízii ilustrátora & typografa & našom vlastnom vnútornom hlase, ktorý nám dielo predčíta, sa vytvára medzera medzi čitateľom & autorom, medzi textom & jeho tvorcom, svetom & bohom, ktorý ho postavil.
Jednou z výnimiek z pravidla je Ivana Gibová (1985 – Prešov).
V slovenskom & možno aj stredoeurópskom priestore, je ťažké nájsť autorku, ktorej dielo by bolo tak neoddeliteľné od jej osoby. Neodlúčiteľné dvojičky, pestré, šialené, dravé, sexuálne – Gibová & jej knihy sú proste siamsky zrastené...
Λ & Ω
To, že Ivana je Λ i Ω sama sebe je zjavný fakt. Jej sebastrednosť a posadnutosť vlastným telom, mysľou & bytím sa vynára & refrénuje znova & znova & znova vo všetkých jej knihách. Stred tohto vesmíru je nevyčerpateľne artikulovaný, a to nie len cez písanú formu, ale i ilustrácie & hoci mená jej hrdiniek sa menia, je to vždy iba priehľadná kamufláž, ktorá ukazuje miliardou LAS VEGAŠSKÝCH neónových šípok k jedinému idolu, ktorý má na podstavci vytepané tri slová: JA! IVANA GIBOVÁ!
Táto sebastrednosť sa nám môže javiť smiešna, arogantná, narcistická, no je len sebastrednosťou mnohých femínnych hviezd od P.J. Harvey & Marie Peszek počnúc, po SHER & Madonu končiac.
Hyperbolizované témy & výjavy, ktoré si vyberá pritom plnia často metaforickú funkciu. Podľa Ivaninho názoru hyperbolizácia vedie k pravde. Minimálne k jej pravde, ktorú sa tak zúfalo snaží reartikulovať, aby odhalila všetky jej možné odtiene & dopady.
Gibová exhibuje, jej exhibícia však nie je výstredná drag show alebo vulgárny striptíz. Jej exhibícia je často civilným odhaľovaním bežného šialenstva. Pokojným rozprávaním bez vzrušenia. Kerouac sa v Na ceste často vracia k „ľuďom príliš vzrušeným životom“, Gibovej romány sú presný opak. Nesú si v sebe nadnesený pocit distingvovanej nudy, ktorá sa občas vychýli do takmer neznesiteľného rozrušenia, ale automaticky sa vráti do svojho bežného nehnutého stavu. Tak ako Dária z legendárneho seriálu Mtv sú aj Gibovej postavy takmer indiferentné k svetu mimo nich. Ich svet skutočne solipsisticky končí za hranicami ich vlastného bytia, za hranicami končekov prstov, pŕs, úst, stehien, vlasov & vagíny. Gibovej literatúra je však paradoxne adresná. Ivana si vymedzila objekt svojho bádania na JA, nemá teda zmysel hovoriť o ňom nikomu inému než TEBE. Táto interakcia s čitateľom neprebieha len skrz uvoľnený jazyk či samotné rozhovory prítomné v knihách ale i cez útržky denníkových zápiskov, myšlienok či snov. Intímny, ba až súkromný charakter diel a naliehavosť priateľského rozhovoru, hovorí o dôležitosti, ktorú má pre autorku pochopenie čitateľa. TY je rovnako dôležité ako JA. Ide o odrazy v zrkadle. Dialóg medzi intimitou a doslova verejnosťou.
Objekt v čase
Usadenina (2013)
Bordeline (2014)
barora boch & katarzia (2016)
EKLEKTIK BASTARD (2020)
Štyri údery hodín, ráno na večierku, ani nie tak ďaleko od času, v ktorom slušní ľudia chodia do roboty. Štyri perspektívy, ktorými sa Gibová snaží vypovedať pre ňu tak podstatnú správu. Štyri postoje, na ktoré môžeme nazerať rôzne, no najmenej logiky dáva dívať sa na ne chronologicky.
Knihy I.G. sú totiž nekonečnou básňou. Samotné diela sa rýmujú, niekedy až absolútne. Ich základným rozdielom je však postoj, ktorý autorka zaujíma a nálada, v akej sa rozhodla konštruovať tú ktorú knihu. Repetitivita, refrénovanie & rýmovanie situácií, životných osudov, miest, či vlastného mena v dielach sa skutočne viac podobá na poetický než na prozaický prístup. Gibovej literatúra je fenomenologickou erotickou hrou. Rašómonom pre odvážnych, v ktorom sa ale nemení pozorovateľ či rozprávač, ale jeho perspektíva v čase. Perspektíva emócií, perspektíva nahliadania, ktorá variuje samotný zmysel.
