Prozaická tvorba Mila Janáča zatiaľ pozostáva len z knihy Milo nemilo (2018, Kráľovstvo dokonalosti), zložená z textov publikovaných na internete vo forme blogov. Tieto texty Janáč prepísal do novely, ktorej jednotlivé kapitoly viac ako dej spájajú postavy gelnického krčmára, jeho kamarátov a štamgastov, priestor krčmy a mesta. V epizodických kapitolách, radených chronologicky v denníkovom štýle, krčmár-rozprávač, stotožnený cez meno s autorom, opisuje život na periférii v rámci malomesta, ktoré sám ešte zaraďuje na perifériu všeobecného záujmu. Spravidla vykresľuje krčmové eskapády svojich zákazníkov a s krčmovým životom spojené príhody a anekdoty. Zachádza tiež do svojho osobného života, ktorý sa markantne prekrýva s prevádzkou krčmy. Inak povedané, krčma a alkohol sú základné životné rekvizity hlavnej postavy, obsluha štamgastov hlavnou náplňou jeho života. Vo väčšine prípadov nehodnotí, ani nemoralizuje: krčmár svoj život prijíma taký, aký je, so zdravotnými a finančnými problémami, aj problémami so zákonom, nevaruje pred ním, ani ho nepropaguje – skrátka v ňom viac-menej spokojne existuje.
Napriek tomu novela funguje ako gesto či manifest vyhranenia sa. Postavy akceptujú svoje spoločenské vyčlenenie, stotožňujú sa s ním a hovejú si v ňom, či dokonca otvorene pohŕdajú ostatnými ľuďmi – napríklad keď krčmár v duchu nadáva na doktora, ktorý ho poučuje a nie je schopný porozumieť jeho životnému štýlu. Janáčov krčmár sa predovšetkým vyhraňuje voči „bežným“ ľuďom práve tým, že sa nepovažuje za výnimočného – práve jeho životný štýl je ten „obyčajný“, preňho bežný. Príznačne to vidno najmä v závere knihy, kedy po skrachovaní krčmy hlavná postava dostáva robotu v Technických službách medzi „asociálmi“, ako ich nazýva, a ironizuje snahu systému zaradiť ich všetkých do „svojej“ prevádzky.
Rozprávač však nie je zaujímavý len svojím prirodzeným vyhranením sa. Predstavuje knižnú podobu rozprávača „z ľudu“ – nielenže hovorí v prvej osobe, ale priamo sa hýbe v deji s jasne odčitateľnými rozmermi (osoby, priestor, čas), pozná tých, o ktorých rozpráva, a majú spoločný osud a životný štýl. Rozprávač naozaj „rozpráva“ svoje krčmové historky štýlom ústneho podania príbehu, nelimituje ich však na obyčajné prerozprávanie, ale dáva ich spoločne do súvislostí a zaujíma k nim svoj postoj. Janáčov rozprávač, hoci sa stráni „tých druhých“, nedisponuje názorovým a emocionálnym radikalizmom – s nadhľadom a humorom dokáže glosovať všetko, čo ho vymyká jeho svetu. Ako napokon sám hovorí: „Áno, nehanbím sa priznať, snívam o lepšej spoločnosti. Ako každý správny mizantrop.“ (s. 156)
Ťažiskovým motívom knihy je alkohol a všetko s ním spojené, či už komické alebo tragické. Alkohol sa tu konzumuje priznane prehnane, stáva sa centrom vesmíru, funguje ako prostriedok, ktorým sa knižní pijani nielen vyhraňujú voči ostatnému svetu, ale aj identifikujú v rámci svojej sociálnej skupiny. Janáč z témy alkoholizmu vyťaží všetko – od často bezútešnej sociálnej situácie štamgastov, cez komiku krčmových historiek, po romantickú predstavu bezstarostného a mysliteľského pijana. Tieto rôzne aspekty spája do ucelenejšieho obrazu, ktorý však len do malej miery problematizuje zaužívaný obraz alkoholika a malomestského života a len málokedy prekročí stereotypizované predstavy o východnom Slovensku.
Janáčov debut sa tak včleňuje do tematického prúdu slovenskej beletrie, ktorý má svoju rozprávačskú tradíciu a aj v súčasnosti sa ustanovuje ako silný a plodný. Spolu s poslednými prózami Mareka Vadasa, Ľuboša Bendzáka, Ivana Medešiho, ale aj Stanislava Rakúsa, Víťa Staviarskeho, Ballu alebo Máriusa Kopcsaya, opisuje človeka na okraji záujmu, alkoholika, nešťastníka, skrachovanca, vylúčeného mimo bežnej, „normálnej“ spoločnosti, či už z vlastnej alebo cudzej vôle. Všetkých autorov spája tragikomické chápanie osudu takého človeka a, prirodzene, takmer univerzálne zameranie na mužskú skúsenosť.
Viliam Nádaskay, 2019
