Vypočujte si zvukové záznany 19 príspevkov zo seminára Nebuď ku mne zlá báseň
(10. decembra 2008, Univerzitná knižnica Bratislava)
Máme do činenia s básnikom, ktorý navzdory všetkým minulým i prítomným zlám vedel a vie čeliť poéziou hlbokého ľudského poslania. ... Nepodlieha malosti istôt, ale nevzdáva sa zápasu o veľké istoty. ... Nie počet slov, ale plnosť bytostného stotožnenia sa s básňou je pre konečný tvar Rúfusovej básnickej výpovede rozhodujúca.
Stanislav Šmatlák
Rúfusovo celé dielo vzniká ako reflex bizarných sociálnych a kultúrnych konfliktov. Jeho reflexie majú veľký význam, pretože nám pomáhajú orientovať sa v pohybe druhej polovice storočia, ktorý chápe primárne ako dlhodobú krízu týkajúcu sa celého ľudstva. Vďaka intelektuálnej prenikavosti, diagnostickej a prognostickej senzibilite ich autora ponúkajú dosť podnetov na sebareflexiu človeka našich končín, na jeho orientáciu v dobových tendenciách a fenoménoch, ktoré vidí vo veľkej dimenzii dejín človeka a sveta. Choroby a krízy nášho veku vidí z veľkého odstupu, z perspektívy biblicky chápaných dejín ľudstva. Všetky otázky skúma na tomto antropologickom pozadí, s veľkou vnímavosťou k podstate človeka a ľudskej realite, k nepodkupnej pravde bytia.
Vincent Šabík
Vyrukovať s vernosťou (lat. fides) v čase, keď je nevera čosi ako parkovné medzi „normálnymi“, považujem za chlapské. Vernosť sa verejne proklamuje vo vzťahu k mobilnému operátorovi, značke alkoholu či poisťovni (pre verných zákazníkov sú pripravené bonusy) – ale o vernosti človeku, k tomu, čo je zvrchovane ľudské, sa mlčí. Vernosť nevynáša. (...) Byť verný značí byť „pošahaný“. Rúfus je verný a nehanbí sa za to. „Len vernosť / človeka na svedka povýši. // Človeka na svedka a svedka na básnika“ (Vernosť).
Rúfus je stará škola. Stúpa cez bolesť a vieru. Na svoju česť. „Nedomáhaj sa slova. / A videné len v sebe nes“ (Jeseň a podvečer). Byť verný niečomu, čo je nad telom, byť verný v duchu, je osobné rozhodnutie. Borges (napríklad) bol verný snu a myšlienke. Sám slepý, za všetkých vidiacich to definoval takto: „Bojovať v Efeze s dravou zverou nie je také ťažké ako byť Pavlom, Ježišovým učeníkom.“
Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré meno. Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Kto je neverný v malom, bude neverný aj vo veľkom. Kto zrádza v malom, bude zrádzať aj vo veľkom. Mikrokozmos vernosti zrkadlí makrokozmos spoločenstva. Vedomie, že na konkrétnom mieste existuje čo i len jedna morálna autorita, je stredom nádeje, že svet je ešte celistvý. Ešte má vo svojom strede res fide maior: vec, prevyšujúcu vieru. Je ňou kríž, ktorý sa stáva dvojkrížom, keď nie je iba holý, ale z opačnej strany je na ňom pribité dieťa človeka. „Môj kríž má meno Zuzana a bolí, / ako vie ľudí bolieť iba kríž. (...) Môj dážď má meno Zuzana a žehná, / tak mi žehná, / ako vie tráve žehnať iba dážď“ (Úrodný dážď). Žehnajúce prichádza zblízka a kríži sa s nedozerným. Rúfus nežehná; ani sebe, ani iným. Má univerzálnejší kľúč: „Ja nežehnám: ja milujem“ (List Magde). „Vidieť i rub i líce / je možné iba láskou“ (Vesper dominicae). Zuzana sa stáva rámom (osudom), zúrodnievajúcim nielen v duchu osobného, ale aj rodového a národného.
Chvejúc sa o všetko, básnik sa pýta, ako a čo to vlastne žijeme? Závery sú plné skepsy. Žijeme dobu, ktorá „dedila po líške“; „vždy je to to isté: priestupok v koži práva“; „slobodná obloha pre jastraby“; „bombardujúci anjel humanity“; „líštička, ktorej vysoko visia hrozná“; demokracia je „napoly maska, spola sen“. Jadrom skepsy je oklamaná sloboda, ktorá si z dvoch ciest, duchovnej a konzumnej, bez zaváhania vybrala tú druhú: hmotu statkov, hmotu tela. Akčnú hru, multidialóg neviery s neverou, seriál poloprávd a lží. Mávnutie klapkou nad tým, že z deravého džbána voda vytečie a nemôže stúpať hore.
Kto videl chvieť sa posledný list na nahom strome, ktorý má už len kôru z vlastnej kože, vie, kým je a bude, keď sa opýta: „Kto si ty? Oko v prsteni / na ruke vernosti. / Si prúd i breh, si hrádza“ (Labyrint sveta a raj srdca). Túto trojjedinosť dokáže spojiť iba vernosť; ozajstnosť srdca, ktoré nepredstiera a na nič sa nehrá. „So srdcom sa hrať nedá.“ Nie je to náhoda, že fides je aj lutna.
Dana Podracká
Kniha Anjeličku, môj strážničku cez konvenčnú modlitbu detí pred spánkom odkrýva vďaka majstrovstvu spisovateľa neobyčajné polohy. Adresnosťou učí malého človiečika spoznávať krásu poézie a približuje mu všetko, čo je mu vzácne, čo dôverne pozná, v novej podobe. (...) Milan Rúfus cieľavedome využíva folklórnu slovenskú rozprávku a ľudovú pieseň ako diapazón pre autorské objavy. Potvrdzujú to viaceré jeho diela pre deti – v zbierke Anjeličku, môj strážničku rešpektuje hierarchiu detských hodnôt: mamička, otecko, sestrička, braček, babička, dedko..., ale otvára priestor pre dieťa aj jablonke, slniečku, hviezdičke, Zemičke: „Anjeličku, môj strážničku, / opatruj každú hviezdičku. / Mne je smutno, / nie som rada, / keď hviezdička z neba padá. // Opatruj ju, anjeličku. / Stráž mi ju, nech neostane / po nej prázdno na nebíčku.“ Prihovára sa deťom, aby sa verše stali teplým dotykom a menili sa na sen: „Anjeličku, môj strážničku, / unesieš ma na malíčku / ako kvapku rosy. // Opatruj mi dušičku. / Opatruj, ty deťom blízky, / zlietni ku mne do kolísky, / ja ťa o to prosím.“
Obrázky v knižke kongeniálne súzvučia s textom, sú ľahké ako vtáčie pierko. Zachovávajú známu poetiku doterajších páperových ilustrácií Jany Kiselovej-Sitekovej. Akoby boli ozvenou detstva svojou krehkosťou. Dominujú v nich motívy prírody, ale najmä drobné rozprávkové postavičky, deti. Akoby výtvarníčka chcela pripomenúť, že detstvo je vždy rozprávkové, a trvá večne.
Ján Milčák