Nedá sa však povedať že táto zmena sa odohráva v kvalitatívnej rovine od horšieho k lepšiemu. Ide len o variáciu. Priradenie nových významov rovnakej / podobnej situácii na základe perspektívy.
Ivana Dokumentuje emóciami, dokumentuje stavy, dokumentuje vortex.
Usadeninu & BASTARDA môžeme pokladať za zátvorky, ktoré chránia svoje vnútro (Bordeline & Bocha). V “matematickej“ rovnici upozorňujú na jeho dôležitosť.
Usadenina & BASTARD sú v podstate protipóly. V prvotine Ivana šokuje obsahom. Šialenstvom, sexualitou, intelektuálnymi ba až preintelektualizovanými témami prelievajúcimi sa do tém najsprostejšieho a najbiednejšieho razenia & to i z hľadiska použitia jazyka. Usadenina je platformou, na ktorej vyrástli všetky ostatné knihy.
BASTARD nás ale už šokovať nemôže. Zvykli sme si na to že Ivana je šibnutá, zvykli sme si na jej témy, aj na infantilné kresbičky plné orálneho sexu. BASTARD nás nešokuje obsahom. To, čo je na ňom doslova šokujúce je jeho forma. Plynulá, adresná, bez zádrheľov či zastavení. Hneď pri čítaní prvej kapitoly s názvom METABOLIZMUS, nám musí byť jasné že toto je formálny vrchol Gibovej písania. Lepšie to nebolo a možno ani nikdy nebude. 24 strán písaných jedným dychom je rekord, ktorý sa bude ťažko preskakovať, podliezať či prečurávať & Gibovej po všetkých jej pátosom a zmyslom napuchnutých knihách došlo že sa už nemusí sústrediť na to ČO bude popisovať ale na to AKO to popísať. Usadenina je teda BASTARDOV protipól. Tak ako každá prvotina je ukecaným & možno až utliachaným celkom, ktorý chce povedať všetko. Jej atmosféra je však niečo nenapodobiteľne špinavé. Je to sebanaplňujúci sa stav ktorý kričí „NIEKTO MI TO VYDÁ!“ resp. „TERAZ VÁM TO VŠETKO POVIEM!!!“
Čo sa týka obsahu našej pomyselnej zátvorky mohli by sme ho poľahky nazvať KATARZIA! Či už bez Barbory & Bocha alebo s nimi oboma sú druhá & tretia kniha I.G. žiadosťou, tiesnivým ba až tiesňovým volaním po tom, aby sa už konečne niečo stalo! Zatiaľ čo v Usadenine & BASTARDOVI slúžia psychické poruchy & drobnejšie deviácie viac menej na exhibovanie, v Bochovi & Bordeline sú ústredným motívom. Schizofrénia obohatená o gerontofíliu, hraničnú poruchu osobnosti & mnohé ďalšie „lakocinky“ slúžia na vykreslenie identity, hlavnej postavy. Nesmierna túžba nájsť Katarziu vymaniť sa zo vzorcov správania, objaviť zmysel, uskutočniť sa! doslova páchne z týchto stránok. Bordeline sa s Bochom rýmuje i v použití ilustrácií. V Usadenine sú ilustrácie v podstate len čmáranicami na okraj rukopisu, podvedomými kresbami vytvorenými počas telefonovania. V BASTARDOVI slúžia komixové okienka často na vypointovanie deja, resp. sú jeho inherentnou súčasťou. Druhá a tretia kniha však používa ilustráciu na zachytenie stavu. Repetitivita, používanie negatívov, detský spôsob kresby nás až debufetovsky odkazujú na psychický stav hlavnej postavy, na dvojznačnosť, neurčitosť, svojskú detinskú až detskú naivitu uprostred pekla.
Bláznince, potraty, samovraždy! Sex & smrť & ...PÔVOD. Práve kvôli hľadaniu pôvodu sú Bordeline s Bochom dvojičkami. Bordeline rieši vzťah s otcom, Boch paradoxne s matkou, obe pôvod šialenstva.
Záver Bocha však neplynie do prázdna, ale do rytmického tranzu. Barbora dosiahne stav v ktorom „Veľké srdiečko má plné peknoty a šťastia a hviezdne nebo nad sebou“. Táto fráza opakujúca sa 202x nie je mrhaním papiera, ale skutočnou meditáciou, mantrou vedúcou k ...
Gibová píše tú istú jednu knihu, dokolečka- dokola ako v detskej pesničke.
Existuje zenový príbeh v ktorom sa novic pýta majstra Ho-shanga nosiaceho so sebou vždy ťažký vak „Čo je to osvietenie?“
Ho-shang v odpoveď bez slova zloží batoh na zem. „A čo príde po osvietení“ ? pýta sa novic.
