Rudolf Dobiáš má v súčasnej slovenskej literatúre výnimočné postavenie – tak svojím životom, ako aj témami svojich kníh. Ako čerstvého maturanta na gymnáziu v Trenčíne ho roku 1953 zatkli a potom odsúdili na 18 rokov väzenia za protištátnu činnosť. Do rodiska sa vrátil po siedmich rokoch strávených v ,,jáchymovskom pekle", v uránových baniach a v nasledujúcich rokoch musel bojovať o holú existenciu. Jeho prvé literárne texty sú spojené s tvorbou pre deti a rozhlasovými hrami – najmä rozprávkami, ktorými sa dostal do povedomia poslucháčov v sedemdesiatych a najmä v osemdesiatych rokoch. Napriek tragickej životnej skúsenosti má Dobiášova poézia a rozprávky pre deti v sebe veľa hravosti, fantazijnosti a humorne odľahčeného pohľadu na detský svet. Svojou metaforikou a svojimi témami je Dobiášova rozprávka napojená na svet klasickej slovenskej rozprávky, ale v mnohých smeroch tento rámec prekračuje: mení vžité predstavy o dobrých a zlých zvieratách a ich vlastnostiach a obohacuje ich príbehy o pesničky, takže niektoré rozprávkové rozhlasové hry nadobúdajú až muzikálový charakter. V niektorých rozprávkach siahol po súčasnosti, a tak vznikla Víkendová rozprávka o vzťahu starého otca a vnučky. Prvým prozaickým textom autora je zbierka poviedok Veľké biele vtáky, v ktorej dominuje morálny rozmer príbehov a záujem o psychológiu dieťaťa. Až po páde komunistického režimu v roku 1989 začína Dobiáš písať knihy, v ktorých sa ponára do svojej koncentráčnickej minulosti, púšťa sa do hĺbkového prieskumu človeka sartrovsky "vrhnutého do bytia" a do krutých pofebruárových dejín, do obrazov politicky motivovaného násilia a tragických osudov ľudí jeho generácie. Prvý text o tomto období je ešte dokumentárny: Svedectvo troch krížov je archívne svedectvo o vykonštruovanom komunistickom procese a smrti jeho troch spolužiakov z trenčianskeho gymnázia. Nasleduje kniha noviel Temná zeleň, ktorej príbehy majú ešte podobu autentických, ale svojou neľudskosťou stále otrasne pôsobiacich dokumentov. Kniha noviel a poviedok Tajní ľudia je už charakteristická plnokrvnými príbehmi a napriek tomu, že väčšina z nich má výrazné dobové pozadie, cítiť z nich pokusy ich postáv oslobodiť sa od minulosti, zabudnúť na ňu – aj keď nie za cenu všetko odpustiť. Práve tento proces oslobodzovania sa od minulosti a snaha nájsť v živote nové hodnoty a životné ciele, tvorí dramatické jadro jednotlivých príbehov. Treťou knihou z tohto cyklu sú Zvony a hroby, ktorým dal autor podtitul Príbehy z prítmia. Podľa autorovho úvodného slova, kniha vznikla už počas "najdlhšej zimy" jeho života, prelomu rokov 1953 – 1954, ktorú strávil na samotke vo vyšetrovni štátnej bezpečnosti. Idea knihy je založená na protiklade lyrického a tragického v ľudskom živote. Jej jednotlivé texty – písané po vyše polstoročí, venoval Dobiáš tragickým osudom ľudí, väčšinou jeho jáchymovských spoluväzňov, a na druhej strane ich vyvážil básňami, lyrikou, ktorá svojou hĺbkou a intenzívnou duchovnosťou je blízka poézii V. Beniaka a M. Rúfusa. Dobiášove "knihy z prítmia" významne obohatili súčasnú slovenskú literatúru, nanovo zvýraznili jej humanistickú tradíciu a zároveň vytvorili dramatický a umelecky sugestívny obraz temných stránok slovenského života v druhej polovici 20. storočia.
Anton Baláž
