Pre Vadkertiovú tvorba básne nie je ani krásnou hrou, ani príležitosťou vyvravieť sa, ale predovšetkým bytostne nevyhnutným spôsobom hľadania cesty na vyslovenie podstát vlastného životného osudu. Čo píše Vadkertiová, je poézia neobyčajne vážna, dokonca za silou jej evokačného gesta a za usilovnosťou jej túžby cítiť tragiku... a jednako je to poézia vnútorne vyrovnaná alebo aspoň vedome smerujúca k rovnováhe protikladných pólov ľudského života...
Nechýba jej však to, čo je pre ženskú nehu vari oveľa podstatnejšie: vnútorná vôľa stotožniť sa s bytím vôbec, ľudským i prírodným... Ani jeden zo súčasných slovenských básnikov neprenikol tak hlboko do archetypu významového ovzdušia ľudovej rozprávky – a tým aj do detstva ako súčasti našej dospelosti – ako práve táto poetka. Odtiaľ si prináša motivické i kompozičné prvky, ktorými oživuje svoje lyrické príbehy, prekvapujúce presnosťou odpozorovaného objektívneho detailu i jemnou naliehavosťou subjektívnej osnovy básnickej výpovede.
Stanislav Šmatlák
Lýdia Vadkerti-Gavorníková od samého začiatku zaujala čitateľov predovšetkým dôvernou znalosťou toho, čo píše... Keď čítame jej rodinné básne, nikdy nemáme pocit zátišia, idyly, naopak, je to svet, kde sa žije a bojuje rovnako ťažko, kde vzťahy nie sú zbavené vášní a kríz, ale kde ľuďom pomáha dôvera a schopnosť spolupracovať. Z toho ako autorka akcentuje jednotlivé motívy, jasne vyplýva, že takto by to malo byť medzi všetkými ľuďmi, medzi všetkými národmi...
Ján Buzássy
V poézii sa plne odráža jej osobný život a život jej blízkych, prostredie, v ktorom vyrastala, práca, ktorú ako dieťa sledovala, kraj vinohradníkov a slnka. Zvolila si svoj vlastný uhol videnia; je to akoby kombinácia radostnej, detsky naivnej skúsenosti, čo všetko je svet a čím je bohato naplnený, a melanchólie, že nie je vždy ľudský život korunovaný dobrom, láskou a šťastím.
Karol Rosenbaum
Vadkertiovej lyrika je presná, autentická, nefalšovane osobná rovnako pri zdrojoch a hodnotách detstva, domova ako zrelosti, ktoré sú neustále ohrozované ľudskou necitlivosťou a povrchnosťou.
Rudolf Chmel