Ho-shang zodvihne vak a kráča ďalej.
Presne to sa nám stalo u I.G.
Po tom čo sa v prvom románe vykecala zo všetkého „dôležitého“. V románe dva a tri sa zmierila so svojou mužskou & ženskou stránkou i samotným Bochom & dosiahla v tme či vo vani s fénom KATARZIU, dvíha svoj ťažký batoh a kráča s ním ďalej. Akoby sa ani nič nestalo & BASTARD bol jej debutom.
Je ťažké určiť, ktorá z Gibovej štvorknihy je jej skutočným vrcholom. Je ťažké dívať sa na ne inak ako na knihy pred a po KATARZII!
Boch je totiž centrom okolo ktorého jej dielo rotuje. Centrom z hľadiska dôležitosti i zlomovosti.
OSOBY A OBSADENIE
Gibovej dielo je dôležité chápať nie len z perspektívy osôb, obsadenia & času, jej knižného sveta, ale i v kontexte osôb, obsadenia & času sveta reálneho.
Ivanin život je pevne stavený s jej knihami a naopak, nejde tu iba o obyčajnú transláciu.
I.G. okolo seba vytvára jedinečnú atmosféru a štylizuje sa do role knižnej postavy – resp. do postavy, ktorá vystúpila z vlastných kníh. Tento jav je zladený z jej vystupovaním, outfitom, make-upom či facebookovým profilom. Proste nedá sa hovoriť o Gibovej knihách bez Gibovej samotnej.
I.G. je tiež najkrikľavejšou personou, neformálnej skupiny tzv. exilových autorov & autoriek z východného Slovenska. Teda zväčša autoriek, ktorých dielo i postoj k svetu je silne spätý hlavne s Košickou či Prešovskou umeleckou & akademickou scénou, no píšu či tvoria v “exile“, teda Prahe či Bratislave. Patrí sem napríklad Jana Micenková, Jana Varcholová či Martin Kováčik, ktorý sám síce ešte nič nenapísal, je však večnou múzou. Práve Kováčik je jedným z kľúčov ku Gibovej myšlienkovému svetu. Tak ako mal Kerouac svojho Neala Cassadyho, Iva má Kova. Táto mužská múza sa vždy niekde mihne, aj keď len v jednej jedinej vete & je nevyhnutnou súčasťou nie len Gibovej literatúry ale i legendy, ktorá okolo nej prirodzene vzniká.
Venovania Ivaniných kníh nám ukazujú komunitu & svet, ktorý ich pomáha vytvárať.
Jazyk a rozhovory, ktoré tu čítame, pôsobia tak prirodzene, pretože sú často presným prepisom skutočných rozhovorov.
Ústredným motívom “štetca“ našej krikľavej autorky je autoportrét, no tak ako Jakoby ani ona si neodpustí pár portrétov často nahých postáv, v pozadí.
Ďalším rozmerom Gibovej práce sú divadelné spracovania Bordeline. To že hlavnú protagonistku dokázali v rôznych adaptáciách znázorniť Peter Tilajčík v Bratislave i Martina Balážová v Prahe, hovorí v prospech teórie o Gibovej vyrovnávaní sa s Animusom a Animou. Stoka i Nerkoteatro hrajú inscenáciu ako monodrámu, no obe ju poňali odlišne. Nekroteatro viac civilne, Stoka zas provokačne. Gibovej sínusoida teda ostáva zachovaná. Boj s obyčajným šialenstvom a šialenou obyčajnosťou, ktorý sprevádza celé jej dielo je v oboch prípadoch výrazne ilustrovaný a nie je divu že si režiséri na adaptáciu vybrali práve tento román, ktorý je formálne i obsahovo najcelistvejší & najjednoznačnejší.
Ivana Gibová patrí k najvýraznejším a najdivokejším literárnym úkazom svojej generácie. Generácie Post-Husákových detí, ktorých najzraniteľnejšie obdobie bolo kontúrované ambivalentnosťou & zmätkom.
Gibová je jednou z prvých autoriek, ktorá sa nebojí žiť svoj život ako roková hviezda & nehanbí sa za to!
Svojou nekonformnosťou, vulgárnosťou no i sofistikovaným prístupom ku konštrukcii noviel, ktorý prepája dva pred ňou neprepojiteľné svety, doslova rozkopla dvere pre mnohých autorov & autorky, ktorých viac baví písať ako študovať literárnu vedu.
Gibová je Šialený Uroboros, ktorý požiera vlastný chvost v mansonovskej seba zničujúcej túžbe po rozkoši. Na jej knihy sa veľmi ťažko hľadá neutrálny názor & to platí aj o jej osobe. Je však veľmi dobré že JE!
Tomáš Straka, 2021
