Juraj Kuniak sa zas o čosi sebaistejšie pohybuje na svojej doterajšími deviatimi básnickými zbierkami spoľahlivo vykolíkovanej pôde. Jeho nedeklaratívny, ale bytostný súlad človeka s prírodou dostáva nové odtiene v zbierke Ako sme sa stali, pričom jeho substanciou ostáva umiernený dialóg tela s dušou, obnažujúci smrteľne vážne a pokorné pravdy života, jeho pohybu, pohybu v ňom i jeho metafyziku. Spravidla meditatívne básne žijú týmto pohybom prejavujúcim sa jednak presnou veršovou štruktúrou s epizujúcim pôdorysom a vysokou frekvenciou obraznosti, jednak neunáhleným záberom na matematickú presnosť vesmírnych vzťahov, v ktorej si „filozofia, astronómia a matematika skáču do reči“ a staré kultúry sveta vedú neprestajný vnútorný dialóg o život s modernými vynálezmi civilizačných deviácií a ohrození. Pritom celé „dianie“ v Kuniakovej básni sa deje prostredníctvom nenápadných, vecných detailov vypovedajúcich o bohatom intímnom svete básnika. V zbierke sa nie náhodou objavujú aj spomienkové motívy (otec, matka, starý otec), čo je v Kuniakovej poézii isté nóvum.
Alexander Halvoník
