Katarína Fedorová je autorkou viacerých odborných a popularizačných publikácií z oblasti medicínskeho práva. Problémové otázky poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku sú zároveň východiskom jej literárnej tvorby, kníh Úspešníci (Slovart, 2020) a Vyššia moc (Slovart, 2022; nominovaná na cenu René – Anasoft litera gymnazistov 2023). V oboch prípadoch ide o sociálne novely so silným psychologickým pozadím, ktoré smerujú aj ku kritike systémových riešení v slovenskom zdravotníctve. Fedorovej písanie priliehavo exponuje spoločenské problémy, vykazuje afinitu s angažovanou prózou a klade dôraz na umelecké zobrazenie sociálnej situovanosti jednotlivca, predovšetkým ženy (matky).
Ženské postavy v obidvoch novelách charakterizuje nielen ich sociálny status, ale aj potreba aktívne tvarovať realitu a konať vo vlastnom mene. Základným konfliktom, ktorý autorka rozvíja tak v Úspešníkoch, ako aj vo Vyššej moci, je vnútorný nesúhlas protagonistiek s vonkajšími okolnosťami. Iné sú však ich východiskové pozície. Kým v debutovej knihe hlavnou hrdinkou je ambiciózna lekárka, ktorú sprevádza strach zo zlyhania, v druhej próze sa v centre záujmu ocitá mladá matka postihnutého dieťaťa. Obidve novely evokujú existenciálnu situáciu neustáleho zápasu o vlastné „ja“ a oscilovania medzi prispôsobovaním sa okolnostiam a vzdorom. Protagonistky podliehajú silnému tlaku, tak vnútornému (Úspešníci), ako aj vonkajšiemu (Vyššia moc).
Debutová novela Úspešníci, literárnou kritikou takmer nepovšimnutá, obsahuje viacero prvkov dezilúzie a vierohodne opisuje deštruktívny vplyv chorobnej túžby po uznaní na prežívanie okolitej reality. Hlavná hrdinka sa ženie za horizontom, ktorý neustále ustupuje a maximalizuje svoje ciele. Keďže nenachádza naplnenie a neakceptuje stav vecí, nevie sa napojiť na prítomnú chvíľu – jej vnímanie sveta sprevádza pocit odcudzenia, neschopnosti žiť naplno. Hnaná frustráciou z podmienok, v ktorých pracuje a zároveň ambíciou ukázať sa z tej najlepšej stránky, prahne po zmene. Fedorová sa zároveň pýta na dnešné kritériá úspechu. Ponúka náhľad do mentálneho sveta, ktorého protagonisti sú buď víťazmi alebo porazenými, bez možnosti zaujať pozíciu stredu. V tom zmysle sa jej próza intenzívne dotýka súčasnosti, obzvlášť tých sfér, v ktorých sa uplatňuje princíp silnej konkurencie. Dôležitú líniu rozprávania tvoria poznámky na adresu neadekvátnych metód zaobchádzania s pacientmi v údajne sociálnom štáte. V týchto momentoch Úspešníci poskytujú možnosť nazrieť do zákulisia slovenského zdravotníctva, upozorňujú na jeho nefunkčné aspekty a získavajú výrazný spoločensko-kritický rozmer.
Kým v Úspešníkoch sa uplatňuje perspektíva ambicióznej lekárky, vo Vyššej moci ide o mladú matku zo skromnejších pomerov a so slabšími vyhliadkami do budúcna, ktorá súrne potrebuje pomoc zvonka. Fedorová vo svojej druhej knihe ostro upozorňuje na sociálne problémy rodín s postihnutými deťmi, vysmieva sa z floskulovitých podôb občianskeho aktivizmu či bigotného katolicizmu a poukazuje na osamotenosť a výdrž ľudí, ktorí sa ocitli v existenčne náročnej situácii. Rozprávačka Nina, matka postihnutého chlapca, je nútená zdolávať dennodenný psychický tlak – podpora štátu je takmer nulová, podpora rodiny je nutná. Nina síce neakceptuje to, čo sa deje, avšak často pasívne prijíma skutočnosť a súhlasí s tým, čo je proti jej vôli. Pasívny súhlas s realitou je pre ňu zhubný – postupne mizne jej „ja“, niečo efemérne, čo je vlastné len jej. Fedorovej však nejde o heroizovanie hlavnej hrdinky alebo patetizovanie jej situácie. Klade dôraz na to, ako si jej hrdinka postupne uvedomuje samú seba a agilne funguje vo svete deficitov. Vyššia moc napokon nemá nič spoločné ani s božou vôľou ani s pomocou zo strany štátu. Je osobným, vnútorným imperatívom vedúcim matku k vražde chorého a trpiaceho syna – sčasti z bezmocnosti, nevyrovnanosti a potláčaného zúfalstva, sčasti z neschopnosti dívať sa na jeho zhoršujúci sa zdravotný stav alebo z potreby nájsť konečne vytúžený pokoj. Ak je Fedorovej zámerom aj scitlivovanie čitateľov a pokus umelecky stvárniť existenčne náročnú situáciu ľudí odkázaných na vonkajšiu podporu, tak Vyššia moc na základe individuálneho príbehu umožňuje ozrejmiť si – väčšinou – vlastné privilegované postavenie.
Fedorovej prózy sú v niečom naliehavé a zároveň bezútešné. Spája ich tak kritika ekonomických, sociálnych a právnych aspektov zdravotníctva, ako aj obdobná poetika. Ich dikcia je spoľahlivo uzemnená v hovorovej reči, bez štylistických ornamentov, úderná. Autorka si zakladá na maximálne kondenzovanom výraze – volí strohý, civilný jazyk, krátku vetu, preferuje zrýchlené tempo rozprávania. Vnútorné monológy postáv prelína s neosobnými, lakonickými postrehmi. Striedaním krátkych expresívnych viet udržiava rovnaký rytmus celého textu. Fedorovej rukopis je ľahko rozpoznateľný, do istej miery aj predvídateľný. V uvedených črtách (strohosť, stručnosť, úsečnosť) možno však vidieť nielen charakteristické prvky Fedorovej štýlu, ale aj snahu výrazovo stvárniť emócie svojich hrdiniek. Dynamika rozprávania evokuje nepokoj, chaos a neistotu, no zároveň sugeruje prebytok podnetov, často neželaných alebo priam surových, s ktorými sa vyrovnávajú protagonistky jej próz. Na rozdiel od viacerých súčasných autoriek a autorov, Fedorová rezignuje na vlastnú prítomnosť v texte, a to napriek tomu, že vo svojom písaní uplatňuje silnú subjektívnu perspektívu. Upozorňuje však na východiskovú (sociálnu, ekonomickú, rodovú) pozíciu protagonistiek, ktoré tužia po autonómii a osobnom naplnení, no zároveň priliehavo opisuje sieť viacerých závislosti, s ktorými sa chtiac-nechtiac vyrovnávajú.
Magdalena Bystrzak, december 2023
