Dôležitou okolnosťou Veselkovej poézie je situovanie lyrického subjektu do konkrétneho časopriestoru, do reálneho sveta, kde subjekt dokonca vystupuje pod vlastným menom autorky. Poézia sa pre Veselkovú stáva miestom, kde sa analyzujú, hodnotia a emotívne spracovávajú vlastné skúsenosti: s limitmi tela (tematizovanie choroby), s limitmi povahy (neovládateľnosť citov), „osudom“ všeobecne a predovšetkým – ako to naznačuje názov knihy – s partnerským vzťahom. V realisticky autentickom rámci s množstvom odpozorovaných detailov zo spoločného aj súkromného priestoru dochádza k stotožneniu autorského a ženského lyrického subjektu, ktorého schopnosť pozorovať a pomenovať situáciu, v akej sa nachádza, tvorí jadro výpovede. Dôverný monológom svojou otvorenosťou ponúka čitateľovi možnosť sledovať autorkine skúsenosti, hľadať s nimi spoločné body či poukázať na fakt, že niektoré skúsenosti ostanú jedinečné.
Časť básnickej zbierky tvoria krátke básne založené na lyrickej impresii alebo originálnej myšlienke, ale Veselkovej typickou básňou je dlhší text s epickým podložím a naznačením stavu vzťahu alebo jeho problému (nevera, tehotenstvo, odlúčenie pre chorobu, nenaplnenie očakávania), ku ktorým autorka podáva svoj komentár. Výsledný obraz subjektu je „trpko realistický“; vzťahy prechádzajúce skúškou zlyhávajú v očakávaniach pre jednu alebo druhú stranu, v neschopnosti milovať alebo nemilovať „pravého“ človeka v „pravý“ čas. Autorka tematizuje výhradne stav vzťahu, pozície jednotlivcov vo dvojici (kto koho miluje viac; kto koho viac nemiluje...), úplne chýba erotická fascinácia a rojčivosť, ktoré nahrádza vecnosť duchovnej a telesnej spojitosti partnerov. Riziko vyčerpania vlastnej skúsenosti poetka dopĺňa hypotetickými predstavami, čo sa môže stať v budúcnosti alebo, aké by bolo všetko za iných okolností. Tieto predstavy autorka ukotvuje v realistickom rámci a vyhýba sa fantazijným, neuskutočniteľným únikom z reality.
Dôležitú úlohu zohráva básnický jazyk podporujúci dojem objektívnosti subjektívnej výpovede, obracajúc pozornosť na to, čo sa hovorí, a nie na to, ako sa hovorí. Funguje takmer neviditeľne, mimeticky, presne pomenúva javy a situácie a pomocou detailov účinne vizualizuje konečnú predstavu. Autorka stavia na presvedčivosť svojej spovede (má charakterovo blízko k typu básnikov osobnej spovede, tzv. „confessional poets“) a neuhýba ani pred nepríjemnými priznaniami či situáciami, ktoré ukazujú človeka v celej jeho trápnosti (sprievodné príznaky choroby, bezbrannosť, škaredosť). Autorkinmu úprimnému postoju voči samej sebe, v ktorom si nič nenahovára a neprikrášľuje, je prispôsobený aj autenticky cynický a drsný jazyk.
Ján Gavura, 2012
