Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popri tom mu niečo závažné povedať. Beletristická kniha sa musí čítať ľahko a svižne, text sa nesmie pred čitateľom spínať na zadné a metať hlavou. Text si musí dať nasadiť ohlávku a unášať čitateľa hladko na zaujímavé, pútavé miesta. Aby čitateľ po prečítaní knihy nemal spomienku len na to, ako márne usiloval udržať sa v sedle textu.
Som presvedčený, že literárni kritici sa už so mnou zmierili, a často sa čudujem, ako priaznivo ma hodnotia niektorí ľudia, od ktorých by som to ani neočakával. Ja sám sa ani neusilujem o poňatie samého seba ako spisovateľa. Momentálne sa literatúre ani veľmi nevenujem. Neštylizujem sa do úlohy klasika. Možno to bude asi tak, ako mi kedysi povedal Dušan Mitana, že moje knihy spĺňajú v danej chvíli určitú zábavnú funkciu a to je asi všetko. Erotika je tam preto, lebo mňa samého to tiež zaujíma, sám som veľmi eroticky založený a presne viem, čo sa ľuďom páči. Nejaké hlbšie významy však idú naozaj mimo mňa. Neviem si predstaviť, že by som mal niečo písať z prostredia intelektuálov, redakcie alebo firmy, ktorá sa zaoberá videodistribúciou, aj keď práve tu stretnete omnoho menej intelektuálov ako povedzme v kyslikárni v Slovnafte. Druhá vec je, že mojím záujmom boli vždy outsideri, ľudia, ktorí pociťovali silnú túžbu po konformnosti a splynutí, ale práve táto túžba ich z obyčajného života vyčleňovala. Ak takýto človek uvažuje nad tým, že chce splynúť, stáva sa niečím výnimočným, a to je práve prípad mojich hrdinov, saxofonistov, divadelných šepkárov a podobne.
